autor: misi
Pred nimi sa týčil vysoký kopec. Uháňali obrovskou rýchlosťou, starým, hustým lesom. Jeho stromy boli tak vysoké, až Tom nedovidel na vrcholky a boli tak husto pri sebe, že sem dolu prepúšťali len tenké lúče svetla. Dokonca ani sneh neprenikol cez ich košaté koruny a zem prikrývala vrstva konárikov* a ihličia.
Keiko ich podľa čohosi viedla stále hlbšie a hlbšie do lesa, stále vyššie na úpätie kopca.
Naraz sa Keiko-sama zastavia a ostražito sa rozhliadla. Opatrne urobila ešte jeden krok, no potom sa znovu zarazila.
Tom sa začal zmätene obzerať okolo. Nechápal, čo sa deje, prečo stoja…???
Vtedy to začul. Šuchotanie. Niekde v lese. Nedokázal presne určiť, odkiaľ prichádza. Zrazu všetko stíchlo. Oni sami nedýchali, obozretne striehli na nepriateľa. Čakali útok z každej strany. No nič sa nedialo, priestor vypĺňalo len ticho lesa, zaspávajúceho, ponárajúceho sa do noci.
Z konára kdesi nad nimi sa zosypal sneh a Lyssander sa len tak-tak vyhol chladivej spŕške. No nikto z nich sa hore nepozrel.
V lese pred nimi čosi bolo. Nebol to človek, ani upír. Bolo to zviera. Približovalo sa k nim pomaly, pokojnými krokmi našľapovalo na vrstvu opadaného ihličia.
Čakali, počuli jeho tichý dych.
Z tmy pred nimi vystúpil veľký šedý vlk. Zastavil sa. Nevyzeral byť rozzúrený, ani vyľakaný. Tom nedokázal predvídať, ako sa bude chovať. Jeho oči žltkastého odtieňa sa upierali na Keiko-san. Zviera znenazdajky vykročilo jej smerom. Tom sa pred ňu rýchlo postavil, pripravený na vlka kedykoľvek zaútočiť. Vôbec nechápal neobvyklé správanie toho zvieraťa.
Vlk nevyzeral, že sa dá zastrašiť a tak Tom zdvihol ruku pripravený zviera kedykoľvek spáliť na popol.
„Neublíži nám,“ Keiko siahla po jeho ramene a stiahla jeho ruku dolu. Nechali vlka prikráčať až ku nim. Zastavil tesne pred Keiko-san a sledoval ju upreným pohľadom.
Tá sa mu mierne uklonila a prehovorila naliehavým tónom: „Najstarší Strážca má problémy. Budeme potrebovať vašu pomoc.“
Tom sa podivil. Prečo sa baví so zvieraťom? Prečo mu vyká?
Vlk sa ani nepohol, stále si ju meral tým istým vážnym pohľadom. Naraz sa ale otočil a rozbehol sa naspäť do lesa.
„Poďte!“ prikázala im Keiko a nasledovala vlka.
„Chcete sa nechať viesť nejakým zvieraťom?“ namietal neveriacky Tom.
„Ver mi,“ žmurkla naňho a on sa v duchu nemohol ubrániť úsmevu. Prišlo mu to tak absurdné, že sa nechajú viesť vlkom, že je naňho Keiko-sama milá a že mu to príde smiešne. Už len to, že sa usmieva… práve teraz… v tejto situácii…
„Tom!“ počul z diaľky. Všetci už boli pred ním. Rozbehol sa, aby ich dohnal, nasledoval Lyssandrove strieborné pramienky, mihajúce sa medzi stromami.
Keď dorazil na miesto, na ktoré ich vlk zaviedol, stáli už pred akýmsi malým domčekom, nápadne mu pripomínajúcim perníkovú chalúpku. Mohol len dúfať, že to zviera nie je premenená bosorka.
Ale keď opäť pozrel na šedého vlka, stihol len matne zachytiť, ako sa štvornohé zviera mení na človeka… alebo skôr na upíra. To je tá transfigurácia, ktorú mu Bill spomínal v ten večer vo Vampire club?
„Strážca Riath?“ opýtala sa Keiko a muž prikývol.
Potom sa usmial a rozhliadol sa po ostatných. Doteraz svoju pozornosť venoval výhradne Keiko-san.
Tom si všimol, že jeho oči nestratili ten žltkastý odtieň. Jeho pleť bola na upíra zvláštne snedá a jeho tvár mala stále okrúhle detské rysy. Dlhé čierne vlasy mal zopnuté do vysokého vrkoča, pár pramienkov sa uvolnilo a spadali mu pozdĺž tváre. Jeho široký úsmev Toma presvedčil, že to nie je žiadna zlá čarodejnica.
„Som Misomi Keiko, šiesty Strážca,“ Keiko-sama sa uklonila a Tom dvojnásobne zalapal po dychu. Keiko ešte nikdy pred ním nevyslovila svoje priezvisko a taktiež nevedel… Ona je tiež Strážca?! Koľko ich vlastne je?
„Oh, nevedel som, že máme šiesteho Strážcu, navyše tak pôvabnú ženu, ako ste vy. Prepáčte mi to, ale som tu značne izolovaný od spoločenského diania.“
Toma opäť zamrzelo, že tu nie je Bill, aby mu porozprával príbeh tohto zvláštneho upíra. Pleť mal na niekoho kto žije na Sibíri neprirodzene tmavšiu, rovnako ako Salome. Bolo by možné, že je tento upír tzv. čistej krvi? Zaujímalo by ho, ako sa sem dostal? Čo také vykonal, že sa ocitol na tomto mieste, ktoré sa nedalo nazvať inak, ako vyhnanstvo…? Zrejme to bol opäť akýsi zločin lásky, ako vo väčšine tragických príbehov. Možno sa zamiloval do človeka – to majú „čistokrvní“ zakázané. Premiešavať svoju krv s niečím tak podradným, ako sú pre nich smrteľníci…
„A tiež mi prepáčte za trochu nevrlé privítanie. Nemávam tu veľa návštev,“ zdvorilo im pokynul, aby vstúpili dovnútra.
Vošli do malej kuchynky. Uprostred stál stôl a štyri stoličky. Riath prešiel ku stolu a mávnutím ruky všetky štyri stoličky odsunul. Počkal, kým sa posadí Slečna Keiko a potom sa usadil vedľa nej. Celý čas z nej nespustil oči. Čomu sa aj čudovať? Keď je tu stále sám, musí šalieť za každou ženou, ktorá mu práve príde do cesty.
„Telekinéza, pôsobivé,“ zachichotala sa Keiko a opätovala Riathovi uprený pohľad.
„Tom? Prečo stojíš?“ zdvihla naňho udivený pohľad.
„Prečo vy len tak sedíte? Bill je v rukách toho šialenca vo veľkom nebezpečí, a vy ste schopní len tak sa tu posadiť a nič nerobiť?“
„E-eh,“ Keiko sa zatvárila trochu zmätene.
„Ukážte nám hrobku,“ otočil sa Tom na tmavovlasého muža.
„Kľudne mi tykaj,“ usmial sa Riath.
„Hrobku!“ všetci v miestnosti sa naňho udivene pozreli.
„Máš pravdu,“ Keiko sa postavila od stola so svojou obvyklou kamennou tvárou.
„Keiko-sama, vy tu zostaňte!“ prikázal jej nekompromisne. Z nejakých neznámych dôvodov sa cítil povinný prevziať vedenie, keď je teraz Bill preč, aj keď sám vedel, že nato vonkoncom nemá právo.
„Ale…“ nechápavo tekala pohľadom po všetkých v miestnosti.
„Je to miesto ďaleko?“ Tom sa otočil na Riatha už stojaceho pri dverách.
„No, myslím- že-..“
„V tom prípade by ste tu mali zostať a strážiť dom.“
„Ale kto by už… predsa… tu…“
„Bude to pre vás nebezpečné.“
„Pre mňa rovnako, ako pre ostatných,“ namietala.
„Nechcem, aby ste riskovali život!“ sám sa podivil nad naliehavosťou s akou to vyslovil. Vlastne mu Keiko za tú dobu dosť prirástla k srdcu. Síce sa celý čas tvári chladne a nedostupne, keď jej škrobený aristokratický výraz zmizne z tváre… „Ani Bill by to tak nechcel,“ dodal tichým hlasom.
„Ale on tu teraz nie je. Pôjdem s vami.“
„Prosím,“ šepol a na tvári Keiko sa zlomila tá ľadová maska. Chvíľu na Toma uprene hľadela, potom zvesila plecia a porazene vydýchla.
„Zošaliem napätím, kým sa vrátite.“ posadila sa späť na stoličku.
„Ďakujem,“ preniesol Tom s významným pohľadom ticho jej smerom, potom sa otočil na Riatha s Lyssandrom. „Ideme?“
Hlavne rýchlo. Znelo mu v hlave, keď sa nadľudskou rýchlosťou hnali opäť tým tmavým lesom a pri predstave všetkých tých vecí, ktoré sa s Billom teraz môžu diať, sa mu slzy tlačili do očí. Snažil sa pohybovať čo najrýchlejšie, no aj tak sa mu zdalo, že je príliš pomalý, že to nestihne včas a slané krištáľové kvapôčky z jeho očí sa za ním strácali vo víre vzduchu.
Rýchlo! Hnala ho predstava Billovych výkrikov.
Rýchlo! Obraz Billovho doráňaného tela ho nútil zatínať päste.
Rýchlo! Počul jeho plytký dych.
„Sme na mieste,“ Tom precitol do reality, keď začul hlas Strážcu Hrobky.
„Tu?“ zmätene pozrel na Riatha.
Na tomto pustom mieste predsa nič nevidí. Nič tu nie je, len suchá tráva, sneh a konáriky.
„Je predsa pod ochranou mágie,“ pripomenul mu Riath so stále bezstarostným úsmevom.
„Je ale zaujímavé… ak už sú dnu, nemala by byť bariéra narušená a hrobka otvorená?“ zamýšľal sa nahlas Lyssander.
„Ten bastard predsa tvrdil, že našiel iný spôsob, ako sa dostať dnu. Tak už sa poponáhľaj a odpečať ju!“ Tom začínal zúriť. Mal dotieravý pocit, že sa každú chvíľu stane niečo veľmi veľmi zlé.
„Nemôžte tu byť. Kým sa ju budem pokúšať odpečatiť, môže to byť veľmi nebezpečné.“
„Neviem, o čo sa pokúšaš, ale ja zostanem tu,“ namietal Tom.
„Neveríš mi?“
„Nikdy si mi nato nedal najmenší dôvod.“
„Ber to tak, že teraz je mojím dôvodom William.“
„Aj tak-…“
„Odstúp!“ Tom sa zamračil, no poslúchol. „A obráť sa. Nemám rád, keď ma niekto pozoruje pri práci,“ Tom naňho zazrel, ale nakoniec sa predsalen otočil. Riath stojaci vedľa sa k nemu naklonil.
„Je takýto vždy?“ opýtal sa s bezstarostným úsmevom.
Tom prikývol. Oveľa horší; pomyslel si.
Chvíľu počul len šuchot látky a Lyssandrovo tiché mrmlanie. Keď sa na jeho pokyn opäť otočili, ako narodeninové prekvapenie tam pred nimi stálo… čosi. Vyzeralo to ako nejaká… šachta?
„To myslíš vážne?“ neveriacky sa zadíval na Lyssandra.
„Je to dobré maskovanie,“ vložil sa do toho Riath.
„Čo ten balvan?“ šachta bola zatarasená obrovským kameňom. „Budeme sa ho musieť zbaviť. Ako upíri sme dosť silní. Keď sa do toho zaprieme dvaja, hravo ho odvalíme.“
„Ustúp,“ tentokrát to bol Riath, kto ho odstrkoval bokom. Lyssander sa tiež stiahol o pár krokov dozadu.
„Chystám sa ho premiestniť,“ objasnil Riath, keď si všimol Tomov nechápavý výraz.
Tom nadvihol obočie. Pozoroval, ako sa Riathove oči zúžili na štrbinky a sústredene sa upierali na ťažký balvan. Pravú ruku vystrel smerom ku kameňu dlaňou hore, na ňu kolmo položil druhú dlaň. Vydýchol. Kameň sa zatriasol. Riathova sila bola obrovská. Dalo sa dokonca vidieť, ako prudko prúdi z jeho tela, nezameriavajúc sa na jeden smer. Keď sa kameň zdvihol do vzduchu, tá zvláštna silná energia besnila okolo jeho tela. Uvolnila jeho dlhé vlasy z uzla, a tie sa ako hady medúzy stáčali vo vzduchu. Balvan s rachotom dopadol späť na zem o niekoľko metrov ďalej. Tom bol uchvátený týmto zvláštnym predstavením, no nemohol nad ním dlho premýšľať.
„Poďme,“ zamieril ku vstupu do šachty a Lyssander vykročil tiež. Tom sa zastavil a otočil sa na Riatha, ktorý zostal stáť na mieste.
„Si v poriadku?“ skúmavo sa naňho zadíval.
Zlatavé oči sa naňho usmiali. „Som. Ale mrzí ma to, nemôžem ísť s vami. Ja mám vstup do hrobky zakázaný.“
„Strážca hrobky, ktorý do nej nemôže vstúpiť?“
„Také sú zákony.“
Hlúpe zákony. Tom začínal všetky povrchné upírske zákony nenávidieť.
„Ďakujeme za pomoc,“ poďakoval mu a otočil sa späť ku vstupu do šachty.
„Rád som vás spoznal,“ Tom sa v duchu zarazil nad vyslovenou vetou. Zdalo sa mu, že má skrytý význam, ktorý mu uniká. Žeby rozlúčka? Viac sa nezamýšľal a zmizol v tme za Lyssandrom.
Kráčali dolu schodmi hlboko do podzemia, prechádzali zložitými spleťami chodbičiek. Lyssander ho iste viedol tmou, neobzeral sa. Tom sa cítil veľmi nepríjemne, že je tu práve s ním. S upírom, ktorému verí snáď najmenej.
Cítil zradu, no nevedel, od koho príde, ani v akej bude podobe. Niečo nie je správne.
Zasvietil si pomocou svojich schopostí, aby mohol istejšie našľapovať na kamennú podlahu. Ale s každým krokom sa viac triasol, ako cítil, že sa blíži k Billovi; viac sa ponáhľal, lebo tušil, že práve Bill ho teraz potrebuje. Mal pocit, že ho všetko zdržuje, že samotné steny ho obmedzujú v pohybe. Lyssandra po svojom boku si už vôbec nevšímal.
Až keď už zazrel na konci chodby svetlo, Lyssander ho stiahol za lakeť, aby ho spomalil. Obaja obozretne pozorovali svetlo, ku ktorému sa blížili. V stene bol otvor. Zrejme slúžil ako dvere. Z miestnosti za nimi nepočuli žiadne hlasy. Ale Tom si bol aj tak istý, že Bill je tam. Chcel byť už čo najrýchlejšie pri ňom. On je jediné, na čom záleží a ani záchrana celého sveta nie je dôležitejšia.
Ostražito nazreli do kruhovej miestnosti. Tomovi padlo do očí šesť sarkofágov rozostavených po obvode a hneď potom zbadal reťaze vbité do kamennej steny.
„Bill!“
Note: tento diel mi znovu trval o niečo dlhšie… nie je to veľmi dlhé… rozhodla som sa vás ešte chvíľku naťahovať, či sa Tomovi nakoniec Billa podarí zachrániť… vlastne sa mi do písania ani veľmi nechcelo a ono to tam aj vidno… zrejme je to tým, že som si to ani neuvedomila, a moja poviedka sa rýchlo strháva ku koncu. Keď nato pomyslím, naozaj sa mi vôbec nechce písať. Nemám rada, keď niečo končí. Toto je predposledná časť a ja sa teraz idem pustiť do záverečnej. Napísať dobrý koniec je pre mňa ďalšia veľká výzva a tento koniec bude pre mňa obzvlášť zložité písať. Ale môžem vám sľúbiť, že sa v poslednej časti čosi odhalí (čosi veľké a podstatné) a ako sa to skutočne skončí do poslednej chvíle nebude isté… :)(: misi
konárikov – větviček
autor: misi
betaread: Janule
♥♥♥
Bojím se toho konce, který se blíží.
Tuhle povídku jsem si opravdu zamilovala, a tak nějak jsem si navykla na to, že to prožívám s nimi. Bude opravdu těžký smířit se s tím, že je konec už. Ale zároveň se na to na jednu stranu těším, protože se konečně dozvím, jak to s Billem vlastně dopadne – doufám, že dobře!!!!
A k tomuhle dílku můžu říct jen tolik – DOKONALOST! ♥♥♥
Teda misinko, já jsem smutná. 🙁 Poslední dílek? Bude mě to moc moc mrzet. Tohle je nejlepší twincest/upírská povídka, kterou jsem kdy četla…
hh…ďakujem…som rada že sa vám poviedka páči…a aj ja so smutná z toho že už bude koniec…normálne sa mi to nechce písať…xD
Misi, ne! Bože! To mi nemůžeš udělat! Mě a Terezce! Víš jak se vždycky nad tím rozplýváme? 🙂 Tvoje představa úpírů je snad ta nejdokonallejší, jakou jsem kdy viděla. Přesně takhle mi to sedí. Je to tak… realistický? xDD Každopádně to miluju x) Mě se tak bude stýskat! Určitě napiš nějaký jiný povídky. Jo a znova opakuju, tvůj ppopis svádění, který dělá Bill, popis sexu a… To je snad nejsmyslnější Bill od tebe xD
teda ale….