autor: Diana
Mal by som sa nejako prebrať, lebo asi zaspím aj s tou kefkou v ústach… Síce už nie som taký dolámaný, ale oči mi teda klipkajú kvalitne. Chcelo by to kávu. A rannú cigaretku. Milujem, keď každé ráno, či je zima, či leto, vyleziem na balkón a vychutnám si ju pekne v pokoji spolu s horúcou kávou. Lepšie raňajky si ani neviem predstaviť. Mal by som s tým seknúť, ale keď ja sa toho nechcem vzdať. No a čo… Veď aj tak raz umriem.
Takto aspoň šťastný, že som pomohol zarobiť nejakým ľudom.
Dofajčím posledného šluka, odhodím špak dolu z balkóna, tak ako som to mal vo zvyku už v byte predtým. Vrátim sa dovnútra, nasúkam sa do rifiel, trička a ostatných vecí, čo potrebujem. Dnes si už nedávam tak záležať, aj tak je to každému jedno…
Hlavne, že makám ako fretka. To je jediné, čo je podstatné. Hodím na seba biele tričko s nejakými nápismi a potrhané džínsy. Ešte urobím potrebné úpravy na rozcuchanej hlave a môžem vyraziť… Zbehnem dolu, a keď uvidím jediný taxík, čo tam stojí, automaticky sa k nemu rozbehnem so širokým úsmevom, ktorý mi však z tváre okamžite zmizne, keď za volantom uvidím starého, plešatého deda. No dobre, tak ho stretnem nabudúce… ubezpečujem sám seba, no nejako to nezaberá. Mám pocit, že sa mi to zdá, keď sa spoza môjho chrbta ozve známy hlas.
„Ale čo, meníte voz, pane?“ Nemusím sa ani otočiť, a už mi znova na tvári pohráva úsmev. Otočím sa a naskytne sa mi pohľad na môjho Taxikára, opretého o rám otvorených dverí jeho auta… Môj Taxikár… Už si ho dokonca aj privlastňujem… Čo na tom – som vlastnícky.
Teraz ho vidím v celej jeho kráse, nie len v spätnom zrkadle. Mám čo robiť, aby som zakryl totálne šťastie, ktoré ma oblialo, keď som ho zaregistroval.
„Oh! Ty si tu… Nie, nie! Len som myslel, že neprídeš…“ Jemne sa pousmejem a odkráčam k jeho žltému autu.
„Prepáčte, idem iným!“ Ešte zakričím tomu dedkovi, niečo si zahundre, ale mňa to nezaujíma. Mám teraz zmysli len pre… Nevyslovím to! Nie! Nie to ešte pomyslieť… Stačí.
Chcem nasadnúť na zadné sedadlo, no v tom mi ten chlapec zavrie dvere pred nosom.
„Nechceš sedieť dnes pre zmenu vpredu?“ Podvihne jeden kútik pier. Keby som tu bol sám, aj by som si povzdychol, ako je to zlaté…
„Môže byť…“ Opätujem mu úsmev. Otvorí mi dvere spolujazdca, spokojne nasadnem… Wow, v taxíku som ešte nikdy nesedel vpredu…
Náhle dostávam akýsi pocit déja vu… Toto sa mi už stalo… Celkom iste… Ale to nebude možné, pretože fakt som tu v živote nesedel. No, všetko je raz prvý krát. Detsky sa zaškerím na Taxikára, ktorý práve nasadá do auta. Už mi ani nepríde zvláštne, že ho stále volám Taxikár… Teda aspoň v mysli ho tak volám… Vyslovil som to dokopy asi raz.
„Dobré ráno, pane. Do práce?“
„Prestaň, kam inam by som išiel?“ stále sa priblblo usmievam. Už len pohľad na neho mi ťahá kútiky úst dohora. Keď sa na mňa pozrie, len milo podvihne jeden kútik a zasa sa otočí pohľadom smerom na cestu. Je to tak sexy…
„Máš neskutočný úsmev. Úplne, až neprirodzene…“
„Hlúpy?“
„Krásny,“ tak pokus o doplnenie nevyšiel… Počkať, čo?
„N-naozaj? Ehm… dík…“ Bože nie! Tuším sa začínam trochu červenať.
„Áno… ešte som nikoho takého nestretol, ak ti mám pravdu povedať… “ Och, to je tak milé od neho! Teraz ma už naozaj pohlcuje rumenec…
„Ale no tak… Hádam sa len nečervenáš…“ Očkom po mne pokukne, uchechtne sa… No tým, že mi to povedal, mi to z tváre veľmi nevezme…
„Ja?… Nie… “ Zatĺkam, ale viem si predstaviť, ako asi musím vyzerať… Jedným slovom katastrofálne…
„Vieš čo? Dnes to máš zadarmo, hm? Ale musíš sa na mňa ešte raz usmiať…“ Skusnem si peru, aby som si zabránil urobiť to… Naozaj mám chuť usmievať sa, ale nie kvôli tomu, aby som mal cestu zadarmo.
„Si hanblivý, však?“ Auto razom zastaví. Práve včas!
„Nie, niesom… Musím už ísť. Myslím, že sa už asi nestretneme…“ Usmejem sa, „Koľko to bude? Opäť 7?“
„Nie… Pozri na seba… Dnes to máš zdarma. A… neuvidíme? Prečo?…“
„Čau.“ Pozdravím ho a utekám preč… Mám strach zo svojho vlastného myslenia. Fakt nemôžem premýšľať o chlapcovi! Ach Bill, čo to je do pekla s tebou… Brrr…
Zaberá mi nepredstaviteľnú časť myslenia. To nie, hlavne dnes nie. Musím sa sústrediť na prácu. Bude tu nával, bordel, randál, proste všetko, len nie pokoj. Asi budem musieť použiť dláto a kladivo, aby som si ho vytĺkol z hlavy. Toto snáď nie je možné… Znova, teda stále… Sakra, Bill, kontroluj sa! Skoro som si nevšimol presklené dvere pri vchode do reštaurácie. Na tom by nič nebolo, keby to sklo nebolo celé polepené nálepkami – čiže neprehliadnuteľné.
Len čo prídem, pozdravím všetkých a prezlečiem sa, Megan do mňa začne vŕtať…
„Super, že si taký vysmiaty, dnes to budeš potrebovať.“ Ešte stále mi ten úsmev nezmizol? Do šľaka, asi si tú pusu zopnem zošívačkou… Au! Toto som nedožíval, aby som sa porezal na bloku papiera.
„Meg? Potrebujem leukoplast…“
„No ty si šikovný. A to si ešte len prišiel. To sa aj mne vždy tak darí, keď mám najviac roboty. Počkaj, tu niekde by mal byť…“ Zohne sa ku skrinke pod barovým pultom a provokatívne na mňa vystrčí zadok. Kupodivu to so mnou ani nepohne. Asi mám zablokované slinné žľazy, lebo inak by som už mal gebriny po kolená.
„No máš?“ nedočkavo jej nazerám cez plece. Asi je prekvapená, že jej uprene nečumím na zadok, ale čo narobím… Jediné, čo ma teraz trápi, je však môj krvácajúci prst, ktorý mám teraz narazený v ústach ako batoľa… Spasenie príde spolu s leukoplastom…
„Počkaj, zalepím ti to…“
„Vďaka za starostlivosť,“ usmejem sa na ňu… Obďaleč nás pozoruje prevádzkar. Nenápadne na mňa kývne hlavou, aby som prišiel k nemu. Meg ostala niečo robiť pri bare.
„Počuj, dávaj si na ňu pozor, je to pekná mrcha. Tá už si chcela začať aj so mnou… Vždy každého len využije. Never tej nevinnej tváričke, je to len maska…“
„Aha, jasné… Som trochu zaskočený, no neviem prečo, nejako extra sa tým nezaoberám. Nepriťahuje ma, takže to je úplne jedno. Keď raz na mňa niekto nezaberie prvý krát, potom môže robiť, čo chce, nepodarí sa mu to. Teda jej… Znova sa mi vynára obraz, ktorý v poslednom čase vídam nejako často.
„Tak a do roboty! Neflákať sa…!“ Vyženie ma späť. Vlastne no… Neviem, nijak ma to s Megan nezaujíma. Myslel som si, že to bude kamarátka. No uvidíme. Možno naozaj nie je až tak zlá. Som na to zvedavý… Nie, opäť kecám… Netrápi ma nič, len cesta domov. Strašne zaujímavé, ako moc som sa tešil na túto prácu, že ju konečne mám. A zrazu sa len tak teším na cestu domov a späť… A čo je ešte horšie… Keď príde ten dedo? Čo urobím? Normálne sa na svojho Taxikára teším. Nerád to priznávam, ale je to môj sladký Taxikár. Nie len taký obyčajný…
Nerád si to priznávam, ale neberiem ho len ako kamaráta. Asi… Uff. Asi som sa zamiloval… Ale tak rýchlo? Nie… To je nemožné.
„Bill, dávaj pozor!“ okríkne ma Megan, keď veľmi tesne prejdem okolo stĺpa uprostred sály… Nechcel by som zo zeme zoškriabavať toto neidentifikovateľné čosi, čo sa mi ani na žiadne jedlo nepodobá. Tak snáď im to bude aspoň chutiť… Položím taniere na stôl a okamžite zabodnem pohľad do hodín visiacich na stene.
„Prepáčte, ale my sme si toto neobjednali…“ s pozdvihnutým obočím ma upozorní zákazník.
„Oh, ospravedlňujem sa, hneď vám prinesiem to správne.“ Sústreď sa!! Karhám sám seba v duchu. Popletiem ešte aj to, čo sa nedá. Poodnášam všetky taniere, tam kam majú byť a idem k stolu, kde už majú platiť. Samozrejme, cestu si krátim premýšľaním o niečom úplne inom ako tým, čo mám robiť…
„Takže, koľko to máme?“
„Sedem eur…“ Čo to trepem?! „Prepáčte, štyri…“ Ktovie odkiaľ tú taxu mám, však?!
„Bill môžeš nachvíľku?“ Odvedie ma Megan niekam mimo hostí.
autor: Diana
betareaed: Janule
Úplne mié 🙂
Och, chúďatko Billí, je úplne stratený 😀 Dúfam, že ho nevyrazia, ale aspoň by ho mohol taxikár utešovať.
Bill je pěkně vykolejenej.