Love vs. Hate 2.

autor: Sisa

Bill sa prebral a ruky mu okamžite vystrelili k hlave, ktorá ho nenormálne bolela. Chvíľku si krúživými pohybmi masíroval spánky, až kým si neuvedomil, že tu niečo nesedí. Pochopil, že je u niekoho v byte, a dokonca na posteli. Pozrel na seba. Bol čistí a voňavý. Prudko zliezol z postele, až sa mu zatočila hlava. Chytil sa a počkal, kým nevoľnosť pominie. Potom opatrne otvoril dvere spálne a prechádzal sa po byte. Nevedel, komu patrí, a bál sa, že ho znovu dostane Marek. Otvoril ďalšie dvere a ocitol sa v kuchyni. Svitol v ňom plamienok nádeje a otvoril zásuvku. Našiel to, čo hľadal. Vytiahol nôž. V tom v zámke zarachotili kľúče. Bill sa znovu rozbehol do spálne a skoval sa pod posteľ. O pár minút začul v spálni kroky. Jednou rukou si zapchal ústa a v druhej pevne držal nôž. Kroky sa zastavili pri posteli.

„Billi?“ ozval sa hlas. Bill stisol ruku s nožom a potichu vzlykol.

„Billi.“ Hlas sa ozval znova. „Miláčik, kde si ?“ Bill sa stočil do klbka. Prikrývka na jednej strane sa nadvihla.

„Tu si. Čo to tam vyvádzaš? Vylez.“ Bill sa bál čo len otvoriť očká. Keď na ruke zacítil dotyk prudko sa ohnal nožom. Počul slabé zasyčanie, a potom mu niečia ruka vytiahla z ruky nôž. Prudko sa odtiahol na druhú stranu, no stále neotváral oči.

„Bill, vylez odtiaľ, počuješ?“ Nalepil sa na zem a stočil sa ešte viac.

„Prosím, už nie. Už nechcem. Nechaj ma ísť.“ Rozplakal sa. „Ja už nemôžem, prosím. Už nie.“ Chytil si hlavu a pohojdával sa zo strany na stranu. Prebral sa, až keď ho niečie ruky vytiahli von. Začal okolo seba kopať a búchať rukami, no niečie tie jeho potlačili na podlahu a

on nemal ani najmenšiu šancu pomôcť si. Bol vyhladovaný a nikdy nemal dostatok sily.

„Billi. Kľud, no tak, bráško, ukludni sa, no tak.“ Otvoril oči a zažmurkal. Nie, to sa mu len zdá. To nemôže byť Tom.

„Tomi.“ Zašeptal a znova silno stisol viečka.

„Som tu, Billi. Som tu.“

„Nie, len sa mi zdáš. Si mŕtvy, a keď teraz otvorím oči, budeš preč“ Zavzlykal.

„Nie, Bill, ostanem tu s tebou, tak otvor očká.“

Bill poslúchol a pomaly otvoril kukadlá. Tom ho pustil a Bill sa mu hodil okolo krku.

„Tomi.“ Z oči mu tiekli slzy a medzi vzlykmi opakoval jeho meno.

Tom sykol, keď sa mu Bill chytil rany , ktorú mu spôsobil nožom.

„Prepáč, Tomi.“ Pípol a pozrel mu do očiek.

„To je fajn, poklad. Poď,“ odpovedal Tom a vzal ho na ruky. Jemne ho uložil do postele. „Ako ti je miláčik?“ Miláčik. To slovo mu znelo v hlave ako ozvena. Opakoval si ho stále dookola.

„Je – je to fajn.“ Usmial sa.

„Myslel som, že si mŕtvy. Povedali mi to v nemocnici, dokonca ťa aj pochovali.“ Vzlykol Tom. „Kde si bol celý ten čas?“

„J- ja …“ no skôr, ako stihol odpovedať, sa domom rozľahol zvuk zvončeku.

„Billi, počkaj tu, láska.“ Tom sa postavil a zbehol schody. „Georg? Čo tu ty robíš?“

„Prišiel som ťa pozrieť. Strašne dávno som ťa nevidel a nedá sa ti dovolať.“

„Tomi?“ pípol z hora Bill ešte stále oblečený len v Tomovom tričku. Keď uvidel medzi dverami Georga, zorničky sa mu strachom rozšírili, ostal stáť ako zamrznutý. Georg reagoval presne tak isto. Nečakal, že ho ešte niekedy uvidí, a už vôbec nie u Toma. Zamračil sa a nespúšťal z Billa oči. Tom sa pozeral striedavo z jedného na druhého.

„Vy sa poznáte?“ došiel k Billovi a chytil ho za ruku. Spravil pár krokov ku dverám, no Bill stál zaryto na mieste a drvil Tomovu ruku. Tom sa naňho nechápavo otočil, a keď uvidel, že mu z očí tečú slzičky, zarazil sa.

„Mám toho dosť, čo sa tu deje?“ spýtal sa a pozeral striedavo z jedného na druhého.

„Nie, už nie, prosím. Tomi, nech ide preč, prosím.“ Plakal Tomovi do trička a pevne sa naňho lepil. Georg zavrel dvere a vošiel do vnútra. Bill chytil Toma ešte pevnejšie a celý sa zaňho skryl. Georg došiel ku schodom a postavil sa pred Billa skovaného za Tomom.

„Bill, ja … nevedel som to.“ Povedal Georg a uprene pozeral na Billa.

„O čom to do kelu hovoríš?“ spýtal sa prekvapene Tom. „Čo si nevedel? A odkiaľ sa vôbec poznáte?“

„Tomi, nech ide preč. Prosím. Nepúšťaj ho ku mne.“ Šeptal Bill a pevne zvieral Toma. Ten sa otočil.

„Billi, poď, pôjdeš si ľahnúť.“ Vzal ho na ruky a uložil ho do postele. „Spinkaj.“ Dal mu pusu na čelo a zišiel dole. Georg sedel na gauči a hlavu mal zloženú v rukách.

„Tak fajn. Čo to malo kurnik znamenať?“

„No vieš. Raz som bol u Mareka. Je to už dávno. Rok. Rok a pol. Neviem presne. Keď som k nemu prišiel, práve vychádzal z pivnice. Bol celý krvavý. Keď som sa ho spýtal, čo to má znamenať, povedal, že si len vybavuje účty. Nedalo mi to, a tak som sa tam išiel pozrieť a…“ zarazil sa, vedel, že toto by mu nemal hovoriť.

„Proste Bill bol potom 5 týždňov u mňa, až kým si preňho neprišiel Marek. Vtedy, keď mal tú nehodu, viezol Billa k sebe domov. Neviem, čo sa vtedy stalo. Od vtedy som však o ňom nepočul. Až doteraz. Neveril som, že ho ešte niekedy stretnem. Nevedel som, že je to tvoj bráško, Tom.“ Dopovedal Georg a pozrel mu do očí.

„Čo mu Marek spravil, Georg?“ spýtal sa Tom. Chcel to vedieť. Potreboval to vedieť.

„Vieš, keď, keď som tam vtedy prišiel, Bill ležal na zemi. Bol v bezvedomí a… a samá modrina, škrabanec. Všade okolo bolo veľa krvi. Keď som ho uvidel, bál som sa, že je mŕtvy. Marek ho strašne doriadil. Dokonca stratil pamäť.“

„Bože.“

„Ja už radšej pôjdem.“ Odpovedal Georg a postavil sa.

„Ďakujem, Geo.“ Usmial sa Tom a vyprevadil ho ku dverám. Potom vybehol do spálne. Billa však v posteli nenašiel. Nenašiel ho ani v ostatných izbách. Pomaly začínal byť zúfalý.