Robbery 6.

autor: Nathy_TwC & Sisa

Čiernovlasý chlapec vyplašene otvoril oči a zakňučal. Zavzlykal.

„Sľúbil si…“ šepol, keď uvidel Toma.

„Bill, rýchlo mi povedz, kam chce ísť Georg. Nepáči sa mi, ako sa k tebe správa. Naozaj ťa chcem poslať domov, ale oni mi ťa vzali a… Mám na krku políciu a zatiaľ s tým nemôžem pohnúť,“ šepkal Tom.

„Ja neviem,“ šepol čiernovlások otupene. Nebolo mu veľmi dobre.

„Vidím, že ti nie je práve najlepšie,“ dredatý chlapec priložil dlaň na Billovo čelo. Horelo. „Bill, povedz, bolí ťa niečo?“ Čiernovlasý chlapec slabo prikývol.

„Čo ťa bolí? Noha alebo… Bill, vezmem ťa do nemocnice, ale musíš mi sľúbiť, že nás neprezradíš. Keby sa pýtali, kde si bol, povedz, že… Postrelili ťa, odviezli a potom ťa chceli zabiť a nechali ťa v priemyselnej časti. Keby sa pýtali, čo bude ďalej, povedz, že si nespomínaš, dobre?“ dredatý chlapec pocítil nával adrenalínu. Vedel, že sa Bill musí okamžite dostať do nemocnice. Horúčka znamená, že sa v tele utvoril zápal. „Rozumieš,“ opýtal sa po chvíli ticha, uprene sledujúc čiernovláskove zatvárajúce sa oči. Odpovede sa ale nedočkal. Chlapcove očká sa zavreli úplne a on sa ponoril do príjemnej tmy a ticha.

„Už zaspal?“ vošiel do izby Georg a pozrel sa na chlapca ležiaceho na pohovke.

„Nie, zamdlel. Má horúčku, Georg. Ak sa nedostane do nemocnice, zomrie,“ povedal Tom a tvrdo sa zahľadel svojmu kamarátovi do očí.

„Dal som mu lieky na spanie nič mu nie je,“ oznámil Georg a prehodil si chlapcove telíčko cez plece. Tom sa ale nedal odbiť. Vtrhol mu Billovo telo, položil ho na gauč a rozkričal sa: „Georg! Ten chlapec zomrie, ak ho okamžite nevezmem do nemocnice! Postarám sa o to, aby sa nikto nič nedozvedel. Vezmem si ho na starosť, ale musí ísť bezpodmienečne do nemocnice! Môže mať vnútorný zápal a na to debilné prášky na spanie nestačia! Chceš mať z neho prachy?! Tak nesmie zdochnúť! A to viem zariadiť len ja!“

„Tak si zavolaj nejakých tých svojich odborníkov,“ vykríkol Georg. „Ale nepôjde do žiadnej nemocnice!“

„Georg potrebuje operačku! Spamätaj sa konečne a začni myslieť na niekoho iného ako na seba! Ten chlapec trpí a je v tom celom nevinne! Ja mám alibi. Policajti ma vylúčia zo zoznamu podozrivých a zariadim, aby teba a ani Gustava neprezradil. Ale musím ho dostať na svoje oddelenie! Chápeš?!“ naliehal Tom a mal pocit, že mu praskne hlava aj hruď. Bol už vyčerpaný z Georgovej sprostej zabednenosti.

„Nie!“ Georg sa zamračil. „Nedovolím ti, aby si ho odviedol!“

„Ako chceš…“ dredáčik zaťal zuby a vytiahol z vrecka zbraň. Pred Georgovými očami ju nabil a vyložil si Billa na rameno. „K stene!“ Georg prekvapene zažmurkal.

„To nemyslíš vážne! Je to len rozmaznaný synáčik! Nič iné!“

„Je to živý tvor,“ skríkol dredatý chlapec. „Je mi to ľúto, Georg, ale nemôžem ho nechať zomrieť. Zaprisahal som sa, že budem životy zachraňovať,“ hovoril a pomaly ustupoval k dverám.

„Nie, to ja varujem teba,“ ozval sa Georg. „Ak ho pustíš, dostane nás do basy.“

Tom neodpovedal. Schmatol z vešiačika kľúče, prešmykol sa poza dvere a zamkol Georga v byte. Potom kľúče zahodil a utekal dole. Keď prišiel k autu, položil Billovo bezvládne telo na zadné sedadlo, rozviazal ho a sadol si na miesto vodiča. Naštartoval a plnou rýchlosťou sa rozbehol do nemocnice. Vedel, že len čo sa Bill prebudí, sú všetci v obrovskej sračke, ale nemohol ho nechať zomrieť. Chlapec zakňučal a pomaly rozlepil očká.

„Mami,“ vzlykal chlapec. „Prosím,“ zašepkal.

„Psst, Bill. Už sme tu,“ sklonil sa k chlapcovmu ušku a nepozorovane sa prešmykol zadným vchodom. „Bill nesmieš nás prezradiť. Musíš byť tíško,“ dodal ešte, skryl sa za roh a porozhliadal sa po chodbe. Bola prázdna. Tom vedel, že v takomto čase má väčšina ľudí obedňajšiu prestávku. Dredáčik vystúpil z tieňa, v ktorom sa skrýval, prešiel s chlapcom do prvej voľnej miestnosti. Tam ho zložil na posteľ. „Bill, musím ťa vyšetriť,“ hovoril a opatrne chlapca vyzliekal. Bill sa zmätene obzeral. Nerozumel tomu, kde je, ani čo tam robí.

„Kto ste?“ šepol.

„To som ja, Tom. Musím ti spraviť potrebné vyšetrenia,“ hovoril dredáč, pozorne si prezerajúc ranu a prehmatávajúc chlapcovu rozpálenú nohu. „Hovor, kedy bolí, dobre?“

„Au,“ zakňučal chlapec a zavzlykal. „Bolí to.“

„Fajn…“ povedal si Tom sám pre seba. „Pôjdeš na sálu, Bill,“ dodal, prikryl ho a vyletel na chodbu a zavrel dvere do izby. Rýchlo prechádzal chodbami a narazil na lekársku izbu. Vošiel dnu, vzal si potrebné veci a obvolal všetkých kolegov zo svojho operačného tímu. Potom sa vrátil späť k čiernovlasému chlapcovi, opatrne zdvihol a odniesol na miesto, kde sa mala konať operácia. Len čo otvoril dvere do sály, vyrútil sa naňho jeho kolega, Andreas Kerner.

„Tom, podaj mi ho.“ Dredatý lekár mu podal vychudnuté telíčko a ustarane sledoval, ako sa stráca za ďalšími dvermi. V zápätí na to vystriedala Andreasa ďalšia kolegyňa. Setra, ktorá mu robila asistentku.

„Ahoj. Čo sa stalo? Vyzeráš… Si nejaký poblednutý,“ skonštatovala. „Ten chlapec nejako súvisí s tým vydieraním, však,“ opýtala sa.

„Hej,“ odpovedal dredatý chalan a dôkladne si umýval ruky až po lakte.

„Tom, mal by si kontaktovať políciu. Nemôžeš sa nechať ďalej vydierať. Ten človek…“ pri pohľade na Toma sa radšej odmlčala a zapla mu plášť.

„Ja viem, Daniela,“ vzdychol si mladý lekár a natiahol si rukavice. Potom sa pozrel na svoju dôvernú kamarátku. Spoločne vošli do sály a postavili sa na svoje miesta. Tomovo čelo sa mu orosilo potom už teraz, a to ešte nemal v ruke ani skalpel. Stačilo, že videl chlapca ležiaceho na operačnom stole. Pozrel sa na svojho kolegu a povedal: „Začneme. Pamätajte si, že o tom nesmiete nikomu ani ceknúť. Operácia musí byť rýchla a najlepšie bez komplikácii,“ povedal chirurg vážne, prešiel k čiernovlasému chlapcovi a priložil mu na tvár akúsi masku podobnú kyslíkovej. „Bill, počítajme spolu do desať, okay?“ Čiernovlasý chlapec unavene pokýval hlavou a sotva napočítali do troch, Bill upadol do hlbokého spánku.

>> Štvrtý deň <<

Len čo sa prvé slnečné lúče vydrali na oblohu, chlapcove čokoládové očká sa otvorili. Ani narkóza mu nezabránila zobudiť sa presne ako hodinky. Chvíľku očkami tekal okolo seba, kým sa odhodlal pomaly posadiť. Izba, v ktorej sa nachádzal, mu pripadala povedomá, ale nevedel ju nikam zaradiť. Pohľad sa mu zastavil na okne otvorenom na vetračku. Pousmial sa a znova si ľahol. Zhlboka sa nadýchol čerstvého vzduchu a privrel očká. Medzitým sa v Tomovej izbe ozvalo rinčanie budíka. Chlapec ho s tichým mraučaním vypol a natiahol sa po mobil na stolíku. Päť hodín, ráno, pomyslel si a hlavu znova zaboril do vankúša. Chvíľu len tak ležal so zatvorenými očami a po chvíli ich opatrne otvoril. Niekoľko krát zažmurkal, aby si oči privykli na svetlo, a potom vstal. Prešiel do kúpeľne, vykonal rannú potrebu, osprchoval sa, oholil a šiel do svojej izby. Obliekol sa do svojej obľúbenej teplákovej súpravy a bosý prešiel do izby, kde spal čiernovlasý chlapec.

Nečujne otvoril dvere a nakukol dnu. Zdalo sa, že spal. Preto po špičkách, najtichšie ako vedel, prešiel k chlapcovi a chcel mu vymeniť infúziu. Zasekol sa, keď Bill otvoril očká a pošúchal si ich. Predsa len nespal. Potichu k nemu spravil krok. Čiernovlasý chlapec sa po zvuku okamžite otočil a nedôverčivo ho sledoval.

„Ako sa máš,“ opýtal sa Tom ticho, otočil sa k infúzii a začal ju vymieňať. Chlapec si až teraz všimol ihlu v svojej ruke. Zakňučal a okamžite ju vytiahol. Zo žily mu vystrekla krv a ruku si pritiahol vystrašene pritiahol k sebe.

„Bill,“ zahľadel sa Tom prísne na chlapca, chytil mu ruku, vystrel a zatlačil na miesto, kde sa nachádzala žila. „Nekomplikuj si zbytočne život,“ dodal dredáč. Vytiahol zo stolíka dezinfekciu a tampón, na ktorý okamžite nalial trocha z fľaštičky, pevnejšie, ale jemne si pridržal čiernovláskovu ruku, vyčistil miesto rany a ihlu znova zapichol do chlapcovej žily. „Nechaj si ju tam, lebo si dám pekelne záležať na tom, aby som ti ju potom chodil pichať každú hodinu,“ zasmial sa a potľapkal chlapca po ruke. „Tak, to by sme mali. Teraz si zoberieš lieky, naješ sa a budeš spať. Comprende,“ opýtal sa s pohľadom upreným do Billových očí a stále sa smial. Chlapec na ňom visel očkami.

„Kto je Bill?“ tichučko šepol a zahľadel sa mu do očí. „A kto ste vy?“ pípol ešte tichšie a začal sa znova obzerať. Dredatý chlapec naňho vystrašene vyvalil oči.

Ako to, že nevie svoje meno? Ako to, že ma nepozná a nevie, čo sa deje? On si nepamätá? čudoval sa Tom. Potom si však uvedomil, že by to mohol predsa len nejako využiť vo svoj prospech a upokojil sa.
„Ty si Bill a ja som Tom. Starám sa o teba odkedy som ťa pred štyrmi dňami našiel. Bol si vážne zranený a operoval som ťa. Teraz si u mňa doma,“ usmial sa na chlapca. Bol celkom rád, aj keď sa mu jeho náhla strata pamäte nepozdávala. Čiernovlasý chlapec sa strhol pri zvuku zvončeka a sledoval, ako dredatý chlapec odišiel z izby a zavrel za sebou dvere. Na chodbe sa zrazu ozval nepríjemný dievčenský hlas.

„Vraj si tu niekoho mal,“ našpúlila spurne pery a mračila sa naňho.

„Hej, kamaráta,“ odpovedal Tom pokojne. „Dáš si kávu, čaj alebo džús,“ opýtal sa, aby zmenil tému a neprestával sa na dievča usmievať.

„Redbull,“ odpovedala a nedôverčivo si prezerala obývačku. Nakrčila obočie a zamierila k Tomovi do spálne. Dredatý chlapec zatiaľ vybral z chladničky jeden energetický drink bez cukru, otvoril ho, vylial do pohára a šiel za Nicol do svojej izby.

„Mala si snáď znova nejaké podozrenie, že si sem tak vletela,“ opýtal sa, keď vošiel a podal svojej priateľke pohár.

„Vieš, že som žiarlivá,“ usmiala sa a natiahla pre pusu, keď zrazu z hosťovskej začula rámus. Zamierila tam.

„Nechoď tam, Nicol,“ zadržal dievča a chytil ju za ruku. Pozrel sa jej do očí a povedal: „Niki, je tam jeden chlapec. Neviem, kto to je, ale nešiel som ho v priemyselnej časti. Bol v hroznom stave. Nemohol som ho tam nechať, tak som ho vzal k sebe a postaral som sa oňho,“ priznal sa dredáč. Nevedel, či sa má reakcie svojej priateľky báť alebo by ho snáď mohla pochopiť bez toho, aby mu znova spravila scénu?

Dievča sa zvrtlo na päte a okamžite otvorilo dvere do hosťovskej izby. Pohľad sa jej zastavil na čiernovlasom klbku v posteli. Preletela ho pohľadom, či náhodou naozaj nemá prsia. Nemalo. Dievča to teda nebolo. Pohľadom zavadila ešte o infúziu a otočila sa na Toma. „Miláčik, prepáč. Vieš, že ťa milujem,“ pobozkala ho. Tomovi neuveriteľne odľahlo.
„Vieš, Niki…“ odmlčal sa dredáčik na chvíľu. „Mala by si mi viac dôverovať,“ zložil si Tom ruky na hrudi. „Prečo vždy veríš všetkým ostatným? Mala by si veriť hlavne mne a nie tomu, čo sa kde kecne,“ dodal trocha rozčarovane.

„Mám najkrajšieho, najschopnejšieho, najmilšieho a najsladšieho chlapa široko ďaleko. Čuduješ sa mi?“ našpúlila s úsmevom pery.

„Možno máš, ale mala by si mu aj veriť,“ odpovedal dredatý chlapec so smutným úsmevom. „Úprimne, Niki… Aj keď ťa milujem najviac na svete, neviem, ako dlho vydržím tvoje výbuchy. Pomaly ma nimi od seba odrádzaš.“

„To nie,“ zakňučala a pevne ho objala.

„Prečo ho vlastne máš tu a nezaviezol si ho do nemocnice,“ spýtala sa po chvíli ticha.

„Nemal pri sebe žiadne doklady a nevieme, či mal poistku, tak som ho sem vzal,“ odpovedal dredáč pohotovo a pritiahol si Nicol bližšie k sebe. „Bolo mi ho, chudáčika, ľúto,“ dodal a pobozkal svoju priateľku. Nicol chápavo prikývla a usmiala sa na Toma.

„A čo mu vlastne je,“ spýtala sa a stočila pohľad na spiaceho chlapca.

„Postrelili ho,“ odpovedal Tom a uprene sa zahľadel na dievča vo svojom náručí. „Niki, čo tu vlastne chceš? Veď ešte nie je ani šesť,“ chcel vedieť dredatý chlapec.

„Nemohla som spať, keď mi to baby povedali,“ zalamentovala a vtisla mu pusinku. „Čo keby sme si dnešný deň nechali len a len pre seba, hm?“ Dredáčik sa na svoju priateľku spiklenecky usmial.
„Celý deň? Prečo nie, ale… Ak ti nebude prekážať, že si občas zbehnem prezrieť pacienta,“ zahľadel sa na dievča psím pohľadom.

„Chcela som, aby sme išli do Aqua parku,“ zakňučala Nikol. „Na celý deň.“

„Ah, Niki…“ chytil sa Tom za hlavu. „A čo keby sme ostali tu, hm? Večer si pustíme nejaký romantický film. Mimochodom, v pondelok som nejaký kúpil. Tuším to malo názov „Love actually“ alebo nejako tak. Nechcela si ten film náhodou vidieť?“ opýtal sa chlapec a pokračoval. „Spravíme si horúcu čokoládu, šupneme sa pod deku na gauči, zapnem krb a zapálim sviečky…“ zašepkal jej do ucha a nežne ju hladkal po chrbte.