Autumn

autor: Licona

Báseň na konci je moja vlastná. A prvá, ktorú zverejňujem. Komentáre potešia 🙂
Licona

Chcel som cestovať autobusom. Pár rokov som už síce hrdým majiteľom auta, ale posledný úsek cesty som chcel absolvovať inak. Chcel som sa cítiť obyčajne, tak, ako vtedy, keď sa to všetko začalo. Nemyslím tým len kapelu a slávu… myslím tým aj Teba. Lebo to Ty si ma naučil žiť.

Bol som vtedy len obyčajný chalan – teda, ak ten pojem zahŕňa aj všetkých vychrtlých pubertiakov s upírskym vzhľadom a slabosťou pre svojho brata. A so snom, že raz budú stáť na javisku pred publikom vykrikujúcim ich meno…
Taký som bol pred pár rokmi. A tak som sa chcel cítiť aj teraz.

Na stanici fúkal vietor. Vlasy, ktoré som mal schované pod kapucňou, mi pramienok po pramienku vyťahoval, figliar jeden. Chcel, aby ma ľudia spoznali? Alebo sa len nemal s kým hrať? Neviem… Pokúšal som sa s ním bojovať, pramienky vlasov som si vkladal opäť do kapucne, ale vetrík ich po chvíli znovu vytiahol, tak som to nechal tak. Nech si len poletujú.
Ruky som mal v hlbokých vreckách čiernej bundy (tej, ktorú si mi daroval pred dávnom na Vianoce) a v prstoch som jednou rukou žmolil papier a druhou drobné. To si vždy robil ty, pamätáš sa?

Srdce mi prudko búšilo. Tešil som sa na cestu, ale bol som nervózny. Čo ak sa to za ten čas doma zmenilo? Moje obavy ale čiastočne odplašil autobus, ktorý pristavil pri nástupišti. Modrý a rozheganý – presne, ako som si pamätal. Pri pohľade na môj šťastný pohľad chlapec stojaci pri mne nechápavo pokrútil hlavou. Bol mladý, s bledými vlasmi a so znechutením sa pobral k autobusu, ktorý už od pohľadu patril do šrotu. Ponáhľal som sa za ním. Čím skôr a čím ďalej si sadnem, tým menšia pravdepodobnosť, že ma niekto spozná.

Podarilo sa mi obsadiť naše miesto. Napravo, úplne vzadu. Na tejto sedačke sme možno sedávali a rozprávali sa. Alebo sme sa na nej možno vyzliekali pohľadmi, či tajne dotýkali. Radi sme to robili na verejnosti. Len letmé dotyky – nikomu to neprišlo divné. Iba my dvaja sme vedeli, čo v skutočnosti znamenajú. Že nám pri nich naskočí husia koža a srdce sa vydá na maratónsky beh.

Autobus s hrkotom naštartoval a chlapec sediaci predo mnou odfrkol a nasadil si ipod. Bude ho musieť dať poriadne nahlas, aby prehlušil motor.
Mne hukot motoru nevadil. Chcel som len sedieť a hľadieť von oknom. A rozmýšľať. O nás.

Za oknom sa mihala krajina. Akoby ju niekto vystrihol z detskej knižky o jeseni – farby stromov predsa nemohli byť skutočné. Taká červená, jasnožltá a zlatohnedá? Odprisahal by som, že sú namaľované temperami.
Pamätáš, ako ma raz pochytila nálada kresliť? Išiel si so mnou do parku, niesol si stoličku (a hundral si, aká je ťažká), ja som niesol skicár a so spevom som poskakoval nadšením. Položil si stoličku, kde som chcel. Sadol som si na ňu a na kolená položil skicár. Ty si sa usadil do trávy a popadaného lístia (ten deň bol posledný pomerne teplý deň toho roku) a vypýtal si si jeden list skicára a ceruzku. A kým som kreslil a štebotal o krásach jesene, zamyslene si hľadel na mňa. Nič si nepovedal, ale keď som skončil s maľovaním, podal si mi ten list skicára a z neho na mňa hľadeli moje vlastné oči. Moja tvár na mňa z papiera žiarila a takmer som sa rozplakal nad tou dokonalou precíznosťou, s akou si ma zobrazil. Vtedy som prvýkrát pochopil, ako ma vidíš. Že som v tvojich očiach krásny. Nezmohol som sa na slovo, ale myslím, že si pochopil… Dúfam v to… A hoci moja kresba jesenného parku skončila niekde na povale, tvoj obrázok stále mám.

A, pozri, tu je ten park.
Vyzeral rovnako ako v ten deň. Klenba stromov zakrývala oblohu, osamelý lístok padol k zemi. V korunách vyčíňal ten istý vietor, len ho za sklom nepočuť. A tam som uvidel ten strom, pod ktorým si sedel. Nezmenil sa, i keď je to tak dávno…
„Pane…“
Je to dávno, ale príde mi to ako včera.
„Pane… toto je konečná.“
Šofér ma prebral zo zasnenia. Dlho sa na mňa zadíval, vyzeral, že ma spoznal, ale kým stihol niečo povedať, vystúpil som.

Stále som mal pocit, že snívam. Uvidel som cestu, po ktorej sme sa tak často preháňali. Cestu vedúcu domov. Vykročil som po nej a na každom kroku na mňa dýchli spomienky. Tom, na tom strome, pamätáš si? Tá búda tam ešte stojí. Skrýša nášho kamaráta Andreasa, kde sme sa hrávali ako malí. A tamten krík? Keď sme raz ruka v ruke o polnoci kráčali domov, zatiahol si ma zaň… Ďalej, dom pani Heinrichovej. Chodili sme sa k nej hrávať so psom. Mala ho dobre vychovaného, ale nám sa ho podarilo rozmaznať. Tá nás hnala metlou, keď po pár týždňoch začal vyvádzať! A ten novinový stánok? Vždy pred ním postávalo niekoľko mladých, ktorí sa hádali, kto pôjde kúpiť cigarety.
„Nech ide on, vyzerá najstaršie!“
„Čo ti preskočilo? Ona to povie otcovi, keď si sem zajtra príde kúpiť noviny a ja dostanem…“
Aj my sme tam občas postávali – ty, ja, Andreas… neskôr Georg a Gustav…

Zotmelo sa a zasvietili pouličné lampy. Tie lampy sme tiež poznali dokonale. Často sme sa vracali domov neskoro večer. Ty si vždy dvíhal hlavu dohora a ligot hviezd sa ti odrážal v očiach. A niekedy si ma chytil za ruku a pobozkal rovno pod hviezdami. Riskoval si všetko, ale vždy si hovoril, že to za to stojí. Môj úsmev sa vtedy zračil v tvojej tvári. Hľadeli sme si do očí – dve duše spojené v jednu, jedna duša v dvoch telách…

Vietor zafúkal mocnejšie. Pridal som do kroku. Bol ostrý, takmer zimný. Prenikal až na kožu a vytrvalo sfukoval listy zo stromov. Páčilo sa mi, ako sa vynárajú (akoby odnikiaľ) vo svetle pouličným lámp. Ale nemohol som sa zastaviť a pozerať sa na ne. Moja cesta mala cieľ. Chcel som ťa vidieť.

Kráčal som teda ďalej. Okolo našich susedov, okolo domov, v ktorých bývali naši známi priatelia i nepriatelia, a napokon aj okolo nášho domu. Pri ňom som na chvíľu zastal a do očí sa mi natlačili slzy. Naposledy som pozrel do okna svojej bývalej izby, v ktorej sa toľko odohralo… A musel som ísť ďalej, lebo hrozilo, že ma slzy ovládnu.

Obišiel som dvor a zamieril som k neďalekému lesu. Tu za domom sme strávili takmer celé naše detstvo. Každým krokom som sa blížil k tebe. Cítiš moju blízkosť?

Lúka bola pokosená, prichystaná na zimný spánok. Pod nohami mi čľapkala voda a blato. Kedysi by som frflal a hundral. Dnes mi bolo jedno, že moje čižmy a nohavice budú špinavé.
Pomaly som stúpal k lesu a hviezdy sledovali môj postup. Aj ty si ho sledoval spolu s nimi. Veď som ti sľúbil, že prídem. Čakal si ma… Určite si ma čakal…

Vošiel som do lesa a po chvíli chôdze pomedzi stromy som vstúpil na čistinku. Hneď skraja ma privítala srnka. Odvážne na mňa hľadela, ale keď som urobil ďalší krok vpred, zmizla.

„Máš tu spoločnosť,“ zašepkal som hľadiac za srnkou. Pokúsil som sa o úsmev, ale horké slzy zase vykukli do sveta a kropili zem.

„Prepáč mi to,“ rýchlo som ich utieral z líc.

Vtedy na čistinku zavítal svit mesiaca a osvetlil zem, pod ktorou si odpočíval.

„Tak, som tu,“ kľakol som si k tebe.

„Sľúbil som, že prídem. A keď niečo sľúbim, tak to aj dodržím. Veď ma poznáš,“ na chvíľu som sa odmlčal. Potom som sa spýtal: „Ako sa máš?“
A dlho som ti načúval. Prikyvoval som a na tých správnych miestach som sa smial. Posledný smiech však prešiel do plaču. Zúrivo som si utieral slzy, ale tvorili sa stále nové. No rozprával som ďalej…

„A ako sa máme my? Mamka sa má dobre. Príde ťa pozrieť budúci týždeň, potom ti porozpráva ona sama. No, predstav si, Georg sa ide ženiť. Ja viem, neuveriteľné! Že koho si berie? To by si neuhádol… Ale vážne… Gustavovu sesternicu Mary! Určite si na ňu pamätáš. A Gustavovi sa už narodila dcérka… Minule som ti hovoril, že čakajú bábätko…“

„Pýtaš sa, ako sa mám ja…?“

„Mám priateľa. Je milý a chápe ma…“ slzy sa opäť spustili a odrazu som nič nevidel. Klesol som na zem a sklonil som hlavu tak, aby som ju mal čo najbližšie k tebe.

„Prepáč, Tom… prepáč… tak strašne mi chýbaš… ale sám to nezvládam…“

„Niečo som ti priniesol.“ Vzlykajúc som hmatal vo vrecku kus papiera.

„Napísal som to pre teba.“ Konečne som ho našiel, vytiahol som ho a rozprestrel.

„Je to báseň… tak počúvaj…

Zabolela ma duša,
za časmi dávno minulými…

Kráčali sme ruka v ruke,
jasný svit nám svietil v tvári,
naháňali sme na lúke,
sladkej, pravej lásky dary.

Boli sme tí blázni,
čo v rytme piesne skáču spolu,
zabudli sme, že aj blázni,
sú raz hore a raz dolu.

Boli sme tí šťastní,
ktorých očarila lásky sila,
a keď padla hviezda, želali si,
aby tá pieseň neskončila.

A ona sladko hrala nám,
aj v zime zneli zvuky leta,
keď povedal si: „Milujem Ťa,
a pôjdem s Tebou na kraj sveta.“

Mojej duši zacnelo sa,
za časom, čo sa dávno stal,
lebo ty nevieš, a nikdy nedozvieš sa,
koľko si pre mňa znamenal…“