autor: misi
Tak sa snažím posielať diely čo najčastejšie, hneď ako ich dopíšem… je to náročnejšie, ako som si myslela xD… túto časť som napísala naraz za jedno poobedie, a keď si ju spetne prečítam, zisťujem, ako depresívne na mňa pôsobí… aj keď posledné dve časti sa mi zdajú byť napísané veľmi nekvalitne… no je to nakoniec len na vás, aby ste to posúdili… tak sa do toho dajte… xD… misi xD
Kráčali ticho chodbou. Bill popredu ako nahnevaný rodič, ktorý vedie svoje dieťa z riaditeľne, Tom ako to dieťa so zvesenou hlavou cupkal za ním.
Až keď sa za nimi zavreli dvere ich komnaty, Tom prehovoril:
„Bill, ja…“
„Nemusíš mi to vysvetľovať. Nechcem vedieť, prečo si tam šiel,“ Bill odkráčal do kúpeľne, dvere za ním hlasno klapli.
Tom sa skleslo posadil na posteľ.
Nebola to jeho vina. Bol to Lyssander, kto ho prinútil tam ísť. A potom, odolal mu. Odolal jeho moci. Čo asi myslel tým, že ani Bill to nedokázal? Stalo sa snáď niečo, keď boli sami v záhrade?
Dvere kúpeľne sa otvorili a Bill so sklonenou hlavou vkráčal do miestnosti. Tom už za ten čas čo sú spolu odpozoroval, že zakaždým, keď sa pre niečo pochytia, alebo je Bill smutný, hľadá útočisko v kúpeľni. Prišlo mu to zvláštne a zároveň tak roztomilé…
„Pre teba,“ prehovoril odrazu.
„Hm?“ Bill k nemu nechápavo vzhliadol.
„Šiel som ťa tam hľadať. Bál som sa, keď si sa nevracal.“
Po tejto odpovedi čakal, že sa naňho Bill zoširoka usmeje ako vždy, keď sa zachová hlúpo a zbrklo, no vrelý úsmev neprichádzal. Tento úsmev bol skôr smutný a ustaraný. Pripomenul mu to, ako sa tváril poobede, keď mu rozprával príbeh o Lyssandrovi.
„Nikdy sa nezmeníš.“ šuchtavo prešiel k posteli na ktorej Tom sedel a obišiel ju z druhej strany. Ľahol si na voľné miesto a s unaveným výrazom sa zachumlal do perín.
„Spali sme predsa celý deň,“ namietal Tom.
„Ty si spal celý deň.“
Tom si povzdychol. Má pravdu.
„Bill? Čo sa stalo v záhrade?“
Bill si unavene vzdychol.
„Požiadal som ho o pomoc,“ zachumlal sa ešte hlbšie do perín a zívol.
„A?“
„Odmietol,“ odpovedal a jeho hlas znel úplne ľahostajne. Akoby nezáležalo na tom, či sa im ich úlohu podarí splniť, či pomstia Tomovu rodinu a mnoho ďalších, či zabránia Najstarším zničiť svet taký, aký ho poznajú. V jeho hlase bola ľahostajnosť a otupenosť voči všetkému, všetkým. A to Toma veľmi ranilo.
Položil sa do perín a ticho si vzdychol. Stočil zrak ku oknu. Tak rád sledoval nočnú oblohu. Ale dnes v noci nie. Aj keby chcel, nešlo to. Okná boli skryté za hrubými modrými závesmi. Uvedomil si, že táto izba je oveľa tmavšia, ako si pôvodne predstavoval. Všetko okolo neho bolo tmavšie, smutnejšie.
Radšej zavrel oči. Keď ich po pár sekundách znovu otvoril, vnímal v tme rysy tmavého baldachýnu nad sebou. Na prvý pohľad sa ničím nelíšil od toho, ktorý majú nad posteľou u nich doma. Ale ten rozdiel tu bol. Citeľný a neprehliadnuteľný. Doma boli šťastní.
Bill vedľa neho ticho oddychoval. Spal, no nie tak pokojne ako zvyčajne. Jeho dych bol nepravidelný a nepokojný. Akoby sa mu čosi zlé snívalo. Odrazu jeho ruka siahla po Tomovej a ako keď sa topiaci chytá záchranného kolesa, aj on stisol jeho dlaň celou silou.
Tom naňho ustarane pozrel, opätoval mu zovretie.
Ubíjajú ťa spomienky, môj anjel? Pohladil ho po líci.
„Keby sme už boli späť doma…“ vyslovil prosbu do ticha izby a so zavretými očami sa pritúlil k príjemne hrejúcemu telu, nepokojne sa hmýriacemu pod prikrývkou.
V tú noc sa mu sníval sen o tom, ako ho Bill opúšťa, aby mohol ísť za niekým iným a nestará sa o to, ako ho to bolí, nepočúva jeho prosby, aby s ním zostal…
Prudko otvorí oči a vydesene zisťuje, že jeho sen sa prelína s realitou, že Bill tu už s ním nie je.
Rýchlo rozpína myseľ, aby ho lokalizoval, aby vycítil, kam tak asi mohol ísť. Ale čosi nie je v poriadku. Nikde ho necíti, akoby už Bill viac neexistoval.
Jeho srdce sa rozbúchalo strachom, meravo* ležal v posteli a rýchlo premýšľal, čo urobiť, kde ho hľadať.
Teraz, keď sa celý dom uložil na spánok, všetko je tak zdanlivo mŕtve, len pár zvukov mu dáva pocítiť, že sa nezastavil čas.
Po chodbe na niektorom z vyšších poschodí sa prechádzal sluha, dolu v malej zašitej kuchynke kvapky vody z kohútika dopadali do drezu. Všetky tiché zvuky spiaceho domu však prehlušovalo -ľudským ušiam neprístupné- čosi, čo si doteraz nevšimol, možno nechcel vnímať, lebo sa bál to prijať. Chodbami sa šírilo tiché šepkanie, šušťanie látky, kohosi zrýchlený dych.
Tom podvedome vyskočil z postele a vystrelil na chodbu a rozbehol sa smerom, odkiaľ zvuky prichádzali. Počul zrýchlený dych, jeho srdce bilo o to rýchlejšie. Uháňal chodbami a jeho nohy ho samy niesli. Tentokrát to však bolo tam, kam sám chcel ísť. Hnal sa ako o život a zrýchlený dych sa pomaly menil na tiché vzdychy, celý dom napĺňali tie známe zvuky milovania.
Podvedome vedel, čo sa deje, prečo sa tak ženie, čo pri tom cíti a s každým zbesilým úderom svojho srdca si to uvedomoval čoraz viac. Že je mu to známe, že ten hlas pozná. Pozná tie vzdychy, aj keď tieto sú tak odlišné od tých, ktoré zvyčajne vychádzajú z úst so zamatovými perami, na ktorých je tak závislý.
Keď zabočí do chodby končiacej vysokými dverami, zastaví a udržuje rovnováhu pod tiažou toho trpkého poznania. Poznania, že tu už dnes raz bol, že presne vie, koho komnata je za tými dverami a aj to, že tie plačlivé stony sú dôvodom, prečo Bill teraz nie je s ním. Stál tam bez pohnutia, nedýchal, ani nežmurkol. Na svete v tej chvíli neexistovalo nič okrem tej predstavy, ktorá vypĺňala celé jeho vnútro, bolela, ale nedala priestor iným pocitom. Predstava Billa a Lyssandra v milostnom objatí, nádherných a dokonalých. Tá predstava Billovych čiernych vlasov spadajúcich mu po pleciach a presne kontrastujúcich s Lyssandrovou snehobielou pokožkou. Ich očí, navzájom tak odlišných, no v tej chvíli si vraviacich úplne rovnaké veci, pootvorených zamatových pier, z ktorých teraz vychádzajú tie vzrušujúce zvuky, prichádzajúce preňho z takej diaľky.
K Billovmu hlasu sa pridal ešte jeden, nežne zamatový, šepkajúci všetky tie veci, ktoré by nikto nemal počuť, sľubujúci nepredstaviteľnú rozkoš…
Stony sa prehĺbili, Tomovo telo sa triaslo. Vedel, čo bude teraz nasledovať. Otočil sa a rýchlo zamieril spleťou chodieb späť do tej pochmúrnej tmavej izby, v ktorej teraz bude sám. Avšak kdekoľvek by bol, nič ho neuchránilo od toho, aby počul posledný dvojhlasný výkrik milencov na vrchole rozkoše. Do očí sa mu nahrnuli slzy.
Nepočul však už ticho, takmer bezhlasne, vyslovené slová, ničiace celú krásu toho dokonalého okamihu. Tie slová vyšli zo zamatových pier a pravdivo hlásali: „Nenávidím ťa.“
Tom bežal chodbami, snažil sa utiecť preč od reality, vo svojej zbrklosti sa potkýnal* o vlastné nohy. Odrazu celý dom stíchol. Vonku snežilo a všetko naokolo pôsobilo tak pokojne. To ho ešte viac rozrušilo, pretože v ňom sa odohrávala obrovská búrka pocitov. Najviac ho však štvalo, že tá predstava, ktorú si vyháňal z hlavy, sa mu zdala tak prirodzená… akoby tí dvaja patrili k sebe. Zapadali do seba ako dve časti skladačky. Nadobúdal presvedčenie, že je to tak správne. Že on je navyše a fakt, že mu Bill vraví „milujem ťa“, je len jeden veľký omyl.
Rozrazil dvere na izbe a čakalo ho len ďalšie ticho. Nepočul ani biť vlastné srdce a v tom prázdne naňho jeho myšlienky dopadali s ešte ohromujúcejšou silou.
Cítil sa tak nanič. Niečo nebolo správne. Jediný človek, ktorému na svete veril, ho zradil a on sa cítil previnilo. Áno, cítil sa previnilo zato, že mu stojí v ceste. Dávno vedel, že do tohto sveta nepatrí a udivovalo ho, prečo si Bill vybral práve jeho. Teraz to nechápe už vôbec a zrejme ani nikdy nepochopí.
Celý jeho malý svet, pozostávajúci z pár ľudí, sa mu práve s rachotom zrútil do temnoty a on rozmýšľal, či sám ešte vôbec žije. Cítil sa byť tak otupený, bezvýznamný a… mŕtvy. Cítil, že všetkými tými pocitmi každú chvíľu vybuchne, mal chuť kričať od bolesti, zúfalstva… možno len dúfal, že by ho niekto mohol počuť. No jeho pery sa nehýbali, nevydali žiaden zvuk.
Malátne prešiel pár krokov a posadil sa k pelesti postele. Je predsa jedno či sedí na zemi, alebo na posteli. Je vlastne úplne jedno, kde teraz je a čo robí. Nikoho na svete to nezaujíma, tak prečo by to malo zaujímať jeho samého?! Chcel plakať, aspoň sám seba poľutovať, ale nešlo to. Jeho oči nevyronili ani slzu, zameriavali sa na prázdnotu pred ním. Jeho ústa nerozprávali, jeho nos necítil vône a jeho uši nepočuli zvuky. Ticho naňho tlačilo z každej strany a v jeho tele pomaly vyhasínal život. Necítil sa zradený, len nepotrebný. Chvíľku si naivne myslel, že by snáď mohol zostať s Billom navždy. A teraz sa cítil tak slabý. Bolo by možné, aby umrel? Utopil sa v sebaľútosti, rozdrtený prázdnotou…?
Sedel tam… možno minúty, možno to boli hodiny. Nezáležalo predsa na čase. Už nezáležalo na ničom.
Ozvali sa kroky. Bola to prvá vec, ktorá prerušila ticho v jeho hlave. Tichá nepravidelná chôdza. Presne taká, akou by šiel, keby sa teraz dokázal postaviť. Táto však bola oveľa zmyselnejšia. Poznal by ju kedykoľvek a kdekoľvek. Dokonca by si ju dokázal aj predstaviť, keby chcel. Nikdy by si nepomyslel, že by ho len zvuk jeho krokov dokázal tak zabolieť pri srdci. Teraz, keď ho už definitívne stratil, keď už si vybral.
Otvorili sa dvere. Pomaly do miestnosti vstúpil Bill. Tom však nedvíhal hlavu, jediné, čo mohol vidieť, boli jeho vlastné kolená pritisnuté pod bradou.
„Tom?“ Billov hlas znel neprirodzene, chrapľavo.
Keď sa mu nedostalo žiadnej odpovede, vkráčal pomaly do miestnosti a zamieril priamo k tomu klbku schúlenému pri posteli.
Prisadol si vedľa Toma, kolená rovnako skrčil až pod bradu.
„Prepáč,“ jeho hlas Toma nesmierne bolel, no tá bolesť mu aspoň dávala pocítiť, že je ešte stále živý, vytrhávala ho z tej letargie.
Neodpovedal. Nevedel, za čo sa mu Bill ospravedlňuje. Za to, že ho podviedol? Ale veď oni spolu nikdy nechodili, ani nič podobné. Nikdy si nestanovili pravidlá ich vzťahu, a to znamenalo, že si mohol robiť čo chce. Snažil sa sám sebe nahovoriť, že mu je to celé jedno.
Tak potom, začo sa mu ospravedlňuje?
„Chápem, ak sa so mnou nebudeš rozprávať dokonca života, ale…“ prečo je tu? Prečo mu to sťažuje? Pomysleli by ste si, že ak vás niekto nechá, odíde, aby ste to mali ľahšie. Ale Bill za ním príde a ešte sa mu zato ospravedlňuje. To Toma vyviedlo z miery natoľko, že sa jeho ústa konečne pohli.
„Odíď.“
„Tom, nemohol som to zastaviť. Je príliš silný.“
O čom to tu hovorí? Kto je príliš silný?
„O kom to hovoríš?“
„O ňom predsa.“
„Nešiel si snáď za ním sám?“
„Preboha nie!“
„Čo odo mňa chceš?“
„Chcem, prosím ťa, aby si mi odpustil.“
„Sám si si vybral, s kým ostaneš.“
„Ale to nebola moja voľba. Vieš, aký je mocný. A ja som navyše celé stáročia pil jeho krv. Len ťažko dokážem jeho moci odolávať.“
„Ťažko, ale dokázal by si to. Keby si chcel,“ Tomovi konečne začalo dochádzať, čo sa skutočne stalo. Bill ho skutočne podviedol a teraz ho prišiel prosiť o odpustenie. Odrazu to v ňom začínalo vrieť. Toľká drzosť!
„Je mi to ľúto,“ hlesol.
„Nechaj si svoju ľútosť. Nevrátiš späť svoju chybu.“
„Spravil by som to, keby som mohol,“ na jeho hlase bolo počuť, že zadržiava vzlyky.
„Ale nemôžeš.“
„Viem, že som ti ublížil-…“
„To už tiež nenapravíš. Tak mi daj pokoj a vráť sa za ním. Vy dvaja patríte k sebe, nechápeš to?“
„Ale Tom… prosím.“
„Povedal som, odíď,“ sám nechápal, kde sa v ňom berie toľko krutosti. Prečo Billa od seba odháňa, keď má chuť vziať ho do náručia a tíšiť tú bolesť, ktorá z neho srší. Možno to nebola jeho vina. Možno to skutočne nechcel. Možno mu naozaj vravel pravdu, keď tvrdil, že ho miluje. Ale dokázal by sa naňho Tom ešte niekedy pozrieť po tom, čo sa stalo?
Obaja vedeli, že pár „prepáč“ to nespraví, že slová, akokoľvek hlboké a úprimné, rany nezahoja.
„Chcem zostať s tebou,“ zahlásil Bill rozhodne.
„Tak potom, pôjdem ja,“ nazbieral v sebe všetky zvyšné zbytky sily, aby sa postavil. Pomaly kráčal, jeho chodidlá prilínali k drevenej podlahe a ešte niečo. Zastavil sa. Uvedomil si, že sú to slzy. Že on skutočne plače. Potlačil vzlyk a spravil ďalší krok. Už stál tesne pri dverách a v jeho vnútri sa bili jeho dve polovice. Jedna chcela zostať tu, zabudnúť na všetko zlé, čo sa stalo a jednoducho byť s Billom. Veď on je jediný, koho na svete má. Aj keď možno zradil jeho dôveru.
Druhá jeho polovica chcela odísť niekam ďaleko preč, aby nemusel počúvať jeho tiché bolestné kvílenie. Aby prestal vnímať to, ako za ním prosebne naťahuje ruku…
„Odkedy sme sem prišli, správal si sa predsa tak odťažito.“
„Nechcel som mu dávať zbytočné dôvody. Nechcel som, aby začal žiarliť a nakoniec spravil to, čo spravil.“
„Bol si s ním štyri storočia a chceš mi povedať, že k nemu nič necítiš?“
„Nie! Ja chcem len teba,“
Ďalšie slzy zaliali jeho líca, dlane zatínal v päste, keď sa rozhodoval, či zostať, alebo navždy odísť. Nikdy nechcel, aby to takto skončilo. V duchu si predsa dával záväzok, že Billa už nikdy nerozplače.
Avšak po chvíli už prevažovalo jeho zlomené ego. Fakt, že si niekto Billa bral priamo jemu pod nosom a on s tým nemohol nič spraviť… všetok svoj hnev razom stočil na Lyssandra. Je to jeho vina, že sa to celé tak pokazilo. No aj keby za ním teraz šiel, nič proti nemu nezmôže. Aj keď to on tak veľmi ublížil Billovi. Ale predsa to bol aj Tom sám, kto mu teraz ubližoval. Ten neznesiteľný zmätok v jeho hlave a on nevedel, na koho sa má hnevať najviac. Jedno si však uvedomoval celkom presne. Čokoľvek sa stalo, stále mu na Billovi záležalo.
„Tom,“ vzlykal, „prosím, neopúšťaj ma,“ zalykával sa pri tom a bolo počuť, že melie z posledného.
Bolo rozhodnuté. Nemôže odísť, nemôže ho tu takto nechať. No ako by mohol prísť k nemu a objať ho? Držať v náručí to telo, ktorého sa ešte pred chvíľou dotýkali cudzie ruky?
Až vtedy naňho doľahla celá pravda. Že to Lyssander spravil len zo zlomyseľnosti, že tomu Bill nemohol nijako zabrániť… ale on mohol. Mohol to včas zastaviť. Mohol to zastaviť aj potom, keď stál za dverami… bol tak hlúpy, keď si myslel, že pre Billa nič neznamená! No ani on nemohol vrátiť čas…
Bezmocne sa zviezol popri dverách späť na dlážku a jeho smútok prepukol v hrdelný plač.
Obaja tam sedeli na studenej podlahe, každý na inom konci miestnosti a nemohli zastaviť slzy. Tak vzájomne vzdialení, no zároveň tak blízki. Ani jeden z nich nevedel, čo bude nasledovať, no vo vzduchu visel nevyslovený sľub, že tomu budú čeliť spoločne…
meravo – ztuhle
potkýnal – zakopával
autor: misi
betaread: Janule
Klikni na anketu, díky J. :o)
Oh do háje!
Od samého začátku, do úplného konce jsem měla sevřené hrdlo a do očí se mi tlačily slzy!
Naprosto mi vyrazilo dech to, jak Tom trpěl, když ty dva slyšel. Bylo mi ho tak neskutečně moc líto!
Ale pak i Billa, když od něj chtěl odejít!
Ach jo, vážně mě to totálně rozhodilo!!!
Ale jinak je to nádherný díl! Snad ten nejhezčí zatím (Když vynechám ten, kdy se milovali u Keiko-sam v hotelu ve vaně :D)
Opravdu je to povedené a já se těším na další díl! Jen doufám, že už to nebude tak hrozně moc smutný! Ničí mě to, přestože mě to zároveň uchvacuje svou dokonalostí!
Smekám před tebou!
Tak se nám to celé zvrhlo směrem, který jsem si tedy skutečně nepřála. Do poslední chvíle jsem nevěřila tomu, že Lyssander k tomu Billa donutí tou svojí mocí, i když mě to napadlo hned, jak se ukázalo, co dokáže. Mocný možná je, každopádně i neskutečně hloupý. Jestliže touží po tom, aby se k němu Bill vrátil, tak to vzal z toho nejblbějšího konce, jakej si mohl zvolit. Na druhou stranu v tom mohlo být jen takovéto hnutí choré mysli, kdy si žárlivec umane: "nemůžu tě mít já, nebude tě mít ani on" a celé jim to pokazil úmyslně. V konečným výsledku si stejně myslím, že nebude úspěšnej a kluci se přes to nějak přenesou a vrátí se k sobě. Každopádně ten škraloup už tam bude, což do budoucna není nic příjemnýho…
Uvidíme, jak se to vyvine dál. Mají tam těch překážek skutečně požehnaně. Kdyby měli řešit jen "nevěru", tak jsou asi vysmátí, ale pořád tu nad nimi ještě visej "ti staří" a Billovo ohrožení života. Chtělo by to už nějaký světýlko na konci tunelu. Já zatím žádný nevidím. :o/
Jinak samozřejmě moc pěkné, nemusíš mít obavy, že by tahle tvoje povídka strácela na kvalitě. ;o)
teda…ten Lyssander je ale hroznej! Tak zlomyslnej a vypočítavej…
veľmi…veľmi…veľmi pekne vám ďakujem za všetky komentáre…ja si hovorím spisovateľka?! keď si prečítam tie eseje, čo mi tu občas píšete, tak o tom vážne pochybujem xD…ale samozrejme to veľmi poteší xD
Deni: som nadšená, že sa ti to páči (Hlavne som nadšená, že sa ti páči ten diel s vaňou-tam som sa vyhrala xD)
ale ja fakt nerozumiem slovíčku "smekat" ???? príde mi to veľmi smiešne, keďže vy tu čítate moju slovenskú poviedku a ja si po vás neviem prečítať vaše české komentáre xD ale zas vy máte Janulku aby vám to preložila….xD…mno tak len dúfam že to znamená niečo pekné..hh
:o) Misi, smekat, to znamená "smeknout klobouk", neboli sundat klobouk v úctě. Doufám, že jsem to vysvětlila dobře. Ještě mrknu, jestli to nemá slovenskej ekvivalent. Jo, tak jsem to našla jen takhle:
smekat = dávať dolu (klobúk)-~ se šmýkať sa
Kdyby něco, tady máš adresu na slovník: http://www.e-slovensko.cz/slovnik/
Občas se tam nějaký výrazy najdou, i když ne všechny. Kdyby ještě něco.:o)
Ale jinak, co se týče povídky, je naprosto úžasná, jsi spisovatelka, která si zaslouží, aby před ní čtenáři "smekali" 😀 Je to rozhodně kladná věc :o) Pa J. :o)
[5]: ďakujem Janule za vysvetlenie xD..aj za adresu…občas ten slovník predsa len potrebujem xD…a hlavne za pochvalu poviedky, pretože ty si pre mňa úžasná spisovateľka a veľký vzor…som rada, že práve ty moje dielko vnímaš práve takto xD
No tak při čtení tohohle jsem se skoro rozbrečela! :'( Chudák Bill, chudák Tom, hajzl Lyssander! Začala jsem to číst včera, no hltám to jako šílená…