autor: Ywča
Ahoj!
Najskôr musím poďakovať všetkým, ktorí si prečítali moju predošlú jednorázovku a napísali komentár 🙂 Všimla som si, že niektorí odo mňa čakali iný pár a tým je Billshido. A pretože som taká dobrá :D, rozhodla som sa niektorým vyhovieť a Billshido skutočne napísať 😉 Sadla som si za počítač a za dva dni bolo všetko hotové, čo ma naozaj prekvapilo.
Musím priznať, že keď som tento príbeh začala písať, nebola som v dobrej nálade. A čo ma prekvapilo viac, bolo to, že to vlastne šlo samo od ruky 😉
Niečo k príbehu? Radšej nie, je to skôr také jednoduché a vkladala som tam myšlienky a veci, ako ich ja sama cítim.
Dobre, nejdem zdržovať, ale ešte jednu vec. Jednorázovku chcem venovať Janiie, Sandre, Janči, Ondine a Fee.
Ywča
Bill sedel na červenej koženej dvoj sedačke a nervózne podupával nohou. Rukou mal podopretú bradu, jeho riasy sa mierne chveli a čokoládové oči boli uprené kdesi do steny oproti nemu.
„David hovorí, že by sme mali ísť skúšať,“ vošiel do miestnosti chlapec s cornrows, prišiel k zamyslenej osobe a podal jej svoj hrnček kávy, ktorý držal v ruke. Bill sa mierne pousmial a napil sa.
„Skúšali sme celý deň, myslím, že viac pripravení byť nemôžeme,“ povzdychol si Bill a vrátil Tomovi späť jeho nedopitú kávu. „Chcem voľno.“ Tom zvraštil čelo a zvláštne sa na brata pozrel.
„Voľno?“ vydal zo seba napokon. Zarazilo ho to. Nebol Bill vždy ten, ktorý nechcel odpočívať, ktorý chcel robiť svoju prácu, ktorú nazýval zmyslom života, naplno? Tomovi sa uvažovanie jeho brata nepáčilo, ale keď Bill prikývol, pomyslel si, že je možno vyčerpaný.
„Preberiem to s Davidom, ale… nebude sa mu to páčiť,“ s týmito slovami opustil miestnosť a nechal tam brata opäť samého.
Bill si oprel hlavu o sedačku a zadíval sa na strop. Spomenul si na kričiace davy fanúšikov a cítil sa ešte horšie ako predtým. Nezvládal to. Každý krok, ktorý chcel v živote spraviť, nebol správny. Cítil sa ako uväznený v klietke.
Ako na nekonečnej ceste, ktorá je stále temnejšia, a o to viac únavnejšia. Chcel zastaviť a nepohnúť sa ďalej. Ale čo ak na konci ten dlhej cesty je svetlo?
Občas mal pocit, že ho ani nechce nájsť, pretože to znamená ísť po tej osamotenej ceste a nevedieť, čo sa stane.
Sláva, jediné slovo, ktoré ho ťažilo na dne a nedovolilo mu odraziť sa od neho. Bol slávny, čo bol preňho problém. Ale prečo to ostatní naokolo zvládali? Jeho brat to zvládal a on nie? Prečo?
Odpoveď znela jasne – bol iný.
Keď si uvedomil nad čím to premýšľa, potriasol hlavou a radšej sa za ňu rýchlo chytil. Zakňučal a cítil tlkot vlastného srdca. V miestnosti bolo ticho. Bol tu sám. Doslova sám.
***
„Bill, už pár dní tu pobehuješ a absolútne nič ťa nebaví! Čo je s tebou?“ zastavil Tom svojho brata na ceste do Billovej izby, kam sa čiernovlasý chlapec chystal.
„A s tebou?!“ odpovedal vyšším tónom hlasu, než na aký bol Tom zvyknutý. Trochu cúvol, no brata aj napriek jeho naštvanému pohľadu nepustil. Tom zakrútil hlavou a Bill sa k nemu ešte viac natisol. Tom sa snažil vyčítať z jeho očí, čo sa deje. Nenašiel tam ale nič také, momentálne vycítil iba jedno. Rýchlo si brata pritiahol k sebe do náručia.
„Bill, neplač,“ povedal skôr, než to Bill vôbec stačil urobiť. Ale bolo neskoro. Malé slzičky sa dotkli Billovej bledej tváre a pomaly po nej stekali až na jeho bradu, odkiaľ vsakovali Tomovi do trička. Bill zavzlykal.
„Nie som ako ty,“ Tom cítil väčší stisk okolo svojho štíhleho pásu. Otvoril ústa a zmätene hľadel pred seba.
„Čo to hovoríš? Vždy sme boli rovnakí,“ mierne sa od Billa odtiahol, aby mu mohol vidieť do jeho čokoládových očí a čítať z nich. „Navzájom sme sa dopĺňali,“ povedali obaja jednohlasne, Bill trochu roztraseným hlasom. Túto vetu si hovorili vždy, keď bolo najhoršie. Keď mal jeden z nich pocit, že je menejcenný. Vtedy pomohli len vety tohto typu. Dokázali toho druhého upokojiť a o chvíľu sa už obaja niečomu smiali. Ale… bola to táto chvíľa? Tom nechápal, čo jeho malému bratovi môže byť. Bol ako telo bez duše. Na Billa to nesedelo.
„Tak čo sa teda zmenilo?“ vyslovil otázku, na ktorú mu už brat nestihol odpovedať. Iba pokrútil hlavou, rýchlo sa od Toma odtrhol a zmizol v izbe, kde sa zamkol.
***
Bill už pár dní presedel v izbe a skoro vôbec nevychádzal. Tom mal o brata starosti. Vždy ho chcel vidieť šťastného, čo aj videl, ale… nebolo to s ním vždy ľahké. Už niekoľko rokov mal takéto nálady, no tie vydržali len pár minút, pretože ho Tom dokázal povzbudiť, podvihnúť a dať mu istotu, že on je človek, ktorému môže dôverovať zo všetkých ľudí na svete. Prečo sa to zmenilo? Bill sa nezmenil, tak prečo ich vzťah áno? Začalo sa to už pred pár mesiacmi a trvá to dodnes. Je to vôbec možné? Bill? To usmievavé slniečko, ktoré žiarilo na všetkých okolo a obdarovávalo ich žiarivým úsmevom? Nie! Tom odmietal prijať skutočnosť, že toto je jeho brat. Ten starý Bill. Nebol to on. Zmenil sa.
Tom síce nemal od pravdy ďaleko, ale nebolo úplne tak. Bill bol stále rovnaký, to len jeho pocity, myšlienky boli iné. Všade, kam sa pozrel, ho to prenasledovalo. Žil v klamstve. Už päť rokov žil v klamstve!
Kiež by si mohol povedať: „Dosť! Stačilo!“ Nedokázal to. Nebolo to jednoduché. Líšil sa. Nebol ako ostatní ľudia. Mal pocit, že nie je normálny.
Ale on skutočne nebol.
Koľkokrát si už povedal, že je ten správny čas to všetko povedať? Ale potom prišla tá chvíľa a on nedokázal vydať ani hlásku. Dokonca to nevedel povedať ani sám sebe. Nedokázal to vysloviť nahlas. V myšlienkach sa mu však toto slovo objavovalo dosť často.
***
Zaklopal na dvere a čakal. Nič. Ticho. Nemal rád, keď ho niekto ignoroval, a preto zaklopal ešte raz, tento krát však o trochu silnejšie. Nechcel byť násilný, tie dvere za to nemohli, ale ticho v izbe a žiadna reakcia ho prinútili pritlačiť.
Bill práve spal, no prerušilo ho klopanie na dvere. Obzrel sa okolo seba a zbadal na posteli rozhádzané staré fotky. Musel zaspať pri ich prezeraní. Boli pre neho také dôležité. Posadil sa a do ruky vzal jednu čiernobielu, na ktorej bol on a jeho brat. Nežne vtisol na fotku menší bozk, mal ju naozaj rád. Potom však začul ďalšie búchanie, čo ho prinútilo vstať a prejsť k dverám. Otvoril a čakal, kým jeho brat vstúpi do miestnosti.
Tom tak aj urobil, jeho zrak padol na rozhádzanú posteľ s fotkami. Smutne sa na ňu zadíval a potom uprel svoj pohľad na brata.
„Bill,“ povedal šeptom a zároveň prosebne. Bill pochopil, jeho brat chcel vedieť, čo sa s ním v posledných mesiacoch stalo. Snažil sa to ignorovať, no pohľad jeho brata hovoril niečo iné. Teraz alebo nikdy, zneli jeho myšlienky.
„J-ja… radšej si sadni,“ popohnal ho k posteli, na ktorú hneď po Tomovi klesol. Zadíval sa do zeme a snažil sa nabrať odvahu. No po chvíli mu došlo, že keď sa bude len dívať a nič nerobiť, odvahu mu to určite nedodá. Skôr ešte viac znervózni.
„Takže…?“ ozval sa Tomov hlas a Bill sa naňho so strachom pozrel. Bál sa. Naozaj sa bál.
„Ide o to, že… ja…“ zatriasol hlavou. Nedokázal to povedať. Jednoducho to nešlo. Bol to naozaj hlúpy rozhovor, cítil sa ako iný človek. Akoby mal telo a dušu niekoho iného. Prečo tieto pocity?
„Áno?“ Tom si myslel, že mu tým dodáva odvahu, ale jeho prerušovanie Billa ešte viac zneistilo.
„…nie som ten, za koho ma všetci majú,“ povedal nakoniec a zamračil sa. Nebol spokojný so svojou odpoveďou. To nemal povedať! Prečo z toho opäť cúvol? Prečo práve vstal z postele a vybehol z miestnosti? Prečo sa jeho nohy nezastavili a bežali ďalej?
Nepremýšľal nad tým, čo robí. Zobral náhodnú bundu z vešiaka a rýchlo si ju obliekol. To isté platilo pri topánkach. Bol rád, že si ich v tej rýchlosti nepomýlil s Tomovými.
Zabuchol dvere, stál v tvárou v tvár nepríjemnej nočnej oblohe, na ktorej bolo nejasne vidieť hviezdy. Zachvel sa, bola mu zima, no moc sa tým nezaťažoval.
Jeho nohy sa bez súhlasu ich majiteľa rozbehli a bežali, a bežali…
Bill ani nevedel, kde vlastne je. Bol na kraji cesty, okolo neho každú minútu prešlo auto, ktoré vydalo pre Billa znepokojujúci zvuk, a zmizlo. Nechcel, aby za ním Tom išiel. Chcel byť sám.
Pomaly kráčal pokojnou cestou, už dlhšiu dobu sa okolo nevyrútilo žiadne auto a neosvetlilo ho. Ani nevedel, ako dlho je vonku, a kde sa nachádza. Nevedel nič. Bol zmätený.
Bolo to ako v jeho myšlienkach. Išiel tmavou cestou a nevedel, kam ho nohy zavedú. Možno bude na konci svetlo, možno ale nenájde nič, len tmavú, hustú tmu. Bál sa druhej možnosti, ale zároveň mal divný pocit z tej prvej.
Už ani nedúfal, že by sa v jeho živote mohlo niečo zmeniť. Mal všetko a zároveň nič.
Po chvíli zastal a rozmýšľal. Zasekol sa. Rovnako ako vo svojom živote.
Načo vôbec rozmýšľam? K čomu mi to kedy pomohlo? Ale čo ak si nepremyslím každý krok, a niečo pokašlem?
Nakoniec sa jeho nohy, teraz už s pánovým súhlasom, rozišli. Pohol sa. Bolo to zvláštne, mal pocit, že sa práve pohol aj vo svojom živote. Ale stále tu boli isté pochybnosti a nejasnosti.
Čiernovlasého chlapca zozadu osvetlilo ostré svetlo auta. Auto zastalo tesne za ním a Bill strnul v polovici pohybu. Začal splašene dýchať.
Tom?
Nie, to nebol on. Bill to cítil. Jeho brat to nebol. Ale kto potom…?
Pomaly sa otočil, jeho zrak padol na osobu vystupujúcu z auta. Nepoznal ju, bola tma, avšak svetlá auta boli stále zapnuté. Vysoký a mohutný muž k nemu viac podišiel a Bill si uvedomil, kto to je. Cúvol.
Keď si už myslel, že sa v živote pohne ďalej, tak stretne jeho? Ale ako, kde? Odkiaľ sa tu vzal? Čo tu robí? Prečo tu je? Nech ide preč!
„Bill?“ ozval sa hrubý hlas, ktorý patril majiteľovi auta. Bill si všimol, že nikto iný už v aute nie je. To nebolo dobré. Boli sami. V noci, uprostred ničoho a… on sa ho bál. Ten muž by mu bol schopný ublížiť. Teda, aspoň si to myslel.
„B-Bushido?“ zachvel sa mu ako hlas, tak aj srdce. Bol to zvláštny pocit. Nevidel ho už dlho, ale dosť dobre si pamätal Comet 2008. On ho vyzliekal pohľadom! Cítil sa tam neskutočne trápne, ale napriek tomu… tešilo ho to. Tešilo ho, že ho niekto… ale nie! Tento muž nie je taký! Chcel ho predsa len využiť.
„Čo tu robíš? A sám? Uprostred noci?“ veľa otázok sa hrnulo z Arabových úst a Bill mal problém cez svoj strach vôbec nejaké slová zaregistrovať.
„J-ja…,“ vydal zo seba napokon, na viac sa nezmohol. Začal si o seba nervózne trieť ruky. Anis si Billa pozorne preskúmaval. Nevidel ho už dlho. A vlastne ho ani nechcel vidieť. Ale zároveň cítil opäť tie zvláštne pocity vnútri jeho tela.
Automaticky k nemu prišiel a chytil ho za ruky. „Je ti zima,“ zašepkal a začal chlapcove ruky trieť v jeho dlaniach. Bill sa zachvel, z Anisovho tela vychádzalo teplo. To teplo ho upokojovalo. Už sa necítil taký nervózny, možno iba trochu.
Anis pozoroval, ako sa Bill zmenil. Jeho dlhé vlasy teraz zdobili biele dredy. Pasovalo mu to. Bol krásny ako vždy. A bol iba minimálne nalíčený, čo sa Anisovi páčilo omnoho viac.
„Nemám ťa odviezť domov?“ spýtal sa ochotne. Bol až veľmi ochotný.
„Nie, ja…“
„Tak pôjdeme ku mne. Samého ťa tu nenechám,“ povedal rozhodne a ani nečakal na odpoveď. Nastúpil s Billom do auta. Čiernovlasý chlapec sa nechal. Neprotestoval. V aute bolo aspoň teplo.
Anis si pred tým ako nastúpil vyzliekol bundu a prehodil ju Billovi cez ramená. Nechcel, aby mu bola zima a Bill sa stále mierne triasol. Nebol si istý, či je to spôsobené jeho prítomnosťou, alebo mu bolo chladno. Radšej sa nad tým nepozastavoval, nebol by spokojný ani s jednou, ani s druhou možnosťou.
„Už je lepšie?“ spýtal sa po pár minútach cesty. Domov to už nemal ďaleko. A Bill sa konečne upokojil a hypnotizujúco ho pozoroval, čo Anisa dosť znervózňovalo.
Čiernovlasý chlapec prikývol.
„Budeš so mnou aj hovoriť?“ poznamenal, pretože bol Bill stále ticho. Nevydal zo seba ani hlásku.
„Prepáč, ja len… to nič. Necítim sa dobre,“ mávol nad tým rukou a ďalej pozoroval mužove črty tváre. Zatriasol hlavou, nemohol ho sledovať. Nepatrilo sa to a on… bol príliš zmätený. Zmätený zo všetkého.
Anis sa chcel Billa spýtať, čo mu je, ale potom ho napadlo, že by bol moc otravný a Bill by mu to tak či tak nepovedal. Už len to, že sedel v jeho aute, niečo znamenalo. Nepotreboval, aby sa Bill ešte k tomu všetkému naštval. Ale ten pocit… ten, ktorý necítil už dlho. Nechcel ho cítiť znovu. Vracal sa neuveriteľnou rýchlosťou a to bolo zlé. Myslel si, že ten cit, ktorý choval k tomuto chlapcovi, je dávno preč. Ale bol späť a Arab mal pocit, že je ten cit omnoho silnejší.
Onedlho už obaja stáli pred Anisovým veľkým domom a Arab práve otváral dvere. Keď sa mu ich podarilo po pár pokusoch s trasúcimi sa rukami od nervozity otvoriť, vstúpili dovnútra. Bill bol ako telo bez duše. Bol nejaký skleslý a Anisovi sa to nepáčilo. Ale čo viac sa mu nepáčilo, bol ten pocit a nervozita. Bill bol uňho doma. Koľkokrát sa mu už niečo takéto snívalo? Koľkokrát ale napokon zistil, že to bol len sen a že od reality to má ďaleko? Nemalo. Bola to skutočnosť. Bill už práve teraz sedel v jeho obývačke na sedačke a placho sa obzeral okolo. Stále mal na sebe svoju bundu, a tak k nemu Bushido podišiel a bundu mu začal pomaly sťahovať dole. Ani si neuvedomil, čo to robí. Bill opäť vyzeral znepokojene a zahanbene. Bolo to predsa len zvláštne, že muž, ktorého nepoznáte, vás pozve k sebe domov, a potom vás len tak začne vyzliekať. Oh nie! Nechcel on…?
„T-ty ma chceš…?“ bolo počuť tichý hlások s pootvorených úst čiernovlasého chlapca. Anis naklonil hlavu a zadíval sa do Billových čokoládových očí. Boli také krásne.
„Nie!“ vykríkol až moc nahlas, keď si uvedomil, čo tým Bill myslel a rýchlo pustil chlapcovu bundu, ktorá dopadla na sedačku. Bolo absurdné, aby Anis niečo také urobil. Nikdy to nechcel urobiť a nikdy to neurobí. Nie bez Billovho súhlasu a Bill mu ten súhlas nikdy nedá.
„To už pre teba nie som príťažlivý?“ posmutnel. Vlastne ani nevedel prečo. Určite by nechcel, aby ho tu Bushido na mieste znásilnil a zobral si tak jeho nevinnosť. To iba jeho nálada sa každou sekundou menila. Nevedel to vysvetliť, ale momentálne mal pocit, že ho nikto nechce. Dokonca ani tento muž, ktorý pred pár rokmi hovoril, že mu chce ublížiť.
„Nechcem to rozoberať,“ zakrútil Anis hlavou. Nie, Bill sa ho nemôže pýtať na takéto veci. Prečo sa na ne pýta? V očiach má strach a v hlase provokáciu.
Bill už bol úplne zmätený. Bushido mu prišiel taký… nevedel to popísať, ale určite to nebol ten človek, ktorý o ňom hovoril tie veci. Neveril, že by bol zlý. Už bol v jeho prítomnosti niekoľko desiatok minút a nič sa nedialo.
Bill premýšľal nad tým, prečo osud zariadil, aby sa opäť stretli. Mohol za to osud? Určite! Bill bol o tom presvedčený. Ale prečo práve dnes? A v noci? Keď bol Bill úplne na dne a potreboval sa vyrozprávať, a zároveň sa bál reakcie okolia? Možno by mu tento muž dokázal pomôcť. Predsa len…
„Ako si dokázal pred všetkými priznať, že sa ti páčim?“ vyslovil otázku, na ktorú chcel počuť odpoveď, vysvetlenie, čokoľvek. Chcel si týmto spôsobom dodať odvahu. Niečo ho ťažilo na srdci, a on to už nezvládal.
Arab mykol plecami. „Jednoducho to zo mňa vypadlo. O to jednoduchšie to bolo, keď som vedel, že to nie je pravda,“ vysvetlil a zase sa odmlčal. Nečakal takú otázku, prekvapila ho, ale nechcel klamať.
„Nebola to pravda?“ Bill vyvalil oči. V hlave mu znela tá veta stále dookola. Bola to ozvena, ktorá ale stále neutíchala. Bill ju počul už asi po stý raz, keď sa zrazu Anis trhano nadýchol.
„Nie,“ zakrútil hlavou, no potom sa rozhodol pokračovať. „To, čo som pred ostatnými hovoril, nebolo ani z polovice pravdivé.“ Čiernovlasý chlapec nechápal. Skutočne nechápal. Bushido si jeho pohľadu všimol. „Tvrdil som, že ťa chcem… však ty vieš čo. Teraz by som už nebol schopný to povedať. Hovoril som to iba preto, že som si nechcel niečo priznať.“ Bill sa naňho súcitne zadíval a naklonil hlavu. Pritom ho jemne pohladil po ruke. Ani on si nechce jednu dôležitú vec priznať. V tele sa mu rozlial príjemný pocit, pretože konečne mali jednu vec spoločnú. Tak hlboko premýšľal, že si ani neuvedomil, čo to Anis vlastne hovoril. Došlo mu to až po minúte ticha.
„Počkaj, čo si si nechcel priznať?“
„Že na teba nedokážem prestať myslieť. Že na teba myslím každú sekundu, že sa mi objavuješ v snoch, že to, čo cítim, nie je len vášeň. Nechcel som ťa využiť. Ja som sa do teba zamiloval, ale…,“ zasekol sa. Bill nebol schopný povedať ani slovo. V jeho mysli sa práve odohrával boj. Srdce mu šialene tĺklo a on mal chuť… mal chuť ho objať. Objať ho silno a už nikdy viac nepustiť. Celé tie roky si myslel, že je tento muž zlý, a teraz…? On verí, že je dobrý. Veril by mu, aj keby klamal.
„…a-ale?“ zakoktal sa. Nepáčilo sa mu, že sa odmlčal.
„Zlomil si mi srdce,“ vydal zo seba napokon vetu, ktorá oboch zasiahla do srdca. Bolelo to. Tak strašne to bolelo. Pre Anisa bolo bolestivé to povedať a pre Billa to zase počuť. Nikdy si nemyslel, že tieto pery niečo také vyslovia. Ale zlomiť srdce by mu mohol, iba ak by ho Anis miloval, nie?
Čiernovlasý chlapec sa k Arabovi o trochu viac posunul a než by to vôbec jeden z nich tušil, objal ho. Pevne. Začal mu vzlykať do trička. Cítil sa trápne, ale zároveň musel svoje pocity nejako ventilovať. Mal pocit bezpečia. Vedel, že ho Anis neodstrčí, nebude mu hovoriť, že je slabý, pretože plače. Nie, Anis by mu nikdy nič také nepovedal. Hanbil sa za to, aký bol pred rokmi hlúpy. Musel Billovi jeho slovami ublížiť a aj sa mu to vrátilo. Postupne si uvedomil, že Billa miluje. Skutočne miluje. Ale nemohol s tým nič robiť. Iba sa utápať v žiali a uzavrieť sa do seba. Nikomu to nepovedal. Až dnes. Dnes to povedal človeku, ktorého miloval. Ktorého ešte stále miluje.
„Je to také ťažké,“ zašepkal nariekajúci Bill. Anis si trochu vydýchol, pričom Billovu tvár ovial teplý dych a jeho riasy sa zachveli.
„Čo je ťažké?“ taktiež zašepkal a pohladil Billa po vlasoch. Vychutnával si túto krásnu chvíľu. Možno sa mu už nikdy nenaskytne. Pri tej myšlienke ho zabolelo pri srdci. Dlhé roky sa snažil zabudnúť na jedinú osobu, ktorá mu v hĺbke duše prinášala úsmev na tvári, a keď sa mu to podarilo, bola tu zase. Tento krát však k nej chcel byť úprimný. Nikdy nebol k nikomu taký úprimný, nikomu by to nikdy nepovedal.
Spomenul si, ako pred pár hodinami išiel autom domov a cítil zvláštny pocit. Potom zbadal čiernovlasú osôbku na kraji cesty. Vedel, že je to on. Poznal ho. Jednoducho to cítil. Opäť mal v sebe ten pocit. Ten zvláštny pocit, ktorý ho nesmierne tešil a zároveň zabíjal.
Bill sa odtiahol a zadíval sa mužovi do očí. Chcel mu to povedať. On ho určite pochopí, aj keď… nie! Žiadne pochybnosti, celý jeho život bol na tom založený. Pochyboval o všetkom a maximálne mu to ublížilo.
„Celých päť rokov som o sebe pochyboval. Nechcel som si to priznať. Bál som sa reakcie okolia. Bál som sa toho, že sa na nás fanúšikovia vykašlú iba kvôli mne. Pretože… ja som… gay,“ posledné slovo skôr zašepkal, ale aj tak bol na seba hrdý. Konečne to vyslovil. Dusil to v sebe roky a teraz to povedal. Povedal to človeku, ktorý sa mu tiež s niečím priznal. Cítil sa lepšie. Cítil, že mu spadol kameň zo srdca. Bolo to rýchle, ale pritom také pomalé. Ako keby sa svet zastavil a on nedokázal nič iné iba pozorovať tmavé čokoládové oči, ktorých majiteľ sa ani nepohol.
„Chápem ťa,“ odvrátil pohľad. Nedokázal sa Billovi dívať do očí veľmi dlho. Utopil by sa v nich. „Pre mňa to bolo tiež veľmi ťažké.“
Čiernovlasý chlapec Anisovi mierne podvihol bradu a donútil ho tak sa naňho pozrieť. „Ty nie si gay,“ zašepkal. Anis vtisol Billovi malý bozk do vlasov. Celý čas čakal, že ho čiernovlasý chlapec odstrčí, no nestalo sa tak. Bill iba zavrel oči, páčilo sa mu to. Toto gesto malo byť niečo ako áno, som. Bill to pochopil a o to viac to bol preňho šok. Nečakal, že ten slávny nemecký rapper a hlavne rapper bude gay. Pri Billovi to bolo aspoň pravdepodobné, ale toto bolo… zvláštne. Rozhodne ho to prekvapilo.
Keď nad tým tak uvažoval, boli na tom dosť podobne. Možno Bushido bol na tom ešte horšie… a nad čím to uvažoval? On si myslel, že je tá najutrápenejšia osoba na svete a teraz si konečne vypočul aj problémy druhých. A oh bože… jemu sa Anis páčil. Skutočne sa mu páčil.
Jemne Araba pohladil po tvári a usmial sa. Anis zavrel oči a vychutnával si ten pocit. Tak veľmi po tom túžil. Chcel, aby sa ho ten chlapec dotýkal a bolo to tu! Nemohol stále uveriť vlastným očiam. Skutočne sa mu to nezdalo? Bill sa naňho práve usmial? Pohladil ho? Ale prečo?
„Asi som sa zamiloval,“ povedal omámene Bill. Bol ako v tranze. Srdce mu prudko bilo, silnejšie to snáď ani nešlo. Ale nevedel, že to je nič oproti tomu, čo sa práve dialo v Anisových myšlienkach. Ten už ani neveril tomu, že žije. Nemohol žiť, pretože keby bol živý, nevidel by tohto krásneho anjela pred sebou. A ten anjel sa k nemu približoval. Stále viac a viac…
Bill premýšľal. Premýšľal nad svojim životom. Už čakal veľmi dlho. Stále sa bál, pretože nevedel, ktorý krok je ten správny. Ale kto určí, či je daný krok správny alebo nesprávny? Nikto, iba on sám. Len on môže rozhodovať o sebe, o svojom osude. Jeho cesta už bola dosť dlhá a on po nej išiel už dosť dlho sám. Ale vyplatilo sa, pretože našiel svoje vysnívané svetlo. Svetlo, ktoré mu dodávalo pocit bezpečia a lásky. Chcel ho prijať a pokračovať ďalej. Pretože toto je len začiatok, ich začiatok.
Nahol sa nad neho a jemne sa pritisol na jeho pery. Bol to zvláštny pocit a obaja si momentálne nepriali nič viac, než zastaviť čas a vychutnávať si tento okamih. Bushido nemohol uveriť, že ten plachý mladý chlapec, do ktorého sa pred rokmi zamiloval, je práve teraz u neho doma a bozkáva ho. Bolo to pre neho neuveriteľné, a ak by to mal byť len sen, nechcel sa prebudiť. Po tomto túžil dlho a splnilo sa mu to. Nikdy neveril na sny, ale toto mu dávalo presvedčenie, že sny sa môžu vyplniť.
Anis svoje ruky omotal okolo chlapcovho štíhleho pása a pritiahol si ho k sebe bližšie. Bill mu na oplátku dal ruky za hlavu a prehĺbil bozk. Prebil sa do mužových úst, ochutnával ich. Billa svoje počínanie prekvapilo. Nikdy sa nebozkával, v týchto veciach bol neskúsený, ale šlo to samo. Bolo to také prirodzené, a pritom krásne a nezvyčajné.
Po chvíli sa od seba obaja z dôvodu nedostatku kyslíka odtiahli a Anis jemne uchopil Billovu hlavu a na pery mu vtisol ešte jednu malú pusu.
*
Tom sedel v kresle duchom neprítomný. V hlave mu znela veta, ktorú počul z úst svojho brata: nie som ten, za koho ma všetci majú. Jeho hlas sa mu rozliehal v hlave a on ho z nej nemohol dostať. Nechcel. Jediné, čo skutočne chcel, bolo vedieť, čo je s Billom. Už pár hodín sa neozval. Ako by aj mohol, keď si nechal mobil doma. Bál sa oňho. Ešte nikdy sa tak nebál. Bill bol predsa dospelý, ale on bol jeho starší brat. Záležalo mu na ňom, a ak sa Bill trápi, tak on sa chce trápiť s ním. Nechce, aby bol Bill na všetko sám.
Z myšlienok ho vytrhol až zvuk otvárajúcich sa dverí. Vyskočil na nohy a v momente bol v predsieni.
Vedel, že je to on. Kto iný by takto neskoro v noci prišiel a ešte aj mal kľúče od dverí, však?
Bill vstúpil do miestnosti, no dvere nezavrel. Tom zvedavo natiahol hlavu, vyzeralo to, že tam niekto je. A skutočne aj bol. V miestnosti teraz boli tri osoby. On, Bill a… Bushido? Tom nechápal, no Billove prepletené prsty s Anisovými niečo značili a Tom presne vedel čo. S napätím sa zadíval Billovi do očí, hľadal v nich vysvetlenie. Našiel ho.
Možno to na Billovi nebolo vidieť, ale naozaj mal strach z bratovej reakcie. Preto sa mu snažil očných kontaktom všetko povedať. Oni nikdy nepotrebovali slová, stačilo sa tomu druhému pozrieť do očí.
Tom sa usmial. Bol na brata pyšný. Nemusel nič povedať a predsa mu to vysvetlil. Bol rád, že jeho malý brat dokázal nájsť v sebe odvahu a urobiť ďalší krok. Nevadilo mu zistenie, že podľa všetkého sú s Bushidom spolu. Keď je šťastný Bill, je šťastný aj on. Na ničom inom nezáleží.
Bill pustil Anisovu ruku, musel ešte čosi dôležité urobiť. Podišiel k bratovi a pevne ho zovrel v náručí. Znamenalo to, že už žiadne tajomstvá. Nikdy.
***
„Takže Bill, v poslednej dobe sa veľmi často spája tvoje meno so slávnym rapperom Bushidom,“ prehovoril moderátor, ktorý začal tému týkajúcu sa Billovho osobného života. Kedysi by bol Bill z toho celý nervózny a začal by koktať, no teraz si iba vymenil pohľad so svojim dvojčaťom, ktoré sa naňho žiarivo usmialo. Už niekoľko mesiacov s Anisom chodil a klapalo im to. Konečne mal šťastie, cítil to. A jeho vzťah s Tomom sa tiež zlepšil. Už sa nebál mu niečo povedať, jednoducho to zo seba vyklopil. A Tom ho vo všetkom samozrejme podporoval. Nikdy si nemyslel, že vlastne jeho rozhodnutie bude správne, ale on chcel spraviť ešte jedno, o ktorom sa už samozrejme so svojim priateľom bavil.
„Áno, počul som o tom,“ prerušil moderátora a s úsmevom na tvári sa pozrel na kameru. „Áno, Bushido je môj priateľ. Milujem ho.“
autor: Ywča
betaread: Janule
Ywi, hrozně děkuju za věnování, opravdu moc si toho vážím =)♥
A musím říct, že jsi mě opět překvapila tím, jak dobře a krásně píšeš.
Víš, ty na mě působíš dojmem totálně ulítlé a veselé holky a tak jsem si myslela, že se i tvoje povídky ponesou v podobném duchu. O to více žasnu, jak nádherně procítěné a něžné jsou, protože bych to opravdu nečekala. Už tvoje povídka Therapy mě úplně okouzlila, takže jsem si říkala, jestli se ti i teď podaří něco tak krásného a musím říct, že podařilo =)
Anis v tvém podání je prostě neodolatelný, hrdina a ochránce, Billův princ na bílém koni, vlastně v černém SUV…=)
A Billa mi bylo tolik líto, jak se nedokázal vyrovnat se svým životem, jak si připadal ztracený, nešťastný a opuštěný ve svých vlastních pocitech, i když měl kolem sebe své přátele i Toma…
Nádherná povídka, moc chválím a už se strašně těším na nějakou tvou další =)♥♥♥
Milá Ywi, já si moc vážím tvého věnování!♥
Přesně, jak už psala Janička, i mě jsi získala svou předchozí povídkou Therapy, byla tak jemná a psaná přesně tím způsobem, který u příběhů hledám.
Cesta je dalším nejen z Billyho, ale i tvých kroků, které vedou k úspěchu. Nejprve se Bill cítil tak sám, přestože měl Tommyho, ale to jeho srdíčko bylo prázdné. Věta, kterou si s Tommym říkají, když je jim nejhůř, je skvělá. Krásně jsi Billa vystihla jako to sluníčko se zářivým úsměvem. Mně se samozřejmě dostal pod kůži moment, kdy Bill dal něžný polibek černobílé fotce, která pro něj tolik znamenala. Dojemná byla Tommyho "prosba" pronesená šeptem…oh, to jsou krásné okamžiky!♥
Cesta osudu spojila srdce Billa a Bushida.
Jsem ráda, že Bill našel své světlo…
Nádherný byl i moment, kdy si Bill s Tommym "řekli" pohledem úplně vše a Tommy pochopil!♥♥♥ Jejich objetí…awwww!
A poslední 2 věty podtrhly kouzlo celého příběhu! Mooooc krásné, něžné – Ywi, nevím, co napsat. Povídka se ti ohromně povedla!!♥
Aaaw, Ywi!! ♥♥♥ 😀
To bylo úžasný. Naprosto jsem něco takovýho potřebovala. Prostě milou povídku, kde jsou oni dva spolu bez nějakých překážek a těžkostí. Ne jako v tom zatracenym THD! 🙁 Povídka byla krásně dlouhá, i když velkou část z ní zabralo Billovo trápení se vlastní sexualitou… Tohle je věc, kterou nikdy nepochopím. Dobře, pro někoho může být problém přiznat se se svojí orientací třeba rodině. Ale potlačovat to sám před sebou? To je tak absurdní. Ještě že tam ten Anisek přijel. ^^ Miluju, když vystupuje jako slabý, bojácný, s vlastními strašáky, kteří dokazují, že není ten tvrďák, co s nenuceností rapuje o šukání a střílení.
A ten závěr… o tomhle okamžiku jsme si minule na Facebooku popsaly dost. 🙂 Bylo to nádherný. ♥
Můj celkovej dojem je strašně pozitivní. Moc se těšim na tvoje další dílko. Jsi šikulka. 😉
[1]: ♥♥♥
No vlastne…ja píšem rôzne príbehy. Jednoducho, čo ma len napadne 😉 Občas je to veselé, ale potom zase vážne a možno trochu smutné. Ale ja som zase veľký odporca smutných koncov, takže dúfam, že príbeh so zlým koncom nenapíšem 😀 Ale ako som do úvodu písala…pri písaní tejto jednorázovky som nemala dobrú náladu. Bola som v zlej nálade a to písanie mi šlo od ruky, čo ma skutočne prekvapilo 🙂 Do toho príbehu som dala svoje vlastné pocity, pretože ja tak Billa a Bushida vnímam 🙂 Ja si nemyslím, že Anis je v skutočnosti taký zlý, to pochybujem. No a zase si myslím, že Bill je gay, tak preto tie pochybnosti. Vnímam ho tak, že on určite nechce roztrúbiť do sveta, čo skutočne je, hľadá sám seba a ja dúfam, že toto trápenie neprežíva aj v reálnom živote a že je vyrovnaný (a že to raz prizná :D) 😉
Ďakujem, som rada, že sa ti Therapy páčila, tú som písala ale omnoho dlhšie 😀
A inak dúfam, že ďalšia bude 😀 Mám čosi rozpísané, ale momentálne som sa zasekla :-/ A mal by to byť už twincest, pretože na Billshido ma zatiaľ nič nenapadlo.
[2]: Ale no tááák…Janča, Ondi, neďakujte toľko 😀 To venovanie si zaslúžite 😉
Oh, inak Ondi…ja si vážim, že si sa zameriala na tie detaily 😉 napríklad tá čiernobiela fotka…tam som chcela naznačiť, že aj keď v tomto príbehu nie je twincest, tak je tam tá bratská láska ♥ 🙂 Vlastne ono to bolo o tom, ako Bill hľadal sám seba; o tom, ako Bill našiel lásku a o tom, čo dvojčatá k sebe cítia a že nepotrebujú slová, aby niečo vyjadrili 🙂 Dúfam, že sa mi to vystihnúť podarilo…
Posledné dve vety? No tými som si práveže nebola istá 😀 Ale som rada, že sa ti páčili 🙂
[3]: No áno, Fee, tak toto bolo to prekvapenie 😀 Tušila si to? 😀 ♥
THD ani nespomínaj 😀 Snažím sa na to nemyslieť a neprečítať si to 😀 Jednoducho to vymažem z hlavy 😀
No…to je asi niečo, čo by mohlo niekoho odradiť. Že niekto tam možno čakal hneď Billa a Bushida, ako sa spolu držia za ruky, ako sa bozkávajú, alebo ešte niečo viac. Ale to by sa tam nehodilo. Chcela som do toho príbehu vložiť aj moju obľúbenú homosexualitu 🙂 A ja Billa vnímam tak, že sa s tým možno kedysi trápil, tak preto tie pocity. A Anis mu pomohol si to uvedomiť 😉
Vlastne to bolo vzájomné. Bill nevedomky pomohol Anisovi si to kedysi pred rokmi uvedomiť a po pár rokoch pomohol Anis Billovi 😀
Ešte raz…ďakujem vám 🙂 ♥ :-*
Ywčo, Fee!!
To mě necháte trpět a obhajovat Anise v THD samotnou samotinkou proti všem??!!
To mi přece nemůžete udělat…
[5]: Prepáč, Jani, budeš to musieť zvládnuť sama 🙁 😀 Ja to jednoducho nemôžem čítať…však by ma to zabilo a bola by som buď smutná, alebo naštvaná.
A Fee to predsa číta, no nie? 🙂
Ywuško moje… moooc děkuju za věnování, moc si toho vážím a moc to pro mě znamená. Tahle povídka se ti opravdu povedla.. taková krásná, procítěná, něžná… teď si všem ukázala, že i Bubu je romantická a něžná osoba.. že není zlý 🙂
ywčo, má zlatá, kouzelná ywčo…
no, ty víš, co pro mě tahle povídka znamená, ne? protože to byla právě tahle povídka, kdo definitivně rozbořil zeď, která se mezi mnou a láskou k anisovi z nevysvětlitelných důvodů vystavila. jsi úžasná spisovatelka a ty, přestože to teď nevíš, to hodně, hodně brzo zjistíš. opravdu, máš v sobě něco, díky čemu je každá tvá povídka umělecké dílo, díky čemu čtenář jen oněměle hltá další a další řádky.
povídku jsem s tebou už řešila a trvám si za tím, že je nádherná. přenádherná, kouzelná a tentokrát jsem se necítila ošizená ani já, zarputile věřící ve vztah mezi tomem a billem, protože tento vztah tam byl. krásný, čistý, přenádherný. stejný a přesto jiný, jako billův vztah k anisovi. a přesně tohle miluju-když je do povídky zataženo jedno dvojče do hlavní role, zákonitě tam svou roli musí zahrát i druhé dvojče. protože bez toho by to nebyli oni…
a zlato moje, to věnování?! já se tady na něj culila několik dlouhých okamžiků! no vážně, naprosto mě to zahřálo u srdíčka! 🙂 <3 jsi moje zlato… ale to ty víš, že? 🙂 děkuji, ywčo… za věnování, i za úžasný zážitek u povídky 🙂
[6]: Myslím, že Fee to taky vzdala. Možná, že časem změníš názor a povídku si přečteš, ona je opravdu strašně krásná, já ji přímo miluju. Víš, ani pro mě není lehké ji číst, navíc když vím, co přijde, při každém čtení jsem si hodně, hodně pobrečela a ještě pobrečím a úplně nejtěžší pro mě je číst si komentáře ostatních, protože jejich pocity a vnímání povídky je úplně jiné, než to moje…
Chápu tě =)♥
[4]: Vystihla jsi jejich bratrské pouto dokonale. Já jsem skutečně čekala, jak si právě s tímto poradíš a ty jsi mě, Ywi, nezklamala. Povídka je plná citu a víš, ty detaily jsou strašně důležité.
Sama vidíš, jak mě příběh oslovil. Byl to skutečně zážitek! A já ti za něj děkuji!♥♥♥
[7]: Ďakujem, si moje zlatíčko 🙂 ♥♥♥ Ja som ti už na blog odpísala 😉 Všetko, čo som chcela povedať, som povedala 🙂 Ale musím to ešte raz potvrdiť – áno, Bu je romantická a nežná osoba …tak ho aspoň vnímame, nie? 😉 Náš Bu :-*** s veľkým tetovaním 😀
[8]: A aj tak si najlepšia! 🙂 :-*** A už sa nehádaj 😉 Taktiež si moje zlato 🙂 ♥♥♥ Tvoj komentár ma skutočne potešil! Sandra, ja viem, že ty a Billshido nejde moc k sebe 😀 a preto som veeeľmi rada, že sa ti to páčilo 😉 Tým si ma skutočne potešila 🙂
A nemyslím si, že som "úžasná spisovateľka", to zase nepreháňaj…nie som dobrá, iba sa snažím príbeh napísať tak, aby sa to vôbec dalo čítať 😉 Aj keď talent je nulový 😀
Ďakujem za krásny a dlhý komentár ♥ také naozaj vedia povzbudiť…vlastne ma povzbudil každý, ktorý tu je 😉 🙂
Ale prosím ťa! Nehovor, že si bola prekvapená, však tebe ako jedinej som to povedala 😀 Blázonko môj :-*** ♥
[9]: Fakt? A ona mi hovorila, že to bude čítať…myslím…ja už neviem 😀 Ja iba viem, že som mala fakt chuť si to prečítať, ale nakoniec som si povedala, že NIE! Bolo toho dosť, ja si radšej prečítam nejaké iné Billshido (alebo twincest, kde nebude Bushido)
Ja sa k tomu možno raz vrátim 😉 Ale asi až keď to bude preložené. Pretože vtedy budem vedieť, čo mám od toho očakávať. A ja nerada plačem pri príbehoch, preto si vyberám iba tie veselé 😉 Ale aj tak myslím, že 2. sériu nezvládnem 😀
[10]: Ďakujem, ani nevieš, ako ma týchto pár viet dokáže potešiť, povzbudiť a zahriať pri srdiečku :-)♥♥♥ Milión krát moje veľké ďakujem!
Och božeee 😀 akože ja vážne nie som nejaký nadšenec tohoto páru… vôbec mi nevadí mam ho celkom rada ale nie som z neho nejako vážne unesená 😀 a keď už ho čítam tak tá poviedka musí byť fakt dobrá aby sa mi páčila a myslím že táto taká bola :D… vážne! na konci som bola vyškerená od ucha k uchu 😀 ale hlavne vtedy keď prišiel Bill domov a držal Bushida za ruku :)… to bolo fakt perfektné :)… a inač Ywča ty vieš že ja milujem priznania 😀 xD takže toto bolo fakt niečo pre mňa 😀 a fakt ma to bavilo čítať 😀 strašne sa mi páčilo ako si popisovala tie Billove pocity 🙂 och a chudák ako sa to bál priznať Tomovi a dokonca aj sebe… bože fakt sa mi to ľúbilo!!! myslím že sa tu budem zase opakovať ale bolo to naozaj krásne! milujem tvoje príbehy!!! 😀 :-*
Táák…kde začať…možno tým že ten názov ma trošku zmiatol…nevedela som čo mám čakať…ale nakoniec si nesklamala ….tušila som že o čom to asi bude…ale myslela som si že sa mýlim…ikeď ten názov to trošku naznačoval…ten celý príbeh nemal chybu…ten Tom a Bill a to všetko…hlááávne ten Bushido…fakt geniáálne…neviem čo tu mám povedať ppretože je trápne sa dookola opakovať …áále tak skúsim…na začiatku som si nevedela Billa s Bushidom predstaviť…nemám moc rada tú dvojicu…ale ty si to ták krásne opísala že som na to skoro úplne zabudla…ale nakoniec som rada že si tam dala Bushida lebo s Tomom si to fakt neviem predstaviť …tie myšlienky a to všetko sa mi strašne páčilo…strašne pekne si to opísala…všetko sa mi páčilo…nič by som nevytkla…zaručene si nesklamala …ani mi neprekážalo že som to nečítala v škole ale tu…úžasné..neviem čo ešte dodať…už asi len:len táák ďalej
[5]: Neboj se, já nemám sílu tomu odolat a pokračuju ve čtení… I když u každýho odstavce prolévám oceán slz…