autor: Sisa
„Máme to miesto. Je to parkovisko v Berlíne. Natočíme to tam.“ Usmial sa David a veselo pozeral na svojich zverencov.
„To bude super.“ Usmial sa Georg.
„Hej, už bolo na čase trochu adrenalínu.“ Zasmial sa Gusto.
„Hmm.“ Zamrmlal Bill a znovu sa zvalil na stôl.
„Hej, brácho. Sa zobuď, ne? Myslím, že by bolo na čase.“ Uškrnul sa Tom a štuchol doňho. Niečo bolo zle. Vedel to, ale nechcel si to pripustiť.
„No dobre, no.“ Zamračil sa Bill a postavil sa. Prešiel k linke a vzal si pohár malinovky. Napil sa a odložil ju späť.
„Idem to nachystať.“ Pousmial sa a zamieril do izby. Sadol si na posteľ a hlavu zložil do dlaní. Z jeho krásnych očiek sa znovu spustili slzy. Tak ako vždy, keď si spomenul.
Flashback
„Ako vám pomôžem?“
„Ja… no… necítim sa zrovna… najlepšie.“
„Počúvam, pán Kaulitz.“
„Viete, pár krát sa mi stalo, že som odpadol. Bývam strašne unavený a bolieva ma hlava. Nebol by som tu, ale strašne mi to vadí pri speve. Stáva sa mi aj, že strácam pamäť. Niekedy len na pár minút, ale inokedy si nepamätám aj celé hodiny. Je to stále horšie a horšie.“
„Vezmeme vám krv a urobíme testy, ale nebojte sa, určite to nebude nič vážne.“
„Dobre.“ prikývol.
Koniec Flashbacku
„Bill, poďme.“ Zakričal Tom.
„Hneď.“ Zakričal Bill a posledný krát sa pozrel do zrkadla. Po upravil list, ktorý pred ním nechal a zbehol dole.
„Som tu.“ Pousmial sa a sadol si vedľa Toma do auta. Ten sa naňho milo usmial a pozeral z okna. Po pár minútkach už stáli na parkovisku spolu s celým štábom. Bill pozeral na vysokú budovu. Nebude to bolieť. Usmial sa.
„To je výška, čo?“ postavil sa k nemu zozadu Tom.
„To hej.“
„Normálne sa ťa tam bojím pustiť.“
„Nemáš čoho, Tomi.“ Usmial sa a vykročil ku vchodu.
„Takže najskôr natočíme scénu na streche a potom si dáme spev. Jasne, detská?“ Bill prikývol.
„Bill, ty choď na chvíľku s chalanmi, nech ťa zaistia a môžeme začať.“
„Nie!“
„Čo?“
„Nechcem žiadne laná. Poďme normálne.“
„Ale Bill, to…“
„Povedal som!“
„Fajn, ale daj si pre boha pozor, jasne?“
„Davi, neboj. Nie som malý.“
„Dobre, drž sa.“ Bill bolestne privrel oči.
flashback
„Pán Kaulitz. Ako by som vám to…“
„Normálne.“
„Je mi to veľmi ľúto, ale… máte leukémiu.“
„Prosím?“
„Je mi to naozaj ľúto!
„A- ale veď to… koľko mám ešte času?“
„Možno mesiac, možno dva.“
„Len?“
„Je mi to naozaj ľúto. Držte sa.“
Koniec flashbacku
„Bill, čo sakra vymýšľaš? Ako že nechceš byť istený?“
„Tomi, povedz, máš ma rád?“
„Čo je do riti toto za otázky, Bill? Čo vymýšľaš?“
„Nič, len to chcem počuť. Chcem počuť pravdu.“
„Samozrejme, že ťa mám rád. Si moja polovička.“ Pousmial sa Tom a odhrnul mu ofinu. Bill zaváhal, ale nakoniec spravil to, po čom tak dlho túžil.
„Prepáč.“ Zašepkal a dal mu pusu. Nie bratskú. Táto bola ozajstná. Odtrhol sa od Toma a rýchlo zmizol z jeho zorného pola.
„Dobre začíname. Tri. Dva. Jedna. Teraz,“ zakričal David a kamery začali snímať Billa na streche. Vzlykol. Slzy sa znovu spustili z jeho očiek. Otočil sa na Toma a vyhľadal jeho pohľad. Tom zmrzol, keď uvidel Billove oči. Niečo v nich chýbalo. Bill sa pousmial a znovu sa otočil k nebu. Stál na samom kraji. Stačil by jediný krôčik. Otočil sa na Toma.
Jeden úsmev, jedna slza. Jedna šanca a jedna prehra. Jeden pohľad, jeden krok.
Jedno prepáč a jeden skok. Jedno slovo, jeden výkrik. Posledný bozk a potom zánik.
„Odpusť.“
„Bill nie!“ zvuk dopadnutej gitary. Zvuk praskajúceho dreva. Zvuk dopadávajúcich sĺz. Zvuk zlomeného srdca. Zvuk ticha v kriku. Večnosť v tomto okamžiku. Posledný pohľad a posledný pád. Miloval tisíc krát.
„To nesmieš.“ Vzlykol Tom a dopadol na kolená. Presne na to miesto, kde pred pár sekundami stál Bill. Neveriaco sledoval rozruch pod sebou. Ako – ako mohol. Prečo? Natiahol ruku, ale to už ho zdrapol za plecia David.
„On, on… David, prosím, povedz, že to nie je pravda,“ vzlykal Tom. Nie! Toto je sen a on sa ráno zobudí celý spotený a bude mať Billa pri sebe.
„Klud, to bude dobré. Tom, všetko bude v poriadku.“ Pípol David a snažil sa ho odtiahnuť z kraja strechy. Tom zdvihol pohľad svojich orieškových očí a pozrel do Davidových. Boli zaliate slzami. Potom už len tma.
„Tom?“
„Kto ste?“ spýtal sa, keď nad sebou uvidel muža v bielom.
„Som lekár. Ako sa cítite?“
„Lekár? A prečo ste tu?“
„Odpadol ste.“
„Aha a kde je Bill?“ zorničky sa mu rozšírili. Bill. Prudko sa posadil.
„Kde je Bill? Kde je môj brat?“
„Pán Kaulitz, ľahnite si. Váš brat je v poriadku.“
„Nie! Ja ho chcem vidieť.“
„Nemôžete.“
„Musím.“ Odsotil lekára. Ten ho však pohotovo stiahol a pichol mu niečo na upokojenie.
„Jediné, čo musíte, je spať.“
„Ale on… on skočil, ja, musím ho vidieť.“
„Nebojte sa, bude to dobré.“ Odpovedal lekár a odišiel z izby. Tomovi klipkali oči. Chcel ísť za Billom, ale bol príliš slabý.
„Tom, ste hore? Vnímate ma?“
Tom sa nespokojne zavrtel. Kto ho to budí ?
„Čo chcete?“
„Ako vám je?“
„Čo myslíte? Môžem už vidieť Billa?“
„Vy to neviete? Je mi to ľúto, ale váš brat to neprežil.“
„Ako to? Veď ten doktor povedal, že Bill žije.“
„A- aha. To som nevedel. Je mi to ľúto, ale váš brat ten pád naozaj neprežil.“
Znovu len tma. Ticho a Tma.
Trvalo týždeň, kým ho pustili z nemocnice. Týždeň musel čakať, aby ho znovu uvidel. Jeho prvé kroky viedli do Billovej izby. Sadol si na posteľ a obzeral sa. Vtedy mu padol do oka list opretý o zrkadlo. Postavil sa a vzal ho do ruky.
Milý Tom.
Ak toto čítaš, tak už som zrejme niekde ďaleko. Určite ma nenávidíš.
Tomovi stiekla prvá slza. To nie je pravda, Billi.
Určite sa pýtaš, prečo som to spravil. Musel som, braček. Nedokázal som žiť s myšlienkou, že ma nikdy nebudeš milovať. Dlhé roky som v sebe dusil moju lásku. Bál som sa povedať ti to. Bál som sa, že ma zavrhneš a nikdy ma nebudeš chcieť vidieť. Tak som radšej svoju lásku v sebe dusil. Z počiatku to bolo ťažké, ale zvykol som si. Potom mi začalo bývať zle. Nevedel som, čo sa deje, a tak som šiel doktorovi.
Najskôr povedal že mi nič nie je, no potom mi oznámil, že zomieram. Vraj mám leukémiu.
Nepovedal som ti to. Zbytočne by si sa trápil. Potom prišiel David s tým nápadom o tom klipe a ja už som vedel, čo spravím. Prosím, nehnevaj sa na mňa. Vybral som si svoju cestu. Nedokázal som sa zbaviť strachu, a tak som zbabelo utiekol. Odpusť mi, prosím.
Tvoj Bill.
Tom si utrel posledné slzy. Mal mu to povedať! Mal. Skryl si hlavu do dlaní. Tak veľmi ho chcel späť. Svojho malého bračeka. Sadol si na okno a rozmýšľal. Súhlasil by s tým Bill? To je jedno, ani on sa nepýtal.
Pár pohybov, je to tu. Začíname odznovu. Žiadne slzy netreba, nemyslí len na seba.
Všetko znovu začína, už nepadá lavína. Bude koniec všetkých múk, uzavrie sa lásky kruh.
autor: Sisa
betaread: Janule
ježiš to bylo smutný :'( ale moc krásně napsaný 🙂
chudátka malí…to je mi všechno tak líto..hroozně smutný, ale krása, krásný!!!
Když jsem viděla jako autorku Sisu,bylo mi jasné,že to bude zase nějaké depresivní zvěrstvo xD,a taky,že jo!!!!Ale jinak naprosto úžasné,krásně napsané,ještě teď cítím Tomovu bolest….nádherné!
chudák…ale taky to mohl Tomovi povědět…x(
super super….dyk ja muzu klidne slzet od rana do rana…proc ne. Boze zabiju autorku. TAkhle me rozbrecet. No moje nerv. Ale bylo to moc krasny
smutny, ale uzasny 🙂
omg…ja som sa az rozplakala…je to naaadhernee…take smutne ale romanticke…asi budem plakat znova :_)