autor: Sisa
Tak „detská“, túto poviedku som písala veľmi dávno ešte ako normal hetero a teraz som ju po dlhej dobe našla tak mi to nedalo a je z nej TWC… teda ak sa to tak dá nazvať… Je to len a proste o nich 🙂 Tak… Prijemne čítanie… Sisa
„Prečo plačeš?“
„Neplačem,“ zaklamal nepresvedčivo Bill, keď spoznal Andresov chrapľavý hlas.
„Ale no tak,“ povedal láskavo, podišiel k nemu a jemne mu nadvihol bradu. Tentoraz mu to Bill dovolil. „Všetky rany sa raz zahoja,“ pokračoval a naďalej sa mu pozeral do uplakaných hnedých očí, ktoré teraz pripomínali horkú čokoládu, ktorú mal tak rád.
Bill podráždene skrivil nos a vytrhol si hlavu z jeho dlane. Neznášal, keď mu niekto pripomínal jeho zranenia.
„Nemal by si byť až tak vzdorovitý, Bill,“ nadhodil sa smiechom. „Vidíš, kam ťa to doviedlo.“
Neodpovedal. Nemal mu na to čo povedať.
Obišiel ho a skúseným zrakom sa pozrel na jeho chrbát, ktorý bol poprepletaný jemnými, no hlbokými ranami od biča.
„Niečo ti na to dám, ale to je naposledy,“ povedal potichu a dotkol sa miesta, kde ešte ráno boli malé zárodky anjelských krídel. Bill zalapal po dychu od ostrej bolesti, ktorú jej tým vyvolal.
„Už ma nebaví sem každý týždeň behať a dávať ti do poriadku tvoje zranenia.“ Bill naďalej mlčal. Dávno si uvedomil, že nemá zmysel mu stále dookola opakovať, že ako potomok anjela si nemôže dovoliť tak ľahko podľahnúť Zlu, aj keby ho to malo stáť život.
Andy vybral z vrecka na páse liečivé masti a jednu otvoril. Nabral z nej lepkavej hmoty na dva prsty a bez varovania ich priložil k jednej, potom k druhej lopatke poznačenej ranami hlbokými až po kosť.
Bill bolestivo vykríkol a kolená sa mu podlomili. Bol by spadol na kolená a hneď nato by sa schúlil do klbka – do polohy, v akej presníval deväť mesiacov v bruchu svojej ľudskej matky, no pevné reťaze na vzpažených rukách mu to nedovolili. Zahryzol si do pier v snahe umlčať výkrik a do očí sa mu nahnali slzy. Naprázdno preglgol a vyčerpane sklonil hlavu.
„Koľký pár to už bol? Dvadsiaty?“ ozval sa opäť Andy nevšímajúc si jeho bolesť a pokračoval v nanášaní krému aj na ostatné, už nie tak hlboké rany. „Že ťa to ešte baví. Krídla ti jednoducho nenechajú – to si vyhoď z hlavy.“
„Nechápeš tomu,“ povedal s bolesťou cez pevne stisnuté zuby.
„Tak mi to vysvetli.“
„Tomu by si aj tak nepochopil,“ vydýchol namáhavo a zasnene privrel oči.
„Niečo si začal, tak to aj dokonči!“ Do hlasu sa mu na okamih vkradlo podráždenie a Billovi to na chvíľku pripomenulo vyšetrovateľov, ku ktorým ho každý deň na pár hodín vodili, v snahe dozvedieť sa od neho nejaké informácie, ktoré by im mohli pomôcť uprostred zúriacej vojny.
Miestnosťou sa rozľahol jeho smiech, akoby si spomenul na dobrý vtip. „No tak, som zvedavý.“
Rozhodol sa odpovedať: „Je to symbol. Znak, kto som. Kam patrím,“ ozval sa pomaly so značnou námahou.
„Či skôr tvoja snaha privolať pomoc. Myslíš si, že neviem, že krídla vám, miešancom, slúžia ako maják, ktorý sa dá hocikde vystopovať?“ Opäť sa zasmial, tentoraz ale škodoradostne a drsne. „Máš tú smolu, že nie si čistý. Vtedy by odrezanie krídel nestačilo. Bol by si dávno mŕtvy a u svojich. No ty, polo anjel – polo človek, bytosť s krídlami anjela a dušou človeka, jedna z prvých hybridov, si teraz tu. V Pevnosti. Sám. Bez svojich anjelských ochrancov slabý a zraniteľný…“ prehovoril pomalým, zlomyseľným tónom plným nenávisti a odporu.
„Odkiaľ to všetko vieš?“ vykríkol Bill zmetene a vystrašene zároveň.
„Viem toho viac,“ nedal sa odbiť Andy a pokračoval, „viem o tvojej matke. Viem, že zaplatila životom za takú drzosť, akou kedysi bolo milovať anjela a mať s ním dokonca dieťa. Viem, že za trošku úcty od tvojho brata, dvojčaťa, by si spravil čokoľvek. Viem, že nebyť neho, už dávno by si to vzdal a podriadil sa Zlu.“
„To nie je pravda!“ vykríkol a po lícach mu začali stekať slzy veľké ako hrachy a nehlučne dopadali na zem k jeho nohám.
„Ale je, všetko je to pravda. To preto teraz reveš ako malé decko, ktorým vlastne aj si,“ zavrčal Andy a vyšiel spoza jeho chrbta, aby naňho videl. Opäť mu chytil chvejúcu sa bradu do ruky a surovo ho donútil sa naňho pozrieť, keď to nespravil dobrovoľne. S pohŕdaním v očiach sa mu zahľadel do uplakaných očí a uškrnul sa.
Suverénny výraz z tváre mu však rýchlo vystriedalo znepokojenie a dokonca náznak strachu. O sekundu Bill začul z chodby akýsi hluk a streľbu, a uškrnul sa pre zmenu on.
Za chvíľu sa ťažké kovové dvere rozleteli, akoby boli z papiera, a vo dverách sa objavila zakrvavená silueta muža s dvoma nádhernými krídlami, teraz zastriekanými od krvi zabitých nepriateľov.
Andy sa na chvíľu zarazene usmial a začal sa premieňať do svojej skutočnej podoby. Zväčšil sa, rýchlo rastúce svaly, ktoré sa z ničoho nič zjavili, mu roztrhali tričko, spod nohavíc vykukol rozdvojený hadí chvost a nohy sa zmenili na masívne kopytá.
Bill vykríkol od prekvapenia. Ešte nikdy nevidel skutočného démona a na okamih ho objala panika. No anjel vo dverách sa len ticho zasmial, spoza chrbta vytiahol strieborný samopal a vystrieľal do zaskočeného a nepripraveného démona celý zásobník. Hlava a trup bytosti, o ktorej si Bill celých šesť mesiacov myslel, že je zdravotník, sa premenili na kašu, a mŕtve telo sa mu bezvládne zrútilo pod nohy.
Anjel podišiel do cely a Bill v ňom spoznala brata. Uľavene sa naňho usmial a pozdravil ho.
No on namiesto objatia vytiahol ďalšiu zo svojich zbraní, tentoraz malú pištoľ s rukoväťou posiatou drobnými krížikmi svojich obetí a namieril mu ju na hruď.
Tvár sa mu skrivila od hnevu a precedil cez zuby jediné slovo: „Zradca!“
Zreničky sa mu od prekvapenia naširoko roztiahli, zalapal po dychu a jemne vykríkol, keď sa mu guľka prevŕtala hrudným košom a skončila v protiľahlej stene. Nechápavo naňho pozrel. Tom mu s pohŕdaním hľadel do očí, presne tak isto ako len pred chvíľkou Andy, a po chvíľke si odpľul k jeho nohám.
Obrátil sa smerom na odchod, no zastavili ho posledné slová umierajúceho brata. Obzrel sa za ním a pohľad mu klesol k mŕtvemu telu démona, ktorému Bill tak naivne naletel. Jeho krv sa pomaly miesila s tou Andreasovou. Smutne prižmúril oči a zo zvyku za sebou zatvoril dvere. Vedel, že tie slová ho budú strašiť strašne dlho, tak dlho, dokiaľ ich nadobro nevyženie z hlavy svojou prácou.
S krvavou penou okolo úst z posledných síl zašepkal: „Milujem ťa, braček.“
autor: Sisa
betaread: Janule
Ooh. Wow. Úžasné. ♥ Na to slova nestačí. 🙂
Krásné a dost kruté…ty jsi pěkný sadista, ale myslím, že to už víš, jinak je to kouzelné moc moc moc
kouzelné, kruté, krásné… asi, asi nevymyslim další slova. je to prostě… zvláštní, ale krásné… moc krásné…
Aby nám tady nevyrostla následnice Ádi =)
Krásné, krásné, ale nevýslovně kruté….♥