autor: Sisa
Bill
Príšerne ma bolelo brucho. Kaulitz sa opäť zaklonil za mňa a k perám mi priložil pohár vody. Váhal som, či sa mám napiť, nakoniec som sa rozhodol, že radšej nie. V tom sa mi brucho znovu pretočilo a ja som vypľul ďalšiu krv. Zvesil som hlavu, no on mi ju dvihol a pozrel mi do očí. Chvíľku som mu pohľad vracal, no potom som radšej skúmal popraskanú omietku oproti. Opäť chytil do ruky pohár. Napil sa z neho a priložil mi ho k ústam. Ešte chvíľku som váhal, no nakoniec som sa napil. Ústami sa mi rozliala príjemná chuť a aj vraždiaca bolesť hlavy trochu poľavila. Ochotne som vypil celý pohár. Odložil pohár a znovu sa nahol za mňa. Keď sa vrátil do pôvodnej polohy, v ruke držal akýsi trojuholník. Predpokladám, že to bola pizza, ale nie som si istý, v živote som ju nejedol. Videl som ju len na obrázku. V ústave nám dávali len chlieb a vodu. Váhal som, ale nakoniec som na znamenie nesúhlasu otočil hlavu. Otočil mi ju späť a znovu sa mi pozrel do očí. Trochu mi podvihol hlavu a prisal sa mi na spodnú peru. Chvíľu sa s ňou hral, a potom mi strčil jazyk do úst a masíroval ma ním. Naozaj som si to užíval. Zavrel som oči a hlavu som oprel o stenu. Bolo to fantastické. Pritiahol si ma za chrbát bližšie k sebe. Po chvíľke sa odtiahol. Chvíľku som ešte chytal dych. Popár minútach som otvoril oči. Znovu sa usmial. Usmieva sa veľmi často a musím priznať, že mu to svedčí.
„Páči sa ti to?“ čo mu mám na to povedať? „Zhltol si si jazyk?“ Chvíľku som váhal. Mám mu odpovedať? Nakoniec som pokrútil hlavou.
„Nie,“ odpovedal som. Chvíľu na mňa pozeral.
„Inak ak by si chcel vedieť, volám sa Tom.“ Usmial sa. „A ako mám hovoriť tebe?“ Neodpovedal.
„Fajn, vyspi sa, prídem zajtra.“ Postavil sa a odišiel. Zaujímalo by ma, ako sa mám vyspať, keď si nemôžem ani ľahnúť. Musím sa odtiaľto dostať a musím ho zabiť. Síce to odo mňa nebude fér ale musím.
Tom
Nechal som ho tam a vrátil som sa do spálne. Musím si rozmyslieť, ako sa mi vlastne hodí. Ľahol som si do postele. Do kelu. Vstal som, keď som si uvedomil, že v pivnici je vlastne celkom zima a on je tam len tak bez trička. Zo skrine som vybral deku a išiel som do pivnice. Vošiel som tam. Sedel tam. Nohy mal pritisnuté k telu a hlavu mal položenú na kolenách. Spal. Prišiel som k nemu a kľakol som si vedľa neho. Nechápal som, čím ma ten chalan tak priťahoval. Koho mi tak pripomínal? Prehodil som mu cez plecia deku. Nespokojne sa zavrtel, ale spal ďalej. Postavil som sa. V tom momente som si všimol, že mu po zápästiach tečie krv. Nahol som sa k jeho ruke, chytil som ju a prezeral som si jedno zápästie. Bolo do krvi zodraté. Prešiel som prstom po rane. Chlapec zaskučal a pomrvil sa. Vytiahol som z vrecka kľúče a ruky som mu odomkol. Hneď na to som dopadol na zem, keďže mi podkopol nohy. Zamračil som sa. Herec je teda dobrý. Vyskočil som na nohy a pozrel som mu do očí. Obaja sme stáli a ani jeden z nás neuhol pohľadom. Všade okolo nás bolo hrobové ticho.
„Tak na čo čakáš?“ spýtal som sa po chvíli. Chlapec sa zamračil, ale inak nespravil nič. Čakal som. Stále nič. Spravil som k nemu krok. Cúvol. Druhý, tretí, až pokým sa nenalepil na stenu.
„Nemal by si ma zabiť? Nebola to tvoja úloha? Na čo čakáš?“ Zahnal sa a chcel ma kopnúť do brucha. Chytil som mu nohu, takže spadol na zem. Pokúsil sa postaviť ,ale prevrátil som ho na brucho a ruky som mu zacvakol do pút. Nehýbal sa, len očami hypnotizoval stenu oproti. Sledoval som ho. Po chvíli som ho pustil a kľačal som vedľa neho.
„Musím ťa zabiť, ale v skutočnosti nemôžem. Chcem ťa zabiť, ale niečo vo mne mi to nedovolí.“ Zašepkal po chvíli. „Ale ak ťa nezabijem, zabijú oni mňa.“ Povedal a zavrel oči.
„Nedovolím im to.“ Zašepkal som po chvíli.
„Nemáš proti nim šancu.“ Odpovedal potichu.
„Sme dvaja.“ Pozrel na mňa a premeral si ma.
„Ich je viac.“
„Na našej strane je polícia.“
„Polícia nemá stroje na vraždenie.“
„Aj oni majú srdce a zdravý rozum.“
„Nemajú.“
„Ale veď ty…“
„Ja nie som ako oni.“
„Prečo?“
„Zabi ma.“ Ozvalo sa po chvíli. Zamračil som sa. Ako to myslel?
„Nie to je somarina. Porazíme ich, len musíš spolupracovať.“
„Ak to nespravíš ty, oni áno.“
„Nedostanú sa k tebe.“
„Vždy dosiahnu, čo chcú.“
„Nedovolím im to.“
„Prečo? Nepoznáš ma. Môžem ťa podraziť na každom kroku.“
„Keby si chcel, už by si to spravil.“
„Prečo?“
„Niekoho mi pripomínaš.“
„Koho?“
„Je to dávno.“
„Ak nezabiješ ty mňa, ja teba áno. Neznamenáš pre mňa nič.“
„Nespravíš to.“
„Nikdy nevieš.“
„Viem.“
„Nemôžeš. Už by si to spravil.“
„Nemal som príležitosť.“
„Mal a nespravil si to.“
„Bola to chyba. Chvíľkový skrat.“
„Čoho sa bojíš?“
„Ničoho. Neviem, čo je to strach.“
„Klameš.“
„Nikdy neklamem.“
„Čoho sa bojíš?“
„Pravdy.“
„Pravdy?“
„Toho, kto v skutočnosti som, a k čomu ma vychovali.“
„Nie si zlý.“
„Som vrah.“
„Si len dieťa.“
„Vychované na vraždenie.“
„Nedokázal by si ublížiť ani muche.“
„Podceňuješ ma.“
„Nepovedal by som.“ Postavil som sa a odomkol som mu putá. „Tak ma teda zabi.“
„Nenúť ma k tomu.“ Postavil sa.
„Zabi ma.“ Ruky som spustil vedľa tela.
„Máš poslednú šancu odísť.“ Odpovedal. Hlas sa mu mierne triasol.
„Nejdem!“ odpovedal som tvrdohlavo.
„Prečo to robíš?“ spýtal sa a sadol si na zem. Tvár si skryl do dlaní.
„Nechcem ti ublížiť.“
„Ubližuješ.“
„Ako?“
„Nechcem žiť.“
„Musíš.“
„Na čo. Pre koho?“
„Pre mňa?“ odpovedal som a pritiahol som si ho za bradu k sebe.
„Čo – čo blbneš?“ Neodpovedal som. Len som si vychutnával chuť jeho jemných pier.
autor: Sisa
betaread: Janule
však vy se tam pokusíte zabít jeden druhýho…nebo ne? x)
Žeby ztracený bráška na obzoru..??
Úžasný dílek!!