autor: misi
„Čo tu chceš?“ opýtal sa ho chladne Bill, stojaci len pár krokov pred ním a oči mu horeli temným ohňom.
Upír trhaným pohybom naklonil hlavu na stranu a tichým hlasom odpovedal: „Teba.“
Potom sa všetko zomlelo veľmi rýchlo. Vyzeralo to, akoby sa všetci rozhodli nezasahovať a len tak stáli, zatiaľ čo sa uprostred ich kruhu mihali dve siluety.
Možno len nestíhali reagovať na ich rýchle chvaty.
Tom absolútne nechápal, čo sa deje a snažil sa rozoznať ich pohyby. Posledný, ktorý zachytil, boli Sebastianove vystreté ruky mieriace k Billovmu krku.
Sám si vlastne neuvedomil, čo robí, keď siahol po dýke, ktorú dostal od Lyssandra -nosil ju stále pri sebe pre prípad ohrozenia- nemieril a hodil ju priamo do Sebastiana.
Opäť nevedel, čo sa deje. Odrazu stál na nohách, všimol si Billov zmätený pohľad a dýku zabodnutú v strome oproti.
„Tom, prečo si to spravil? On by mi predsa nemohol ublížiť!“
„Kvôli tebe nám teraz zdrhol,“ rozčuľoval sa Al. „Idiot!“
„Nie že by som nesúhlasil, ale myslel som, že máš trochu vyberanejší slovník,“ uškŕňal sa Lyssander pobavene.
„No tak! Načo čakáte?!“ vložila sa do toho Keiko a Tomovi sa opäť všetci rozmazali pred očami.
Zrazu oheň zhasol, všetka ich batožina zmizla a taktiež rozmazané čmuhy mihajúce sa okolo neho sa stratili.
Stál tam bez pohnutia celý zmätený. Ktosi s ním trhol a on pocítil Billov silný stisk. Prebral sa z letargie a dal sa do behu. Prenasledovali Sebastiana, to bolo jasné.
Pozrel na Billa, videl napätý výraz jeho tváre. Znepokojovalo ho to. Ešte stále si nedokázal plne uvedomiť, čo sa tu práve deje, o čo tu ide.
Keiko na čele odrazu zastavila.
„Vôbec neviem, ktorým smerom šiel. Necítim ho. Nedokážem ho vnímať, ani stopovať. Vôbec tomu nerozumiem,“ zatvárila sa zničene.
„Tiež ho necítim,“ prehovoril Bill a poobzeral sa po ostatných. Alan aj Lyssander zakrútili hlavami, tom sa tváril, že tam nie je. „Chápem. Neďaleko odtiaľto je stará opustená chata. Pokiaľ viem, dalo by sa tam prenocovať. Počkáme tam a zajtra nájdeme hrobku.“
Už zajtra? Neveril, že sú tak blízko.
„Ale my nemôžeme čakať dozajtra!“
„Alan, povedal predsa, že chce mňa. Myslíš, že odíde bez toho, čo chce? Ja ho poznám natoľko, že si to nemyslím.“
„Súhlasím s Billom. Dozajtra nám nikam neujde. Možno sa mi ešte podarí znovu ho zachytiť. A navyše chata bude o niečo bezpečnejšia,“ pridala sa Keiko-san.
„Bezpečnejšia? Je nás päť na jedného! Mohli sme ho už mať, keby to ten neschopný idiot nepokazil!“
Päť? Ani ste sa nepohli z miesta! Zakričalo Tomovi čosi v hlave.
„Alan!“ okríkol ho Bill.
„Je to pravda!“
Obaja na seba naštvane hľadeli, Tom ich pozoroval zo svojej bublinky, do ktorej sa mu veľa reality nedostávalo.
„Mám pre teba úlohu,“ prehovoril Bill odrazu a jeho výraz sa z nahnevaného zmenil na prosebný. Zo svojho batôžka vytiahol známe vrecúško s mesačným prachom. „Dostali sme sa až sem, ale keď toto všetko skončí, budeme sa nejak musieť dostať aj naspäť. Ale toto,“ ukázal na malé poloprázdne vrecúško, „nám stačiť nebude.“
Alan sa vrecku bližšie prizrel, zvraštil obočie.
„Je ho tam dosť.“
„Akurát tak pre jedného.“
„Ja som tu Posol, ja cestujem, a ja viem oveľa lepšie, koľko mesačného prachu budeme potrebovať. Vyjde nám to presne na cestu späť.“
Bill sa nachvíľku zarazil, rozmýšľal. „Ale počítaj s tým, že s nami bude aj Sebastian. Sme Strážcovia a máme za úlohu priviesť ho na súd. On absolvuje spätnú cestu s nami. Ešte stále si myslíš, že máme dosť mesačného prachu?“ preniesol víťazoslávne.
Tento raz sa zarazil Alan.
„Tak dobre,“ prehlásil rezignovane po chvíli. „Máš ho od Salome. Myslíš si, že ona mi len tak dá mesačný prach? Je to veľmi cenná vec a nemyslím, že by ma mala veľmi v láske.“
„Nehovoril som o Salome. Vrátiš sa do Nemecka a pôjdeš za Selenou. Ale musíš sa ponáhľať.“
„Za Selenou? Ona má mesačný prach?“
„Isteže. Možno si nevedel, že jej pôvodné meno je Selené. Selené je Bohyňa Mesiaca a preto má Selena veľa mesačných kameňov. Má cit nato, kde ich hľadať.“
Alan naňho nedôverčivo pozrel. „Chceš sa ma zbaviť! Je to preto, čo som povedal Tomovi?“ nestávalo sa často aby Toma oslovoval menom. „Už ti asi nevyhovujem,“ prehlásil trpko.
„Nie je to tak. Skutočne potrebujeme-…“
„Nenamáhaj sa. Veľmi dobre viem, ako myslíš.“
„Nie, ty teda vôbec nevieš, ako myslím!“
„Čo keby som odmietol ísť? Je to predsa aj moja misia.“
„Nie, táto úloha bola zverená mne,“ protirečil mu Bill.
Al naňho zazrel. Áno, teraz už Tom chápal, prečo ho tak neznáša, prečo mu závidí. Bill ako najstarší Strážca dostáva velenie nad väčšinou úloh, a zrejme mu aj vždy pridelia zásluhy.
Keď sa to tak vezme, vlastne sú si s Tomom celkom podobní. Obaja túžia byť silnejší a lepší ako ostatní, obaja túžia po uznaní…
„Pôjdem,“ prehovoril Al odrazu. „Vykopneš ma okamžite, alebo stačí, keď vyrazím zajtra?“
Tom očakával, že Bill mu povolí zostať dozajtra, ale…
„Bolo by najlepšie, ak by si vyrazil ešte dnes.“
„Isteže,“ odfrkol si Alan.
„Ale chata nie je ďaleko a ty si pred dlhou cestou potrebuješ oddýchnuť,“ Bill sa trochu pousmial. „Nachvíľu,“ dodal ešte.
„Tom, si v poriadku?“ prisadol si k nemu Bill na posteľ v jednej z izieb starej malej chatky.
Tom naňho pozrel s tým vyplešteným výrazom, ktorý mal nasadený už odvtedy, čo prvýkrát zazrel Sebastianovu siluetu medzi stromami.
„Nenávidíš ma teraz?“ spýtal sa ho so skleneným pohľadom.
„E-eh, prosím?“
„Nenávidíš ma zato, aký som neschopný?“
„Ja… Tom… To je predsa hlúposť! Ako by som ťa mohol nenávidieť?“
„Nemusíš sa premáhať. Ja to pochopím.“
„Ale Tom! Pochop toto: nikdy ťa nemôžem nenávidieť!“
„Možno ti na mne ešte trošku záleží a nechceš mi ubližovať. Preto to vravíš,“ teraz sa už jeho oči pomaly zapĺňali slzami.
„Možno ti na mne ešte trošku záleží a nechceš mi ubližovať. Preto to vravíš,“ teraz sa už jeho oči pomaly zapĺňali slzami.
„Si ohromný hlupák, vieš to?!“ Bill stál odrazu pred Tomom s rukami vbok a tváril sa ako Boh pomsty.
Tom naňho len nechápavo zadubene hľadel. „Si hrozný hlupák, pretože nevieš pochopiť, že ťa milujem!“
„Ale Bill, ja som to pokašľal! Mohli sme ho dostať! Mohlo byť po všetkom, ale ja som hrozný idiot a všetko len kazím. Stále len zavadziam, som tu zbytočný!“ slzy mu vytryskli z očí plným prúdom. Bol zúfalý z toho, že znovu sklamal.
Bill sa opäť zatváril ustarane a posadil sa späť na posteľ.
„A nespravil si to snáď kvôli mne? Aby si ma chránil?“
Tom sa zarazil a prikývol.
„Potom sa na teba nemôžem hnevať, pretože viem, že si to urobil, lebo si ma chcel chrániť. Viem, že ti na mne záleží a to je teraz pre mňa dôležitejšie ako čokoľvek iné,“ aj v Billovych očiach sa zaleskli slzy.
„Ale povedz mi, dokedy mám čakať, aby som sa konečne cítil užitočný pre všetkých?“
„Neviem, ako ti pomôcť. Čo mám spraviť, aby si sa cítil lepšie?“
„Objím ma.“
A Bill ho vďačne prijal do svojej náruče.
„Kde sa podelo všetko tvoje sebavedomie? Kde sa stratil ten Tom, ktorý mi v prvý deň svojho upírskeho života vpochodoval do obývačky, najskôr ma obvinil z únosu, potom sa nás oboch pokúsil zavraždiť svetlom a nakoniec ma takmer vysal z krvi…?? Hm?“
Aj keď Tomovi to všetko pripomínalo len jeho ďalšie chyby, omyly a nešikovnosť, usmial sa pri Billovych slovách.
„Vždy ma vieš rozosmiať.“
„Som tu pre teba.“
Odrazu sa rozrazili dvere.
„Ahoj, Hrdličky! Odchádzam, tak som sa len prišiel rozlúčiť,“ stál v nich Alan s viditeľne lepšou náladou.
Bill sa od Toma pomaly odtiahol a skúmavo si Alana prezrel.
V tom dlhom cestovnom plášti, ktorý so svojou výškou ťahal po zemi, prišiel Tomovi ešte nižší, ako zvyčajne.
„Vyzerá to, že už sa na mňa nehneváš,“ poznamenal Bill spokojne.
„No, možno. Keiko-sama ma donútila pozrieť sa na vec z iného uhla. Touto úlohou si mi zveril do rúk vašu budúcnosť, preto že to je niečo, čo nikto iný nedokáže. Nikto z vás nie je tak rýchly ako ja, aby to stihol a vrátil sa s prachom načas. Konečne niečo, v čom ťa prekonám,“ uškrnul sa víťazoslávne.
Bill mu úškrn oplatil. „Som rád, že si to pochopil.“
„Fajn, čaká ma dlhá cesta.“
„Veľa šťastia.“
„Ale vás čaká namáhavý boj. Tiež vám prajem veľa šťastia. Dúfam, že sa nechystáte umrieť, aby som ten mesačný prach nenosil zbytočne.“
„S tým si nerob starosti,“ vľúdne sa naňho usmial Bill. „Spojil som sa s Alexandrom. Doma ťa už čakajú.“
„Nezabúdaj Bill, že tvoj domov nie je aj mojím.“
„Z toho sa úprimne teším.“
„Kretén,“ znovu sa zaškľabil. „A ty Tom, už neplač. Nepristane ti to. No nič, Hrdličky. Odchádzam, aj tak vidím, že som vás v niečom vyrušil. Takže pokračujte a Cestovná kancelária Alan sa postará o váš bezpečný návrat domov,“ posledné vykrivenie kútikov a Al zmizol rovnako odrazu, ako sa tu objavil.
Dvere sa potichu zavreli.
Bill pobavene pokrútil hlavou. „On sa nezmení. Nikdy nič nebral vážne.“
Ešte raz pozrel na dvere a jeho výraz sa zmenil. „Teraz tu mám niečo dôležité aj pre teba,“ mihol sa pred ním a odrazu držal v ruke malé červené vrecúško.
„To je…“
„Áno, mesačný prach.“
„Predsalen si ho posielal zbytočne. Takže to je pravda? Chcel si sa ho zbaviť?“
„Nie, chcem ho len ochrániť. Nie je dobré, že ste do toho zapletení aj vy ostatní. Keby som mal istotu, že sa vy dvaja cestou nepozabíjate, poslal by som ťa s ním. Tom,“ vložil vrecúško do jeho ruky a zavrel ju. „Keby sa mi niečo stalo…“
„Mlč! Nič sa ti nestane!“
„To nemôžeš vedieť.“
„Ale áno! My ťa budeme chrániť!“
„Nie, vy tam so mnou nepôjdete. Musím tam ísť sám. Ja som kľúč k prebudeniu Najstarších. Toto je môj boj.“
„A je to tu zas! Prečo musíš zakaždým všetko brať len na seba? Nie sme tu náhodou preto, aby sme ti pomohli? Áno, si jediný kľúč k ich prebudeniu a práve preto si to hlavne ty, kto by tu vôbec nemal byť. Mal by si byť niekde ďaleko odtiaľto, strážený, chránený…“
„Tom, je tu niečo, o čo ťa chcem požiadať. Alexandrovi som to síce nespomenul, ale som si istý, že by so mnou súhlasil,“ odmlčal sa a chytil Toma za ruku. „Ak sa nám nepodarí Sebastiana zastaviť skôr, ako sa dostane do hrobky, budem musieť zomrieť.“ Tom silnejšie stisol jeho ruku a nemo pokrútil hlavou. „On potrebuje moju krv a preto nemôže byť žiadna moja krv. Tom, ty si jediný, komu verím. Ak sa nám ho nepodarí zastaviť, zabi ma a spáľ moje telo na slnku.“
„Nie! To neurobím!“
S týmto že by Alexander súhlasil? A to si hovorí priateľ? Nie, takto to určite neskončí!
„Tom, ja som bol preto stvorený. Ale ak moja existencia ohrozí svet, nemáme iné riešenie.“
„O čom to hovoríš?! Si predsa tiež živá bytosť a máš city! Nemôžeš odomňa len tak chcieť, aby som ťa zabil! Odomňa, ani od nikoho iného! Také niečo nikdy nedovolím!“
„Takže odmietaš vyhovieť mojej prosbe,“ pustil Tomovu ruku a zahľadel sa do zeme. „Potom to spravím sám.“
Tomovou tvárou preletel zmučený výraz. Mal sto chutí na Billa nakričať aký je hlúpy, že o niečom takom vôbec uvažuje. Mohol síce odmietnuť, ale akoby mu mohol zabrániť, ak sa bude chcieť zabiť sám? Nemôže s ním byť každú sekundu a navyše Bill je oveľa silnejší. Ľahko by ho premohol, keby chcel.
V miestnosti vládlo napäté ticho a Tom len rozmýšľal, ako by Billovi vyhovoril jeho rozhodnutie.
Vtom Bill sám prehovoril: „Ak sa mi niečo stane, musíte ísť a nájsť upíra, menom Riath. Je to strážca hrobky. Zavedie vás k nej. Pochybujem, že Lyssander si ešte pamätá, kde sa to miesto nachádza. Keď tam budete, prosím ťa, nevstupuj dovnútra. Nechcem, aby si riskoval život.“
„Ty sa to skutočne chystáš urobiť?“
„Ak to bude nutné… len ma mrzí, že to nebudeš ty, že nebudeš so mnou v posledných chvíľach.“
„Niečo také odomňa nemôžeš žiadať.“
„Mám ešte jednu prosbu. Netráp sa kvôli mne. To čo urobím, nech to už bude čokoľvek, bude správne.“
Tom znovu neveriacky pokrútil hlavou, do očí sa mu opäť hrnuli slzy.
„To si nemyslím,“ strnulo sa položil na posteľ a prázdne hľadel na strop obkladaný drevom.
Bill si ľahol vedľa neho, hlavu položil na jeho hruď.
„Viem, že Keiko-sama a Lyssander to pochopia. Čo mi robí starosti, si ty. Nechcel som ťa tu nechať samého. Nie tak skoro,“ ešte väčšmi sa k nemu pritúlil.
Hovorí, akoby už bol mŕtvy!
„Tak to nerob,“ stisol Billa, akoby ho už nikdy nemal pustiť. A on ani nechcel.
„Hm.“ …
Chvíľku obaja mlčali.
Toma napadlo, či ich rozhovor nemohol niekto počuť, ale potom sa rozhodol dôverovať Billovi a jeho schopnosti čítať myšlienky. On vie, kedy niekto počúva.
Bill sa nadvihol a naklonil nad Toma. Chvíľu si ho skúmavo prezeral.
„Nebuď smutný. Ja ešte neodchádzam. Taktiež som nepovedal, že je isté to, že-…“
„Kedy to plánuješ urobiť?“
Bill sa zarazil. „Snažil by si sa ma zastaviť, keby si to vedel?“
Tom sa zamyslel. Nemusel rozmýšľať nad tou úprimnou odpoveďou: Áno, jasne že by sa ho pokúšal zastaviť, ako by to len šlo. Ale čo by mu mal povedať naozaj? Prezradil by mu to Bill, aj keby odpovedal, áno? Mal by povedať nie. Možno by mal väčšie šance.
„Áno,“ odpovedal nakoniec pravdivo.
„V tom prípade… prepáč,“ zatváril sa smutne. „Vlastne som to čakal.“
Chvíľu sa zamyslene pozeral niekam za Toma, potom sklopil pohľad naňho a s jasným zámerom zmeniť tému prehovoril:
„Myslíš, že sa dajú dokopy?“
„Kto?“
„Alan a Keiko-san.“
Tom naňho nechápavo vytreštil oči.
„Alan je od nej mladší. A je to malý, otravný skrčok.“
„Ona ho tak rozhodne nevníma.“
„Čítaš jej myšlienky?“
„Nepotrebujem jej čítať myšlienky. Nevšimol si si, ako naňho pozerá?“
„Ja sa pozerám len na teba,“ odpovedal, a sám sa podivil, koľko previnilosti a zároveň výčitiek v tom tóne bolo.
Bill si vzdychol a pohladil ho po líci. Sklonil sa, aby ho pobozkal, no Tom v poslednej chvíli odvrátil tvár. Bill sa zarazil.
„Hneváš sa. Chápem,“ zhrýzol si Bill peru a zvalil sa na posteľ vedľa Toma. Obrátil sa k nemu chrbtom a schúlil sa do klbôčka.
Vyzeralo to trochu urazene, trochu ublížene, no Tom napriek všetkej ľútosti a previnilosti, ktorú cítil, neodvážil sa na Billa siahnuť, ani k nemu prehovoriť.
Zavrel oči a snažil sa zaspať. Nešlo to. Cítil sa byť pod príliš veľkým tlakom. Mrzelo ho, že Billovi odoprel bozk, mrzelo ho, že mu nedokáže zabrániť v tom, čo sa nepochybne chystá urobiť, mrzelo ho aj to, že je to celé jeho vina a keby dnes nezazmätkoval, mohli byť teraz už na ceste domov aj so Sebastianom v zajatí. Tak, ako veľmi sa predtým tešil, že uvidí hrobku Najstarších, tak veľmi sa teraz štítil tej predstavy, že tam prídu a už bude jednoducho neskoro. A on s tým opäť nebude môcť nič urobiť.
V pamäti sa mu začalo vynárať, čo o ňom hovorili ostatní.
Že je len obyčajné mláďa (Salome), že je neschopný brániť sa, neskúsený, (Keiko-sama), bezmocný, hlupák (Alan) a Lyssander mu povedal, že ho nikdy nemôže prekonať.
Trpké poznanie… všetci mali pravdu. A teraz ešte aj Bill… chce ho opustiť… nato sa predsa nemôže pozerať! Je to naňho priveľa. Áno, rozhodol sa. Skôr, či neskôr by to aj tak musel urobiť.
Musí odísť! Hneď!
autor: misi
betaread: Janule
jak odejít? To nejde! Teď bude ostatním a hlavně Billovi přidělávat další starosti?
Tome, ty pako! Co to zase děláš?! To zavání problémama akorát…
Omlouvám se! Bože! Já komentuju až teď!
Miluju, prostě miluju tuhle povídku. Včera… nahlas… jsem dospěla k názoru, že jak ty píšeš Billa, tak v tvojí povídce mi připadá nejvíc smyslný, sexy… Mohla bych o tom všem básniit hodiny.
Je mii tak líto Bila i Toma, chudáčci 🙁