autor: Sisa
„Nechajte ma! Nie!“ skríkol chlapec mužovi stojacemu nad ním.
„No tak, maličký, buď dobrý, lebo inak budem musieť zavolať tvojho šéfa a to predsa nechceš.“ Odpovedal muž a znovu sa tlačil pod chlapcove nohavice. Chlapec sa natiahol a prudko ho kopol. Muž skríkol a poriadne ho udrel, no to už chlapčiatko plakalo naplno. Muž sa po ňom znovu zahnal. Kopal doňho. Nebral naňho ohľady. Chcel mu čo najviac ublížiť a to sa mu aj darilo. Chlapec lapal po dychu.
Dusil sa vlastnou krvou.
Všetko okolo neho bolo čierne. Vnímal len údery, ktoré zrazu ustali a on sa ponoril do sladkého bezvedomia. Do miestnosti vtrhli dve gorily, ktoré muža odtiahli z chlapcovho dosahu. Hneď po nich vošiel do miestnosti majiteľ bordelu.
„Čo sa to tu stalo?“ pozeral po miestnosti. Až potom si všimol krčiace sa klbko na posteli. Celá posteľ bola krvavá, tak isto ako aj chlapcova tvár a telo. Jeho čierne vlásky ňou boli zlepené. Klbko sa podvedome triaslo a hrudník sa mu takmer nedvíhal. Tom k nemu pristúpil bližšie.
„Bill?“ oslovil ho. Klbko sa ešte zmenšilo, pri čom chlapec bolestne zaskučal.
„Prosím, už nie, nie, už nie, prosím!“ opakoval šepotom stále dookola. Z úst mu tiekla krv, no on aj tak stále opakoval svoju prosbu.
„Tom, čo s ním?“ spýtali sa gorily a ukázali na muža, ktorý to všetko zavinil. Naozaj to bol on, Tom?
„Vyhoďte ho.“ Odpovedal Tom a znovu stočil všetku svoju pozornosť na Billa.
„Postav sa.“ Povedal opatrne. Chlapec znovu spustil svoju prosbu. Tom si sadol na posteľ a odhrnul mu vlasy z tváre. Teraz nebola taká krásna ako pred pár hodinami.
Špatili ju krvavé škrabance a pomaly sa vyfarbujúce modriny. Na mieste, kde pred tým zdobil jeho obočie piercing, bola teraz len hlboká rana. Vzdychol si. Bolo mu jasné, že za to všetko môže on. Prešiel Billovi prstom po tvári. Chlapec prudko otvoril oči a nemotorne ho od seba odtláčal opakujúc slová: prosím už nie. Tom mu chytil ruky a dal mu ich za hlavu. Nebol to preňho problém udržať mu ich jednou rukou. Chlapčiatko sa prikrčilo, očakávajúc úder. Tom si smutne vzdychol a strčil ruky do vreciek.
„Prosím vrátim ti tie peniaze, ale toto už nie. Prosím! Už nie.“ Opakoval Bill dookola. Vedel, že tu má byť ešte 11 mesiacov. Tom sa postavil a z lekárničky vybral dezinfekciu a náplasti. Vrátil sa k Billovi a rany mu ošetril. Chlapec slová v kuse opakoval, a tak mu Tom pichol niečo na upokojenie. Vedel, že Bill už ma dlh splatený. Veď za ten mesiac na ňom zarobil raz toľko ako mu dĺžil, ale on ho chcel mať pri sebe. Vedel, že by s ním Bill dobrovoľne nezostal, a tak ho radšej držal tu.
Zavolal doktora a nechal ho vyšetriť. Doktor usúdil, že ma slabý otras mozgu a zlomené 3 rebrá. Na bruchu mu museli spraviť pár stehov. Odviezli ho na izbu a Tom vyhlásil, že kto naňho čo len krivo pozrie, má okamžitého padáka. Nebol za ním ani raz, hrýzlo ho svedomie. Nevydržal to však dlho a raz zastavil jedného z bodyguardov, ktorý mal za úlohu sa oňho postarať, a pýtal si od neho informácie.
To, čo mu povedal ho zaskočilo. Vedel, že mu ten chlap ublížil, ale nerátal s tým, že až tak.
Bill vraj celý čas odmieta jesť a dookola opakuje ‚prosím nie‘. Celý deň preleží na posteli a pozerá na plafón*.
Tom teda nabral trochu odvahy a vošiel do Billovej izby. Bolo to tak, ako bodyguard hovoril. Bill ležal na posteli a sledoval strop. Tom si sadol vedľa neho. Opatrne natiahol ruku až jeho nenamaľovanej tvári a dotkol sa malých jazvičiek. Bill sa strhol.
„Prosím, nie, nie, už nie. Prosím!“ opakoval stále dookola. Tom si ho pritiahol k sebe. Bill slabo protestoval a opakoval svoje slová. Tom si ho uložil na kolená a snažil sa ho ukludniť, no on stále tvrdohlavo opakoval svoju prosbu a plakal. Tak ho uložil do postele a so slzami v očiach vybehol von.
O pár dní objednal chlapcovi psychiatra. Jeho výsledok Tomovi vyrazil dych.
„Utrpel ťažkú traumu. Jeho vedomie a vnímanie sa zaseklo a on nedokáže vnímať nič iné, iba ten jeden deň. Opakuje sa mu pred očami ako video. Nikdy už nebude vnímať realitu.“
O pár hodín stál Tom pred jeho posteľou a z očí sa mu kotúľali slzy. Musel to skončiť. Nemohol ho nechať trápiť sa. Na rozlúčku zašeptal tiché: „Odpusť mi to… Braček.“ Odpoveď sa však stratila vo zvuku výstrelu. Z čokoládových očiek sa vyronila jedna neposlušná slza, a potom sa navždy zatvorili.
„Prosím, zachráň ma, Tomi. Milujem ťa.“ Znela odpoveď.
Bol som sám na lúke, bol si tam tiež,
zrazu svetlo zhaslo, všetko je preč.
Teraz je tu už len ON,
Asi sklamal som.
Cesta k tebe je komplikovaná,
Úloha osudu splnená.
Milujem ťa a to sa nemôže,
Nikto mi môj život zachrániť nepomôže.
Naozaj to všetko skončiť má?
PROSÍM ZACHRÁŇ MA!
*plafón – strop
autor: Sisa
betaread: Janule
nádherné.krásné.smutné x((
Moc krásný ♥
Hezky jsem si početla,,,ale je to velmi smutné..chudinka Bill =´(
nádhera..♥
Krásné a smutné,ale ten konec jsem tak docela nepochopila,umřel Tom nebo Bill?Myslela jsem,že Bill,ale jak by potom mohl Tomovi odpovědět?Mám v tom trošku nejasno….
Ale chválím!!!
moc hezke, ikdyz smutne 🙂
ňuf… *utřela slzičku* Moc krásné… Takový smutný… a to jsem potřebovala… asi se mi teďka bude i líp spát. 😉
tak až takovej konec sem nečekala…ale moc hezký
Vlastne tá odpoveď na konci je to čo Bill povedal potichu kým Tom vystrelil len je to trošku zle napísané ale Bill tam zomrel