autor: misi
Oh moje upírčiatka…:( 18., posledná časť, a ja mám slzy na krajíčku… sama nedokážem uveriť, že už je koniec.
Túto časť venujem všetkým vám, kto ste The Vampire Story čítali a dúfam, že si ju užijete rovnako ako ja.
Nakoniec to predsalen nebude Bill, komu pôjde o život… tak už sa do toho pustite.
misi
„Bill!“ ale Bill nereagoval na jeho výkriky. Vynaložil všetku silu nato, aby roztrhal hrubé reťaze, nakoniec sa mu to podarilo. Billovo telo sa bezvládne zosunulo na zem, Tom ho ledva stihol zachytiť do náručia. Zotrel z jeho tváre pramienky vlasov. Hľadel na jeho nehybný výraz a hlavou sa mu zbesilo preháňali tisíce myšlienok. Čo teraz?
„Bill?“ oslovil ho mäkko a vtom sa Billove pery pohli. Pomaly otvoril oči. „Už je to dobré. Sme spolu. Odídeme odtiaľto,“ šepkal mu Tom a vlepil mu jemný bozk na líce.
Bill potriasol hlavou a prudko sa posadil. „Nie, Tom. Musíš ísť rýchlo preč! On nechce Najstarších prebudiť! Vysáva z nich moc! Všetkých tých ľudí zabil, aby Najstarších už nikdy nikto nemohol zobudiť! Bude chcieť zabiť aj teba! Musíš odtiaľto utiecť!“
„Nie, Bill! Pôjdeš so mnou!“
„Ja ho musím zastaviť!“
„Pomôžem ti!“
„Toto je môj boj, Tom! Tak bež!“
„Prečo musíš byť vždy tak tvrdohlavý, keď sa jedná o vážne veci?! Nemôžeš bojovať! Ani sa nepostavíš na nohy!“
„Pomôž mi! Musím bojovať!“
Tom Billa podoprel, aby mu pomohol vstať.
„Si slabý, Bill. Nemôžeš takto bojovať. Teraz je rad na tebe, aby si sa napil.“
„Si rovnako slabý. Je to nebezpečné.“
„Nie viac, ako keby si sa v takomto stave púšťal do boja.“
Bill sa zahľadel hlboko do Tomových očí, presne tým pohľadom, ktorým mu vidí až do duše. Rukou zašiel Tomovi do vlasov, a jeho na líci zachladilo. Reťaze boli síce preč, no okovy zostali na Billových zápästiach ako železné náramky. Bill sa k Tomovi naklonil a nežne sa obtrel perami o tie jeho. Prechádzal po nich jazykom, a potom ich spojil v jemnom bozku. Okolo Toma sa rozprestrel pokoj, no keď sa Bill od neho odklonil, zúfalo si ho k sebe pritiahol a naliehavo sa vpíjal do jeho úst. Nechcel ho nikam pustiť. Nakoniec sa ale od seba udýchane odtiahli.
„Budem opatrný,“ šepol Bill a hadím jazykom sa prisal k pokožke na Tomovom odhalenom krku. Tom zavzdychal. Vždy, keď toto Bill robil, bolo to úžasné, tak dôverné a vzrušujúce, no dnes sa ku všetkým tým pocitom pridala aj bolesť. Bolelo ho celé telo. Cítil, ako je z neho vysávaná aj tá posledná troška krvi, čo ešte zostala. Ako bledne z vonku aj z vnútra, keď z jeho žíl kvapka po kvapke odchádza život a každú chvíľu už nebude ničoho, čo by nimi pretekalo, srdce prestane pumpovať krv a jeho telo sa stane bezvládnym. Bola to pichľavá a pálčivá bolesť, ktorá sa striedala so vzrušením zo spojenia. Trochu mu to pripomenulo ich posledné milovanie.
Bill sa odtiahol a on bezvládne spadol na kolená.
„Tom!“ Bill sa hodil k nemu. „Tom, prepáč,“ šepkal mu do vlasov, keď ho objímal. Tom mu ale objatie nedokázal opätovať tak silno, ako chcel. „Prepáč,“ na Billovej tvári sa leskli slzy.
„Milujem ťa,“ prehovoril Tom potichu.
„Tom, aj ja-…“
„Aké dojímavé,“ ozvalo sa pohŕdavo odkiaľsi z inej strany veľkej kruhovej miestnosti.
Obaja sa otočili za hlasom. Muž s vlasmi farby slamy sedel na vrchu jedného zo sarkofágov. Sebastian. Zoskočil a ladne pristál nohami na kamennej podlahe. „Skutočne, veľmi sa bavím na tejto… nazvime to láskou. Ale Bill, myslím, že je čas,“ vystrel ruku pred seba a prsty zovrel, akoby čosi držal.
Bill sa chytil za krk. „Tom…“ Sebastian švihol rukou doľava a Bill vrazil do steny takou silou, až sa na kamennej rakve vedľa objavila puklina.
Tom sa chcel rozbehnúť za ním, pomôcť mu, no nevládal. Bezmocne natiahol po Billovi ruku a chmatol po vzduchu.
Cítil sa slabý. Oveľa slabší ako včera.
Bill sa pomaly postavil a pozrel na Sebastiana pevným pohľadom. Kruhovou miestnosťou sa rozlial chlad. Tom fascinovane pozoroval Billov zjav. Billova energia vyzerala úplne inak, ako tá Riathova. V špirále chladného vzduchu sa obtáčala okolo jeho tela ako neviditeľný had. Napätie z miestnosti sa vsakovalo do kamenných stien.
Čo bude nasledovať? Tom ešte nikdy nevidel upírsky súboj. Ako sa Bill chystá poraziť Sebastiana? Mohol by využiť čítanie myšlienok a predvídať všetky jeho útoky. Ale raz mu Bill rozprával o Sebastianovej výnimočnej schopnosti kopírovať schopnosti druhých, akonáhle ich použijú. Bude ťažké ho poraziť.
Tomovo telo opäť trochu oslablo. Zavrel oči a snažil sa upokojiť, šetriť energiu. Naraz ale počul ohlušujúce tresnutie. Bleskovo otvoril oči a videl Billa opäť na zemi. V jeho tvári sa odrážala bolesť, ktorú sa snažil potláčať. Opäť s námahou vstal.
Sebastian sa zlomyseľne usmial. Stena za ním uvoľnila jednu kamennú tehlu*. Za ňou bola opäť len čierna prázdnota. Tehla sa vznášala vzduchom, a keď dorazila k Sebastianovi, rozdrobila sa na malé kúsočky. Tenké ako ihly a ostré ako šípy sa tieto kúsočky hnali vzduchom priamo na Billa, v jeho tvári zdesenie.
Čo robí? Prečo sa nebráni? A prečo neútočí? Možno nemôže. Možno nie je dosť silný. Potrebuje pomoc!
Tomova ruka sa bez toho, aby o tom rozmýšľal, zdvihla. Medzi Billom a Sebastianom sa objavila tenká ľadová stena. Kamenné kúsočky sa do nej pozabodávali a stena sa roztrieštila. Po zemi sa rozsypali kúsky ľadu a kameňa.
Tom opäť stratil veľa energie. Nevládal sa držať na kolenách, zaprel sa rukami o zem.
Bill sa naňho prekvapene pozrel… V jeho výraze bolo ohromenie, ale aj veľká výčitka. Nakoniec mu tvárou prebehol vďačný úsmev a perami Tomovi naznačil jednoduché ,Ďakujem.´ Nemal ale viac času na pohľady, musel sa rýchlo vyhýbať ďalším ostrým kameňom. Tomova podapora akoby mu dodala silu a dokázal sa vyhnúť ešte pár ďalším Sebastianovým útokom. Ale neútočil a každé -čo i len malinké- zasiahnutie, ho oslabovalo čím ďalej – tým viac. Onedlho už opäť nevládal stáť na nohách a nehybne čakal na ďalší Sebastianov útok, o ktorom dopredu vedel, že sa mu nebude schopný vyhnúť.
Ten úškľabok, ten pohľad, akým sa Sebastianove oči pozerali na Billa, víťazoslávny výraz jeho tváre… Toma to rozzúrilo. Z posledných síl sa snažil Billovi pomôcť, okolo Sebastiana vytvoril vysoký ohnivý kruh, aby ho uväznil. Všetko bolo zaliate svetlom blčiaceho* ohňa.
Ale Sebastian, zrejme okopírovaním Tomových schopností, spustil na oheň prúd vody. Kruhovú miestnosť zaplnil dym a vodná para. Vzduch nasiaknutý vodou sa ale rýchlo premenil na ľadové ihličky. Tie sa všetky rútili práve na Billa.
Nie!, vykríkol Tom v duchu a snažil sa ľad rozpustiť, no na to bolo neskoro. Billovo telo bolo posiate škrabancami, jeho šaty boli na niekoľkých miestach potrhané.
Nemá to význam, pomyslel si bezmocne.
„Máš pravdu. Skutočne nemá význam so mnou súperiť.“ Ten bastard! Kopíruje aj Billove schopnosti! „Teraz som silnejší, ako ktokoľvek iný. Nemôžete ma poraziť. Dokonca ani sám veľký Lyssander by to nedokáz-…“ akási moc umlčala Sebastiana a hodila ho o stenu za ním.
„Lezieš mi už na nervy,“ poznamenal Lyssander sucho. Tom opäť zabudol, že je tu tiež. Ale bolo to snáď prvýkrát v živote, čo mu bol za niečo vďačný. Jeho vďaka sa však rýchlo premenila na zdesenie, keď videl, ako Lyssander kráča k Billovi, v ruke podobná obradná dýka, akú od neho dostal on sám.
„Čo s ním chceš-…“ vetu nedokončil. Lakte sa mu podlomili a jeho telo sa ocitlo ešte bližšie kamennej podlahe. Hlavu zvesil dolu, sťažka dýchal.
„Takto nemáš šancu, William. Je jediný spôsob, ako ho môžeš poraziť. Vieš aký…“
Tomovi sa opäť nachvíľu podarilo zdvihnúť hlavu, jediné, čo zazrel, bol Billov bolestný výraz. Hlavu znovu zvesil. Počul Billa kričať. Kričal od bolesti a Tom privieral viečka. Chcel si zapchať uši a nepočuť tú bolesť, nepočuť už nič a vlastne tu vôbec nebyť, no ruky mu vypovedali poslušnosť a on skončil ležať tvárou na kamennej podlahe. Z jeho úst vyšlo bolestné zastonanie. Unavene sa otočil na chrbát. Uvedomil si, že Bill už nekričí, je tu až podozrivo ticho.
„Čo si mu spravil?“ zakričal so všetkých síl.
Lyssander sa objavil priamo nad ním. „Oddelil som jeho krv od krvi Najstarších. Tá ho teraz bude ovládať, akoby bol jedným z nich,“ odpovedal mu flegmaticky.
Tom sa snažil otočiť, vykrúcal hlavu, aby videl čo sa teraz deje… zalapal po dychu.
Na mieste, kde poslednýkrát zazrel Billa, teraz stálo… čo to vlastne bolo? Najstarší? Príšera? Drak? Bola to nejaká okrídlená obluda, ktorá s Billom nemala vôbec nič spoločné. A možno predsa len. Tie oči nepochybne patrili Billovi. Ale má teraz kontrolu sám nad sebou? Alebo ho úplne ovláda krv Najstarších?
Tomovi sa do očí tlačili slzy. Obluda sa naňho pozrela. Nie, bol to Bill, kto sa naňho pozeral. Opäť tým známym pohľadom, aký dostáva len od neho. Známe hnedé oči, v ktorých sa zračil smútok, sa mu vpíjali do duše, a hĺbili v nej rany. Obluda roztiahla blanovité krídla, vzlietla a stratila sa mu z dohľadu.
Tom sa obrátil na Lyssandra, ktorý ho doteraz v kruhu obchádzal.
„Vedel si to!“ Lyssander sa zastavil. „Vedel si, že Sebastian Najstarších nechce prebudiť. Od začiatku si vedel čo chystá a toto celé si naplánoval. Prečo?“ vrieskal naňho ako zmyslov zbavený. Hnev a nenávisť ním lomcovali, slzy sa mu nekontrolovateľne liali po lícach.
„Musel som vás nejak rozdeliť. Neustále ste boli spolu. Neboj sa. Neskôr ho premením naspäť.“
„Nenávidím ťa!“
„To nebol môj zámer,“ zlomyseľne sa usmial. „Vieš, prečo sa cítiš tak slabý?“
„Dal som krv Billovi,“ odpovedal chrapľavo. Jeho vysilenie sa vrátilo okamžite, ako mu ho Lyssander pripomenul.
„Nie, nesprávne. Pozri sa okolo seba. Vidíš ten kruh? Vieš čo to znamená?“
Tom pokrútil hlavou. Vlastne si až doteraz žiaden kruh nevšimol.
„Vieš, alchýmia je vlastne veľmi zaujímavá veda. Je to transmutačný kruh. Bez neho nemôžem alchýmiu používať. Je nakreslený tvojou krvou, takže si v ňom teraz uväznený.“
„Odkiaľ máš moju krv?“ zachrapčal.
„Sám si mi ju dal. Pamätáš?“ Lyssander v ruke držal sklenenú fľaštičku so šarlátovou tekutinou. Tomove zreničky sa rozšírili poznaním. V duchu zanadával. Keď si od neho vtedy Lyssander pýtal krv… Nie!
Lyssander sa opäť uškrnul. „Každou sekundou, ktorú v ňom stráviš, si slabší.“
Tom niekde zozadu matne vnímal rev obludy a Sebastianov krik. Kričal z plných pľúc a prosil o pomoc. To, čo Bill teraz robil, muselo byť brutálne. Bol by skutočný Bill niečoho takého schopný?
„Daj mi pokoj,“ Tom sa snažil zdvihnúť. Jeho telom prebehla ďalšia ostrá bolesť a on sa zrútil späť na kamennú podlahu.
„Nemá to význam. Aj tak si v kruhu uväznený.“
Tom definitívne vzdal pokusy o útek.
„Vždy ma zaujímalo… Bolí to? Podľa tvojho výrazu celkom dosť,“ posmešne si ho prezeral. Tom neodpovedal, a tak po chvíli pokračoval. „Pochybujem, že ti William vravel o rizikách vlastnej krvi, inak by si mi ju len tak nedával.“
„Čo tým… myslíš?“
„Prirodzene. Je tak naivný. Tak ako ťa jedine tvoja krv dokáže prebrať zo „spánku“, je pre teba za bdelého stavu veľmi nebezpečná. Dokonca jedovatá. Taktiež ti ľahkovážne zatajil, čo s tou krvou dokážem ja,“ kládol dôraz na svoju osobu, dramaticky sa odmlčal. „Sám William ma o to najmenej tisíckrát prosil. Chcel sa stať človekom, zostarnúť a umrieť, ako všetci ostatní smrteľníci. Pravdaže niečo také som nemohol dopustiť.“
Tom si uvedomil, že krik aj rev ustali. Čo sa teraz robí? Čo Bill robí? Snažil sa opäť vykrútiť hlavu, aby videl dozadu, no Lyssandrov hlas ho vytrhol zo sústredenia.
„Teraz už vieš, že rovnako, ako sa človek môže stať upírom, existuje cesta späť. Pravdaže je zakázaná a ja som jediný, kto to skutočne dokáže. S tvojou pomocou prirodzene,“ rozhojdával* malú fľaštičku medzi prstami. „Najskôr som mal v pláne ťa zabiť. Ale to by Williama príliš ranilo. Takto je aspoň malá šanca, že to prežiješ. Pripomeň mi, že mám nechať kúsok tvojej krvi aj pre Williama,“ Lyssander sa diabolsky usmial, na jeho tvári hralo šialenstvo.
„Prestaň,“ Tom natiahol ruku, aby použil svoju moc proti Lyssandrovi. Vzduchom preletelo pár iskričiek a aj tie boli pohltené kruhovou bariérou. Jeho ruka bezvládna klesla vedľa jeho tela. Je totálne odpísaný. Už nevládze…
„Ne-môžeš… nemôžeš to urobiť,“ prehovoril Tom takmer na hranici počuteľnosti. Skutočne, každou sekundou sa cítil slabší. Okolie sa mu začalo rozmazávať pred očami.
„Ale môžem, Tom. Aj to urobím,“ bezkrvné pery sa usmiali, otvoril zátku na sklenenej fľaštičke.
Nie! Lyssander ho chce premeniť na človeka! Čo ak sa mu to podarí?! A čo ak nie a on zomrie?! Uvidí ešte niekedy Billa? Bude sa ho ešte niekedy môcť dotýkať, zobrať ho do náručia? Spomenul si na ich včerajšiu noc. On oňho nechce prísť! Začínal prepadať panike…
„Bill.“
„Oh, nepomôže ti. Má teraz inú prácu. A ja vlastne tiež. Zbohom, Tom. Bola zábava, poznať ťa,“ naklonil fľaštičku a kvapky krvi rozrážajúc vzduch padali na zem. Tom ich pozorne sledoval a v spomalenom prelude jeho mysle sa mu zdalo, že padajú príliš pridlho. A možno skutočne padali dlho a pomaly. Možno sa práve tie kvapky jeho krvi rozhodli zľutovať a dať mu čas na útek.
Musí utiecť!
Akonáhle sa krv dotkla kruhu, už to boli tenké šarlátové potôčiky, ktoré sa pomaly ako popínavá rastlina, puklinami v kamennej podlahe ťahali k Tomovi.
Musí! Musí sa zachrániť! Musí zostať s Billom! Je to až tak sebecké, ak chce žiť, keď konečne našiel niekoho, pre koho sa to oplatí? Ak áno, tak je sebecký a tak to chce! Musí byť spôsob! Musí!
Krv sa ho už takmer dotýkala.
V panike sa z posledných síl snažil dostať preč. Plazil sa po zemi, aby sa dostal z kruhu von, no keď sa končeky jeho prstov dotkli okraja, bolo to, akoby ním prebehol elektrický prúd. Silná rana ho odhodila späť do stredu kruhu, dopad na tvrdú zem mu vyrazil dych.
Vo chvíli, keď sa ho dotkla jeho krv, počul len svoje prerývané dýchanie, rýchly tlkot vlastného srdca… čakal, že sa každú chvíľu zastaví.
Snažil sa obrniť voči čomukoľvek, čo malo nasledovať, no dlhú chvíľu sa nič nedialo. Nebol si istý, či si vydýchnuť. Možno Lyssander niečo zbabral.
Naraz sa potôčiky začali šplhať po jeho tele. Obtáčali jeho končatiny a zvierali ich, ako malé hadíky, zároveň cítil bolesť, akoby sa mu zarezávali pod kožu. Pocit, že sa jeho žily opäť zalievajú krvou, zároveň, že vysychá zvnútra, bol neznesiteľný. Snažil sa vykrútiť zo zovretia, no každý ďalší pohyb mu trhal telo na kúsočky. Zvíjal sa v bolesti, no zatínal zuby, aby nevydal ani hláska. Nech si Lyssander nemyslí, že vyhral. Ešte predsa nie je koniec. Alebo áno?
Kruh okolo neho sa rozsvietil a jeho to vydvihlo do vzduchu. Všimol si, že taktiež vo vnútri kruhu sú rôzne obrazce a čiary. Vynášalo ho to vyššie a vyššie, zvieralo stále tesnejšie.
Alebo naozaj? Je toto koniec? Ak má zomierať pomalou bolestivou smrťou, nechce, aby to Bill videl. Chce ho od toho uchrániť.
Malátne skúmal pohľadom miestnosť, aby našiel Billa.
Až Lyssandrove strieborné pramienky ho k nemu priviedli. Vysilene sedel na zemi, doráňané telo prikryté len Lyssandrovym kabátom a po lícach mu stekali potoky sĺz, keď sa mohol len bezmocne prizerať, čo sa s Tomom deje.
Nie, Bill, nepozeraj sa, ako umieram.
Snáď stá zdrvujúca vlna prešla jeho telom a on otvoril ústa v bezhlasnom výkriku. Nie. Nemôže kričať. Bill nesmie vedieť, ako veľmi to bolí.
„Biill,“ už sa to nedá vydržať. Tak toto je tá bolesť, ktorú mu Bill opisoval:“Moja Premena nebola dlhá, ale bolo to asi to najbolestivejšie, čo som kedy zažil. Každú sekundu som si želal, aby som už umrel, aby to skončilo.“
Áno, nech už to skončí. Rýchlo! Nedá sa to viac zniesť!
Počul Billa niečo kričať, ale nerozumel jeho slovám. Bol unavený z premáhania. Bude kričať! Bude kričať ako len vládze, pretože to bolí! A on už nikdy viac nebude s Billom! Bude mu to chýbať. Všetko a všetci. Jeho Bill, Bell z VC, Selena a Alexander, Keiko-san, Sai a Meyi… dokonca aj Salome či Alan… Ritta alebo Riath, ktorých ledva pozná. Bude kričať žiaľom, že sa to všetko končí. A bolo to tak krásne.
Ale odrazu už bolesť necíti. Všetko je rozmazané, farby a tvary nedávajú zmysel. Zavrie oči a vidí len tmu. Zvláštne. Myslel si, že aj keď zhasnú všetky svetlá, Bill mu bude svietiť na cestu. Ale tu nie je nič, len temnota. Ale to nevadí, odpúšťam ti.
Opäť oči otvorí, Bill plače, naťahuje za ním ruku, Lyssander ho pridržuje za rameno, aby ho zadržal.
Milujem, ťa. Navždy.
Oči zavrie, stále tma. Čo to počuje? Tlkot svojho srdca? Tlčie tak pomaly, tak ohlušujúco nahlas… myslel si, že to už nikdy nebude počuť. Aspoň posledný krát, započúvať sa do tej nádhernej melódie života.
Posledný pohľad na Billove slzy, ktoré ho zabolia na duši a potom už nič necíti. Utápa sa v prázdnote, je odrazu tak bezstarostný. Na ničom už nezáleží. Hm, smrť je zvláštna vec…
KONIEC
tehlu – cihlu
blčiaceho – planoucího
rozhojdával – rozhoupával
Mno predsalen to nie je až tak úplný koniec. Ponúkam vám ešte krátky epilóg…xD
EPILÓG
Ulice sú už úplne zasnežené, no hravé snehové vločky nie a nie prestať padať. Vyzerajú tak veselo, keď si bezstarostne plávajú vzduchom. Chlapec, ktorý s kapucňou na hlave kráča práve odhrnutým chodníkom, sa medzi ne vôbec nehodí. Ruky vo vreckách, prázdny pohľad zabodnutý do vlastných zasnežených topánok. Na ulici nie je nikto okrem neho. Nie je sa čomu čudovať. Zajtra sú Vianoce a všetci sa na ne doma pripravujú so svojimi rodinami. On už žiadnu nemá.
Odkedy sa pred dvoma týždňami prebral v jednej ruskej nemocnici, jeho život sa stal prázdnym. Vtedy len otvoril oči a videl rozmazané siluety.
Zastaví sa, nezaujate pozoruje vločky. Deň pred Vianocami pôsobí tak pokojne. On si ten pokoj prispôsobuje k mŕtvu.
Znovu sa prebral až v Nemecku. Lekári mu povedali, že stratil veľa krvi a je úplný zázrak, že to vôbec prežil. Neskôr sa dozvedel, že on a celá jeho rodina boli posledných päť mesiacov nezvestní… ako sa dostal do Ruska a kto ho do nemocnice priviedol, nikto nevie…
Zdvihne zrak a pozoruje auto pomaly prechádzajúce po zľadovatenej ceste.
…lenže on si posledných päť mesiacov vôbec nepamätá. Znovu sa cíti tak zmätene.
Pozrie pred seba. Ako je to ešte ďaleko? A koľko je vlastne hodín?
Bezmyšlienkovite zovrie knižku, ktorú skrýva pred snehom pod bundou o čosi silnejšie. Tú knihu o stredovekej kultúre našiel doma celkom náhodou pri vianočnom upratovaní. Dátum požičania bol ešte niekedy z leta, a tak sa rozhodol čo najrýchlejšie ju vrátiť. Cesta do knižnice sa mu zdala nekonečná.
Ten pocit prázdnoty… už si pomaly začal zvykať.
Uvedomil si, že knižnica je na dohľad.
Je možné, že to prázdno súvisí s jeho zmiznutím? Možno niečo mal a stratil to… ale nevie si spomenúť, čo to bolo. Iste, stratil rodinu, stratil pamäť, no stále to nie je ono. Má pocit, že zabudol na niečo dôležité. Na niečo veľmi-…
„Oh, prepáčte,“ precitol zo zamyslenia, keď do niekoho vrazil.
Čiernovlasý mladík sa pozbieral so zeme a začal sa oprašovať od snehu. „No, to nevadí,“ zdvihol kľúče a pozrel na Toma.
Zrazu akoby skamenel, hľadel naňho ako na zjavenie. Oči otvorené dokorán, trasúce sa pery jemne pootvorené.
„P-práve som chcel zamknúť,“ vykoktal zo seba zarazene a so slovami z jeho úst vyšiel aj obláčik pary. Dýchal rýchlo, vyzeral byť trochu rozrušený.
„Vy ste knihovník? Eh, vážne ma mrzí, že vás takto oberám o čas, ale našiel som doma jednu knihu a-…“
„Stredoveká kultúra,“ zamrmlal mladík, nespúšťajúc oči z Tomovej tváre.
„Prosím?“ zarazene sa opýtal.
„Ja len… nič. Vlastne sa nikam neponáhľam,“ usmial sa neisto. Vyzeral už oveľa vyrovnanejšie.
Tom vybral knihu spod bundy a podávajúc ju mladému knihovníkovi, nachvíľu sa naňho zadíval.
Vyzeral naozaj úchvatne. A so snehovými vločkami, ktoré sa mu rozpúšťali vo vlasoch a pripomínali tak malé lesklé drahokamy, dokonca až kúzelne. Pery dokonale vykrojené a oči nádherne hlboké. Tom v nich videl niečo povedomé. Čosi mu pripomínal ten pocit, keď sa v nich strácal. Srdce sa mu nepochopiteľne rozbúchalo rýchlejšie.
„Nepoznáme sa odniekiaľ?“
A na tvári tmavovlasého mladíka sa objavil zmyselný úsmev…
KONIEC
(tentokrát už definitívny) 🙁
Waaa…*plač* scheisse mne samej bude smutno 🙁 …bolo tak zábavné písať túto poviedku… poznáte to, keď jednoducho spontánne píšete, niektorým veciam vôbec neprikladáte väčší význam, alebo spojitosť, a jedného dňa sa nato pozriete a dôjde vám, že to súvisieť môže, a že ste vlastne nevedomky vytvorili dokonalú detektívku? (no, dokonalú xD) mno zas niektoré veci som mala naplánované. Nebolo to celé o náhode xD
Chcem vám všetkým POĎAKOVAŤ, že ste to čítali a sto-násobne tým, čo to aj komentovali. Komentár je to najcennejšie, čo môžem od vás dostať xD
A tiež ĎAKUJEM Janule, že to po mne opravovala a prekladala to… ja sama som sa občas smiala, keď som po sebe čítala tie hata titlaniny xD
Mno a aby som sa nenudila, tak chystám pár krátkych fantasy poviedok… snáď sa ich donútite prečítať… hh, bola by som rada…
Mno a nateraz sa s vami lúčim xD a moja posledná veľká prosba: poriadne mi to okomentujte. Je to predsa posledná časť *ide si po ďalší balíček vreckoviek*
Misi xD
autor: misi
betaread: Janule (bylo mi ctí, misi :o)
Bože, to bylo nádherný!
Celý tenhle díl jsem téměř nedýchala a hrozně jsem se o Toma bála – o Billa ani ne xD Ale prostě… Bylo to fakt krásný! Přibližně od chvilky, kdy se Bill poprvé podíval na Toma jsem u toho brečela a zůstalo mi to až do konce!
Hrozně mě mrzí, že to s Tomem skončilo takhle! Doufala jsem do poslední chvíle, že ho Bill zachrání. Ale tak, i to, jak se setkali před knihovnou byl krásný konec! A jelikož si opravdu neumím představit, že bych se měla s touhle povídkou rozloučit – poslední dva dny si jí čtu znova a znova dokola! – tak mě napadá jediné -> druhá řada!
Nepřemýšlela jsi o tom? Podle mě by to bylo super! Třeba by Tom ani nemusel být upírem znova, ale prostě… láska mezi Billem – upírem – a Tomem – člověkem. I to by podle mě bylo super a myslím, že i druhá řada by měla úspěch! A minimálně mě by jsi tím udělala neskutečnou radost! Protože já se nedokážu smířit s tím, že už je prostě konec a ti dva jsou bez sebe.
Každopádně… Tenhle příběh byl dokonalý! Hltala jsem každé písmenko od prvního až do posledního (do epilogu) dílu! Jsi úžasná autorka a máš vážně talent! Myslím, že tenhle příběh už pro mě zůstane něčím významný a ráda se k němu budu vracet!
Takže ti za to děkuji!
Uf, tak jsem tu po přečtení kolem toho počítače chvíli dokola chodila, než jsem byla schopná si znovu sednout a dát se do psaní komentáře. Vůbec nevím odkud začít, v hlavě se mi míhají jen samé debilní citoslovce jako : wow, ach, a tak podobně a tohle by si zasloužilo přeci jen něco duchaplnějšího. :o)
Taaakže, musím říct, že tahle povídka byla jednoznačně zajímavá, originální a perfektně napínavě napsaná. Do poslední chvíle nebylo možné odhadnout, jak to nakonec skončí a to i přes to, že jsem měla pocit, že jsem se s každým dílem dověděla něco nevého a už jsem si říkala- tak teď vím, všechno je jasné. Nebylo jasné vůbec nic. Celé to bylo zahalené rouškou tajemství do poslední chvilky a to konečné vyustění… Rozhodně mě nezklamalo, každopádně jasně řečený happyend tady taky nezazněl, což nemám ráda, ale musím říct, že tady to nehodlám zkritizovat, protože to k tomu docela sedělo. Je málo povídek vznikajících na tohle téma, která nekončí na různé obměny věty: "a žili spolu až do smrti", a při tom jsou takhle pěkný.
Každopádně i tak asi budu další, kdo se přimluví za druhou řadu, zajímavé pokračování tohohle příběhu by se jistojistě našlo a já bych tentokrát rozhodně neměla nic proti tomu klišé "žili spolu až do smrti" 😀 Co říkáš? Já myslím, že Lissander by si zasloužil takovou menší pomstičku. Nesnáším jedince, kteří tvrdí, že někoho milují a při tom mu dokáží škodit. A to on přesně udělal, tvrdil, jak Billa miluje a při tom ho připravil o to, co bylo pro něj nejcenější. Je tedy jasné, že z Lyssanderovi strany to nebyla láska, jen chtíč a touha Billa vlastnit, ovládat, ale nechme být jeho pohnutky, prostě je třeba mu to pořádně osolit. 😀 Tom navíc získal takový krásný schopnosti a ani neměl možnost je naplno rozvinout a užít si jich. Spolu s Billem by byli dokonalý pár, protože oba mocní, krásní, prostě úžasní… :o)
A taky by mě zajímalo, co vlastně v té době, kdy proběhla změna Toma na člověka vlastně Bill prožíval. On věděl, že Tom přežil, nebo ho oplakával? I když u té knihovny vypadal překvapeně, tak nejspíš ne, ale možná jen nepočítal s tím, že se potkají.
Juj, tak takováhle slovní průtrž teda v plánu nebyla. :o) Tady aspoň vidíš, že tvůj příběh je natolik poutavý, že jsem ho pouze nepřečetla a neřekla si "no, dobrý" a dál už nad tím neuvažovala. Probouzíš ve mně zvědavost a touhu po pokračování, tak jen doufám, že třeba časem budeš mít chuť se ke svým upírkům vrátit. ;o)
Už je to tady a já (překvapivě xD) brečim. :´-(
Tohle byla ta NEJLEPŠÍ UPÍRSKÁ POVÍDKA NA SVĚTĚ! Jo, opakuju se, vlastně neustále u týhle povídky, protože nebyl díl, který nestál za to milionkrát pochválit. Díky tomuto úžasnému dílku jsme v sobě s Terinkou.K objevily upírky a užily si tím spoustu srandy, která poračuje stále. 😀
Byla to jedinečnost, nejen díky roztomile sladké slovenštině, ale hlavně díky jednotlivým slovíčkům, které jsi, Misi, poskládala tak, že vytvořily uchvacující příběh. Děj bych mohla vychvalovat až do nebe. Zápletky mi vyrážely dech takřka pravidelně. A role, v jakých byla dvojčátka vykreslená… Smyslnější Bill, než ve Vampire Story, se v žádné jiné povídce v současnosti tady na blogu neobjevil. Ale zároveň byl i tak mile zamilovaný, vytrvale čekající na lehce zmateného Tomiho a moc se mi líbilo, že také tak moudrý a zkušený. To "zaučování" Toma bylo výborný. A na provokaci v upírském baru taky nezapomenu. xD Navíc ten nápad, že cítí orgasmické vzrušení při sání krve z krčku byl dokonale rajcovní.
Ale neužila jsem si tu jen zábavu; mnohokrát jsem taky brečela… Zvlášť při scénách v Lyssanderově sídle. Jaj, já od začátku věděla, že on je ten největší grázl téhle povídky!!! Parchant, tak důmyslně chtěl v posledním díle zničit jejich lásku! Díky bohu za epilog, který sice nedopadl typickým happy endem, ale byl dostatečné slibný na to, aby potrápil (nebo odměnil xD) mou představivost a já si teď můžu uvažovat o spoustě věcech… Přesto si přeju druhou řadu, protože tvoje nápady jsou stejně nejlepší.
Tedy na závěr bych chtěla hlavně poděkovat. Za to, jaký nádherný zážitek mi byl čtením Upírků umožněn. Patří mezi špičku a jen tak nevymizí z mé paměti.
♥♥♥
Po tom konci…neviem ako začať xD
V prvom rade sa chcem vyjadriť k druhej rade (všimli ste si tie číslovky? xD) *zase sa prejedla sladkostí tak jej šibe* xD
mno tak čo sa tej týka, narovinu…myslím, že by mohla byť…ale najskôr to musím premyslieť…teda o čom to bude…rozoberať celú poviedku ich vzťah by bola nuda (teda pre mňa určite)…musím im nastaviť nejaké nepriaznivé vonkajšie okolnosti xD…
A potom vám veľmi ďakujem za komentáre…som nadšená, že sa vám to páčilo, i keď ja sama sa opakujem…vždy som nadšená, keď sa vám to páči…mno tak ale ja už končím, zbytočne sa rozkeciavam…
…i keď som vám toho chcela ešte toľko povedať…mno možno nabudúce…zatiaľ sa majte vy moji upírski spolu-úchyláčci xD
jééé tak to byla úžasná povídka….měla a mám jí hrozně moc ráda!!!!
práve som dočítala túto poviedku,nemala som skôr čas,ale keďže misi chcela komentáre,tak aspoň krátko.Dokonalé,krásne,nežné,hlavne originálne a spôsob písania úplne iný ako pri ostatných poviedkach.Užívala som si to perfektne,aj som si poplakala,ale zopakujem sa DOKONALOSŤ!!!!Prihovarám sa aj ja za druhú časť,ten koniec je taký sľubný,čo tz na to MISI?
[4]: Byla bych šťastná, kdyby opravdu druhá řada byla!! nemohla jsem si pomoct a četla jsem si to celé opět znovu! a opět jsem u toho i brečela! Tahle povídka ve mě nechala hlubokou stopu a mě se s ní těžko loučí!!!
Takže i kdyby to mělo trvat dlouho, já si na druhou řadu ráda počkám! A věřím, že ty tam něco vymyslíš!! :-*
A děkuju za tuhle povídku, je to vážně dokonalost!
[7]: Deni,
ja sa asi rozplačem dojatím…
s potešením ti oznamujem, že druhá rada je už na ceste a i keď o vývine jej deja mám vážne obavy, prvé časti by sa mohli objaviť už niekedy koncom budúceho mesiaca n_n
dáva i to dosť zabrať, no už len kôli nadšeniu teba a pár ďalších ľudí som sa nato dala a pilne pracujem…
držte mi palce n_n
😮 Já na to datum koukám jak na zjevení! Rok 2009 a kde je pokračování? :/ Byl to moc krásný příběh, ale ten konec je tak nějak otevřený… Jinak, Billa je mi děsně líto a Toma taky, ale doufám, že podle toho epilogu se dají (dali) zase dohromady 🙂
Nadherna povídka,ale podle roku 2009 pokračko nebude to je škoda.
Prave ted si pripadam, jako kdyz jsem našla skryty starodávný poklad 💎💎💎❣️ Co me k tomuto pocitu vede? Zkusim to vyjádřit stručně 😆… Mela jsem chut precist si nejakou upířinu a tech tady na blogu mnoho neni. Kdyz jsem zjistila, ze tohle bude asi ta posledni mezi nimi, kterou jsem jeste necetla (a nebo jsem jen hledala spatne – uznavam, ze název mnohdy nebývá tim nejlepsim vodítkem pro získání představy o charakteru příběhu), nadšením jsem neskakala a to hned z několika důvodu. 1) povídka nema banner a to bude asi ma profesní úchylka, ale proste kdyz u FF neni obrázek, v mých očích ji to bohuzel hned automaticky staví do nevýhodné startovní pozice. 2) povídka je z roku 2009 a tim padem jsem cekala, omlouvam se na stotisíckrát a v zápětí to zkusim odčinit, nevyzraly pubertacky počin. 3) slovenština – netřeba dal rozvadet, tusim 😇🙃… Bože jak jsem na sebe pyšná, ze jsem se nenechala odradit a pres prvotní podezrivavost se do tehle úžasné povídky pustila!!! Dokonalost ♥️♥️♥️. Vytuněný příběh, promyšlené zápletky, brilantně a ctive napsané, velmi potěšující sexikove scény, humor, napětí, tajemno, vyzralost, láska a hlavne, to nejlepsi na zaver, Bill v roli bosse ve vztahu 😍🥰😘… Za me tedy obrovská spokojenost, jedna z NEJ upirskych veci v Twincest TH světe = vřele doporučuji vsem náhodným návštěvníkům. A Tobe, Misi, i kdyz si to tady uz s největší pravdepodobnosti neprectes, presto zpetne dekuju za Tvou praci a vyjadřuji lítost nad tim, ze pokračování uz bohuzel světlo světa nespatrilo, skoda veliká 🥺…