My love is dead 4.

Tma. Tma a znovu len tma. Čo to má znamenať? Všade okolo seba počujem hlasy. Kto sú tí ľudia? Prečo je všade okolo mňa tá nepriepustná tma? Mám sa jéj báť alebo mám za ňu ďakovať? Prečo si nič nepamätám?

„Hej, počuješ ma? No tak, otvor oči.“ Počujem vedľa seba príjemný hlas.

Poslúchnem a skúsim to. Svetlo je nepríjemne, ale po chvíľke si zvyknem. Až teraz si uvedomím nepríjemnú bolesť po celom tele.

„No konečne, už som sa o teba bál. Ten debil ti ale dal.“ Otočím sa po hlase. Uvidím vedľa seba postavu. Je to nejaký chalan – muž. Neviem.

„K- kde to som? A- a kto ste vy?“ sypal som z rukáva a zmätene som sa pozeral po miestnosti.

„Už je dobre, neboj sa. Ako sa voláš?“ premeral si ma. Pozrel som mu do zelených očí.

J- ja neviem.“ Pokrútil som zúfalo hlavou.

„Nevieš?“ prekvapene dvihol obočie.

„Nie. Nič si nepamätám. Čo sa stalo a kto ste vy?“ Nervózne som si okusoval peru.

„Ja som Georg. Nepamätáš si vôbec nič?“ Pokrútil som hlavou a chcel som sa postaviť, ale nedokázal som sa pohnúť.

„Lež. Neni dobré aby si vstával. Musíš veľa odpočívať. Nie si smädný?“ Prikývol som. V ústach som mal naozaj sucho. Georg sa postavil a odišiel z izby. Bola to vlastne spálňa. Ležal som na posteli. Oproti mne bol stôl so zrkadlom. Vedľa neho obrovská skriňa. Po ľavej ruke som mal obrovské okno. Skôr, ako som sa stihol postaviť, vrátil sa Georg. V ruke niesol pohár vody. Natiahol som ruku, aby som si ho zobral, no modriny a krvavé šrámy ma zastavili. Pozrel som sa na Georga. Mykol plecami a podával mi vodu. Vzal som si ju a priložil som si ju k ústam. Pár kvapiek mi stieklo po brade, ale inak som všetko vypil. Vrátil som mu pohár. Usmial sa a odložil ho na stolík.

„Musíš ležať aby si nabral viacej sily. Keď sa trochu prespíš, porozprávame sa.“ Usmial sa a odišiel. Privrel som oči a premýšľal som. Mám sa ho báť? Preberiem sa celý dolámaný u niekoho v spálni. Nič si nepamätám a všetko ma bolí. Potom príde človek, ktorý sa ku mne milo správa a ja neviem, či mu mám alebo nemám dôverovať. Chcem si tak veľmi spomenúť a chcem vedieť, čo sa tu deje. No čo ak je moja minulosť až príliš bolestná a ja by som si radšej spomenúť nemal? S takýmito myšlienkami som zaspal.

Zobudilo ma svetlo, ktoré sa mi predieralo do očí aj cez zavreté viečka.

„Hmmm,“ nesúhlasne som zavrčal a pokúsil som sa otočiť na druhý bok. Zastavila ma ale štipľavá bolesť v bruchu.

„Aauu,“ zavzlykal som.

„No tak, maličký. Bol to len zlý sen.“ Pocítil som nežný dotyk na tvári. Otvoril som oči. Nado mnou stál Georg. Odtiahol som sa od neho.

„Ako si ma vlastne našiel?“ spýtal som sa.

„Nebavme sa teraz o tom, dobre?“ odpovedal stroho. „Priniesol som ti jesť. Dúfam, že ľúbiš pizzu.“ Usmial sa. Pokrútil som hlavou. Nechcel som jesť. Nie som hladný.

„No tak, Bill, musíš predsa jesť.“ Zarazene som naňho pozrel. Bill? Tak sa volám a odkiaľ to on vie.

„Poznáš moje meno.“

Pozrel na mňa a premeral si ma. „Na to si ako prišiel?“

„Povedal si mi Bill. Volám sa tak?“ prikývol.

„Tak prečo si sa tváril, že ma nepoznáš?“ dvihol som obočie.

„Porozprávame sa o tom neskôr.“ Postavil sa. „Najedz sa.“ Odišiel.

Zavrel som oči a pokúsil som sa zaspať. Po chvíľke sa mi to podarilo.