Zhoríš

autor: Diana

Tento príbeh je vlastne podľa skutočnosti. Nie tá milostná  podstata… Ale čo mám na mysli, už pochopíte sami…

Kráčam preplnenou ulicou ľuďmi, ktorí absolútne podľahli predvianočnému zhonu. Najhoršie na tom je, že ja patrím práve medzi nich. Som bezradný. Absolútne bezradný. Čo mu mám kúpiť? Vôbec nič ma nenapadá… Keby som aspoň nebol tak hlúpy a nenechal si to na poslednú chvíľu. Čo poslednú chvíľu. To už je priam posledná sekunda. Deň pred Vianocami? To sa môže len mne stať.

Prechádzam očami po jednotlivých výkladoch drahých obchodov. Všetko je prekrásne naaranžované do ligotavých strieborných krajiniek. Niekedy mám chuť stať sa súčasťou tej rozprávky. Keby tak mohol vyzerať celý svet… Keby…

Pozerám sa hore na oblohu. Je nezvyčajne biela. To asi bude najskôr tým, že začína snežiť. Len stojím na jednom mieste a nemo pozorujem tancujúce ligotajúce sa vločky padajúce na studený kamenný chodník. Kráčam smerom v pred, stále však obdivujem snehové vločky. Zrazu však tvrdo narazím na skrehnuté dlane, ocitám sa na zemi.  

„Čo robíš, ty nádhera! Neučili ťa doma chodiť? To musíš kopať do ľudí, ktorý ti nič neurobili?“ Spustí na mňa sprchu výčitiek stará žena tmavšej pleti, ktorá sedela na kartóne pred jedným vstupom do obchodu. Pravdepodobne som o ňu zakopol. Vzhliadnem k nej pohľadom, vyzerá byť naozaj naštvaná. 

„P-prepáčte… Ja, ja som si vás nevšimol. Mrzí ma to…“ Rýchlo sa snažím ospravedlniť a vstať. Ona však načiahne ku mne ruku, na ktorej má starú potrhanú rukavicu, a chytí ma za tvár. Ostro ma prebodne pohľadom.  
„Zhoríš!“ Povie len jedno slovo, pri ktorom mi prejde tisíce zimomriavok po chrbte.  
„Čože?! Čo tým myslíte?“ Chcem vedieť dôvod významu jej slov. Ona mi však neodpovedá, preto sa rýchlo pozviecham zo zeme. Konečne som na nohách. Oprášim sa od snehu, ktorý sa mi už aj tak vpil do kabátu a vydám sa smerom, kam som mal namierené už pred tým.  

Upútala ma reklama na obchod, kde vytláčajú a zarámujú spoločné fotografie. Zdá sa mi to ako celkom dobrý nápad… V podstate… Čo lepšie vymyslím teraz? No teraz už asi nič…  
Vojdem do tichého obchodu, zvonček pri otvorení dverí zacinká.  
„Dobrý deň.“ Privíta ma blond chlapec. Musím uznať, že je naozaj veľmi pekný. Je ale isto starší odo mňa.  
„Dobrý… Vy tu vytláčate tie obrázky, že?“ Čakám na jeho odpoveď. Je to síce hlúpa otázka, keďže to majú vylepené na skle pred obchodom, ale nevadí. 
„Áno, áno. Stačí, ak nám prinesiete vašu fotku na USB, alebo pošlete telefónom cez bluetooth.“ 
„No výborne. USB teda pri sebe naozaj nemám, ale tým telefónom by to šlo…“ Chlapec len pokývne hlavou a zapína niečo na počítači. 
„Myslíte…“ 
„Môžeš mi tykať… Mám len 23… Necítim sa starý.“ Preruší ma, a milo sa na mňa usmeje. Úsmev mu opätujem. Naozaj je zlatý… 

„Dobre teda… Myslíš, že sa to hodí ako darček pre priateľa?“ Podvihne na mňa svoje jasne modré oči. Je na ňom vidieť, že je zo slova „priateľa“ trošku znechutený. Mne je to však jedno. Je mi jedno, čo si myslí…  
„No… Pre priateľa? Áno, áno, určite je to dobrý nápad.“ Rýchlo zahovorí jeho prekvapenie.  
„No, môžete to poslať.“ Rýchlo nájdem moju fotku s Tomom, ktorú sme fotili akurát včera. Musím uznať, že je naozaj veľmi pekná. Taká… zaľúbená. Mám z nej ozajstnú radosť.  
Odošlem ju, následne sa objaví na monitore.  

„Toto je tvoj priateľ?“ Vytreští oči na veľkú fotku ladenú do červena.  
„Áno… prečo?“ Spýtam sa. Celkom nechápem jeho reakciu. 
„Ja len, že… Uhm… dosť sa podobáte.“ Na jeho tvári sa objavila grimasa nejasnosti. Bodaj by sa aj nepodobali, keď sme dvojičky… To mu ale nemôžem povedať… 
„No áno… Hovoria nám to. Uhm, dosť sa ponáhľam…“ V skutočnosti sa len chcem vyhnúť ďalším otázkam toho chlapca.  
„Veď dobre, dobre. Robím, čo môžem…“ Posledný krát klikne a rozvrndží sa veľký stroj, z ktorého následne o pár sekúnd vylezie naša fotka. Blondiak ju vezme a vloží medzi krištáľové sklo.  

„Chceš ju aj zabaliť?“ To sa mi zdá ako skvelý nápad. Pravdupovediac, úplne som na vianočné balenie darčekov zabudol. Nevadí, aspoň Tom ho taký bude mať.  
„Jasné, môže byť.“ Prejde aj s obrazom k pultu s mnoho farebnými stužkami a lesklými baliacimi papiermi.  
„Farba?“ Prejde prstami po všetkých možných odtieňoch papiera. 
„Červená.“ Mám rád červenú. Aspoň cez Vianoce. 
„Dobrý výber.“ Žmurkne na mňa a už aj šikovne balí darček. Je hotový skôr, ako som predpokladal. Pripne tam ešte poslednú červenú mašličku a podá mi ho. Ja si ho pohotovostne vezmem a už aj vyberám z kabelky peňaženku.  

„Myslel som, že kabelky nosia len ženy.“ Hovorí počas toho, ako si ma premeriava pohľadom. Začína ma tými poznámkami štvať. 
„Nie, nenosia…“ Vyvediem ho z omylu, ďalej sa tým nezahadzujem. 
„Myslel som, že aj šminky nosia len ženy.“ Podvihne ironicky jedno obočie. Tak a dosť! Toto ma už začína naozaj vytáčať.  
„Máš nejaký problém?!“ Šteknem naňho, on sa však neuráči ani pozrieť sa mi do očí. Stále robí niečo na tom hlúpom počítači. 
„Nie, nie… To by som si voči tebe nedovolil, princezná.“ Vzhliadne ku mne a usmeje sa. Vytočí ma to strašidelným spôsobom. Toto teda trpieť nebudem. Naštvane mu hodím desať euro na pult, schmatnem obraz a odídem preč. Nezabudnem poriadne tresknúť dverami. Myslím, že zvonček aj stihol odpadnúť.

Moje telo oblial studený vzduch vonkajška. Bol to ako šok. Sneh mi letel priamo do tváre. Za tú chvíľku, čo som bol v tej predajni, sa stihla urobiť poriadna chumelica. Brodím sa snehom, snažím sa prísť k taxíku. Potrebujem sa už dostať domov. Toto počasie mi už lezie na nervy. Vlastne, lezie mi na nervy všetko, odkedy som odtiaľ vyšiel. Podarí sa mi konečne dostať do auta, zabuchnem za sebou dvere. Oklepem sa od snehu, ešte že tu má taxikár príjemné teplo. Cítim na sebe jeho pohľad. 
„Dobrý, slečna. Kam to bude?“ Neveriacky pozerám na jeho oči v spätnom zrkadle. Mám pocit, že ma asi rozhodí! 
„Aká slečna? Čo s tým do pekla máte všetci?!“ Rozkrikujem a sa naštvane hádžem rukami.  
„No tak prepáčte, prepáčte… Kam teda?“ Ešteže sa mi ospravedlnil… Neviem síce, čo by som urobil, ale niečo určite… 
„Domov…“ Zamručím. Uvedomím si však, že nevie, kde bývam.  
„Teda vlastne…“ Nadiktujem mu ulicu, o chvíľu sa auto už pohne. Nebývame ďaleko, ale v takejto zime sa mi teperiť domov pešo teda nechce.

Zastaneme pred domom. 
„Bude to…“ Povie cenu a ja mu nechám peniaze na zadnom sedadle. Vyleziem von, nestihol som si ani všimnúť, kedy začalo namiesto sneženia pršať. Urobila sa tu akurát obrovská čľapkanica. Aby toho nebolo málo, mám toho plné topánky. Mám jediné šťastie, a to, že ma od domu delí už len pár krôčikov, ktoré následne prejdem. Vyberiem kľúče z kabelky, odomkýnam byt. Aké je moje prekvapenie, keď zistím, že sú dvere odomknuté. Nijak sa nad tým nepozastavujem a vojdem do teplého bytu. Ním sa všade rozliehajú stony dvojakého hlasu. Srdce mi stiahne, obavy ma zožierajú…

„Nie… To by mi tom neurobil… Pokoj, Bill… Upokoj sa…“ Hovorím si sám pre seba. Určite len zase pozerá nejaké porno… Je to Tom. On stále pozerá porno… 
Môžem si hovoriť, čo chcem, stále ma bolestivý kŕč strachu neopúšťa.  
„Nik tu nie je… Nik tu nie je…“ Stále sám sebe nahováram počas toho, ako kráčam do spálne. Čím som bližšie ku dverám, tým sa vzdychy zosilňujú, obavy sa stupňujú. Otvorím dvere, vidím, ako si to Tom rozdáva s nejakou plavovláskou. V tom momente sa mi srdce rozbije na milióny malinkých čiastočiek, prebodne ma nespočetné množstvo tupých dýk. Moje emócie mi nedovoľuje nič iné, len bezbranne plakať nad pohľadom.

„Bill!! Č-čo tu do pekla tak skoro robíš?!“ Rýchlo sa posadí. Zaráža ma, že sa pýta práve toto. Akoby ho toto vôbec netrápilo. Vlastne… Nemá prečo… 
„Čo ťa to preboha trápi? Svojmu bratovi predsa nemusíš nič vysvetľovať…“ Povie mu tá žena. Takže len svojmu bratovi. Ach. Keby to aspoň tak nebolelo… Keby to aspoň tak strašne nebolelo!! 
„Vypadnite!!! Vypadnite odtiaľto!!!“ Rozkričím sa, nechám slzy voľne stekať po mojej tvári. Ona sa okamžite zdvíha, bez slova si zoberie všetky svoje veci a odchádza. Nezabudne do mňa pri dverách prudko naraziť.  
„Zmizni aj ty!! Nenávidím ťa!! Nenávidím!!!“ Prídem k nemu. Chytí ma za plecia, chce ma pobozkať. Ja sa však od toho bastarda bozkávať nenechám. Celou silou mu vylepím facku. 

„Čo robíš??!! Bill! Uvedom sa!“ 
„Uvedom sa? Ja sa mám uvedomiť?!! To ty ma podvádzaš!! Si obyčajný hajzel!! Vypadni!!!“ Hádžem po ňom vankúše, nedokážem sa naňho už ani pozerať. 
„Chcel som si len užiť! Ja ťa milujem… Odpusť mi to… prosím…“ Tak on ma ešte prosí? Po tom, čo urobil? Nikdy mu to neodpustím. Nikdy.  
„Daj mi už pokoj!! Nechcem ťa tu! Nenávidím ťa!!“ Snažím sa ho vyhodiť z izby, čo sa mi aj podarí. Zabuchnem dvere, zamknem.  
„Billí, no tak! Láska, odpusť mi to! Prosím!“ Kričí a búcha päsťami na dvere… Je až tak hlúpy, aby vedel, že ma týmto ranil? Že ma týmto zabil?… Asi áno…  
Neplánujem mu ani odpovedať. V záchvate hnevu odbalím obraz, ktorý som mu chcel dať na Vianoce. Znechutene sa pozriem na tú fotku. Je tak veľmi klamlivá. Ako by sa mi vysmievala do očí. Tento pocit neznesiem. Celou silou ju hodím o zem. Sklo sa rozbije na tisíce kúskov, rozletia sa po celej miestnosti. Fotka sa roztrhne. Presne medzi ním a mnou. A tak to aj zostane. Oddelení do konca života.

„Bill! Čo sa tam deje??!!“ Zakričí, pravdepodobne počul silný náraz. Ignorujem ho. Prehupnem sa na posteli, prídem ku skrini. Vyberiem z nej neveľkú škatuľku plnú našich zaľúbených fotiek, ktorú nemal nikdy nikto vidieť. A teraz už ani neuvidí. Vezmem škatuľu a zápalky zo stolíka. Otvorím dvere, Tom tam na moje šťastie už nie je. Prejdem ku dverám, rýchlo sa obujem, zabuchnem za mnou dvere.  
„Billí! Kam ideš?“ Počujem už len tlmenú otázku z domu, v ktorom ja už nie som… Utekám smerom k senníku, kam chodím vždy, keď sa s ním pohádam. Je tam sucho a som tam sám… V tejto chvíli ma nezaujíma dážď pristávajúci na mojej už tak úplne rozmazanej tvári. S pomalých krokov vzniká beh.

„Bill, stoj! No tak stoj!“ Beží sa mnou. Vedel som to. Nemám už ani toľko ohľaduplnosti, aby som sa obzrel. Namiesto toho sa mu snažím ujsť. To sa mi darí. Pribehnem do stodoly, rýchlo za sebou zavriem dvere, zabarikádujem ho drevom, aby sa ku mne nedostal. Skoro som to nestihol. Počujem náraz do oných dverí.

„Bill, do pekla, no tak! Nesprávaj sa ako malé dieťa! Pusť ma dnu!“ Snažím sa ani nevnímať, čo hovorí. Nezáleží mi na tom. Nezáleží mi teraz na ničom. Hodím škatuľu na zem, vyberiem zápalky, škrtnem. Chvíľku pozorujem malý plamienok na zápalke. Vidím v ňom celý svoj život strávený s ním. Spomínam na náš prvý bozk. Ako mi povedal, že ma ľúbi. Bože… Keby som tak vedel, že sú to všetko len klamstvá. Nič iné, len klamstvá. Zápalku pustím dole. Za pár sekúnd už horia všetky moje spomienky. Oheň oblizuje časť Tomovej tváre. Pália sa jeho ústa. Jeho ústa, ktoré som tak miloval bozkávať… Neudržím sa a opäť sa rozvzlykám. Je mi tak ťažko… Akoby odo mňa oddelili všetko, zostalo len prázdne telo bez duše… Dívam sa na neustále zväčšujúci sa oheň. V tej chvíli si neuvedomujem, že sa rozširuje a steblá sena začínajú horieť. Nepridávam tomu význam. Je mi jedno, čo sa stane. Zovriem pevne viečka. Nevnímam čas, ktorý nevidím. Zistím, že to bolo však príliš dlho, aby sa horiaca skaza mojich spomienok rozšírila po celej veľkosti stodoly. Je až nebezpečne blízko.

„Bill! V stodole sa páli! No tak, vylez!! Rýchlo!!“ Až teraz mi dochádzajú jeho slová. Začnem sa drhnúť dymom, chcem utiecť. Snažím sa otvoriť dvere, ony sú však zaseknuté tým drevom. Nechcem zomrieť. Vlastne chcem… Ale nie takto… 
„Tom! Pomôž mi! Dvere sa zasekli! Neviem sa dostať von!!“ Búcham dúfajúc, že mi pomôže… 
„Pomôžem ti! Dostanem ťa odtiaľ! Sľubujem!“ Kričí. Stále sa drhnem, prestávam vládať. Dym sa mi dostáva do pľúc. Dochádza mi, že jeho sľuby sú zase len klamstvá. Tento krát to však nie je jeho vina.

Padnem na kolená, zveziem sa dole. Preblyskne mnou slovo tej ženy „Zhoríš“… Splnilo sa to. Zhorím… Prestávam dýchať, posledný kyslík vdýchnem na povedanie slov. 
„Milujem ťa, Tom.“ Zatváram oči. Je strašný pocit vedieť, že ich už nikdy neotvorím.  
„Bill!! Bill!! No tak ! Milujem ťa.“ Posledné slová, ktoré počujem, kým sa nadobro vytratí moja duša s nevládneho tela.