autor: Sisa
Priložím si žiletku na roztrasené žily…
Už nechce toľko trpieť… nechce cítiť bolesť a zhnusenie… nechce byt hračka odhodená v
kúte.
kúte.
Nikdy viac.
spomienky ma trhajú ako zuby píly…
Ešte stále si spomína, ako boli malí… hrávali sa v záhrade a vzájomne sa ochraňovali. Je to tak dávno.
Nikdy viac.
Ešte stále si spomína, ako boli malí… hrávali sa v záhrade a vzájomne sa ochraňovali. Je to tak dávno.
Nikdy viac.
Rozmazaný pohľad cez uplakané oči…
Uprene sledoval dvere. Čakal. Čakal, kedy príde. Prišiel…
Uprene sledoval dvere. Čakal. Čakal, kedy príde. Prišiel…
Nikdy viac.
bolesť stúpa odspodu… kedy sa to skončí?
Plaziace sa tiene, v prízraku tmavej noci,
Dvere sa otvorili a dnu vošla postava. Aj v tme videl jeho zlostný úškrn. Stisol viečka a pripravil sa…
Plaziace sa tiene, v prízraku tmavej noci,
Dvere sa otvorili a dnu vošla postava. Aj v tme videl jeho zlostný úškrn. Stisol viečka a pripravil sa…
Nikdy viac.
niečie slizké ruky, zostávam bez pomoci.
Jeho drobné telíčko sa chvelo pod tvrdými prírazmi a silnými stiskami.
Ráno bude plné modrín.
Jeho drobné telíčko sa chvelo pod tvrdými prírazmi a silnými stiskami.
Ráno bude plné modrín.
Nikdy viac.
Nekonečnú tmu, striedajú zas rana…
Chlapec pomaly uprel oči na vychádzajúce slnko. Posteľ už bola prázdna. Noc skončila.
Nikdy viac.
Chlapec pomaly uprel oči na vychádzajúce slnko. Posteľ už bola prázdna. Noc skončila.
Nikdy viac.
už nevládzem ďalej, bojím sa ostať sám…
„Miláčik… idem do obchodu,“ usmiala sa na neho žena. Dala mu pusu do vlasov a stratila sa vo dverách. Zorničky sa mu rozšírili strachom.
Nikdy viac.
„Miláčik… idem do obchodu,“ usmiala sa na neho žena. Dala mu pusu do vlasov a stratila sa vo dverách. Zorničky sa mu rozšírili strachom.
Nikdy viac.
Sú to slzy na vankúši, bolesť detských oči,
zástup malých anjelov, čo dokopy sa toči.
Bezbrannými rukami snažia sa brániť, márne
so zlomenými krídlami, končia opäť na dne
zástup malých anjelov, čo dokopy sa toči.
Bezbrannými rukami snažia sa brániť, márne
so zlomenými krídlami, končia opäť na dne
Umlčané ústa, tak očami ťa prosím,
Chlapec zúfalo sledoval svojho veznitela… už nechcel. Nechcel ďalšiu bolesť a strach.
Chlapec zúfalo sledoval svojho veznitela… už nechcel. Nechcel ďalšiu bolesť a strach.
Nikdy viac.
ďalšia veľká bolesť, ktorú v noci skúsim.
Zase slizké dotyky a spotené dlane…
Pri prvom chabom pokuse o vzdor pristála na jeho tvári facka. Pri druhom mu bol odobraný prísun vzduchu.
Nikdy viac.
Želám si už zomrieť, tak kedy sa to stane?
Neodporoval, a dokonca sa viac natisol na jeho ruku. Stisol viečka a prosil, aby to už skončil! Aby dokončil to, čo začal… Nedokončil.
Nikdy viac.
Potom príde ráno, Sám sebe sa hnusím
Prečo mi to robíš, prečo trpieť musím?
Hnedé dúhovky podliate krvou sledovali vychádzajúce slnko. Ich majiteľ si prstami prechádzal po vychudnutom tele. Otriasal sa hnusom vždy pri pohľade do zrkadla. Zablúdil rukami do vlasov a šklbol. Päste ostali plné zlatých nití.
Nikdy viac.
Cez deň ma máš rád, som bračekom tvojím,
no v noci ma týraš, tak strašne sa ťa bojím!
Rovnako hnedé oči sa na neho milo usmievali a dlhé chudé prsty prehrabávali zlaté cverinky. Z plných pier vychádzal tichý spev. Bolo ráno.
Nikdy viac.
Sú to slzy na vankúši, výkrik detskej duše,
zastrelený anjel z diablovej čiernej duše.
Bezbrannými rukami snaží sa brániť, márne
so zlomenými krídlami skončí opäť na dne.
zastrelený anjel z diablovej čiernej duše.
Bezbrannými rukami snaží sa brániť, márne
so zlomenými krídlami skončí opäť na dne.
Zničil si mi život, ja dotyku sa bojím,
preto teraz v kúpeľni nad umývadlom stojím.
Zlate dredy dopadli na jeho ramená a slané slzy vykĺzli z poza viečok.
Nikdy viac.
V ruke držím žiletku a pritláčam ju stále
„Ty si moje zlatko“ …ja počujem ťa v hlave.
Chudé prsty pevne zvierali žiletku. Pritlačili a zo zápästia sa spustili prvé kvapky krvi. Jasno-červenej krvi. Tiekla dolu pokožkou a upútavala na seba pozornosť jeho mahagónových dúhoviek.
Nikdy viac.
Tvoj falošný hlas a nádherné telo.
Strašne veľa krát, zomrieť sa mi chcelo
Viečka sa zavreli a on spomínal. Plané sľuby a domotaná hlava. Bolesť a strach. Divadlo… To bolo jediné, čo mu ON dal.
Nikdy viac.
Kvôli tebe nepocítim nikdy, čo je láska,
Do úst sa mi tlačí, posledná otázka.
Žiletka dopadla s tichým cinknutím na zem. Biele kachličky zažiarili pod jasno-červenými kvapkami.
Nikdy viac.
„Kto ti všetko zlo, raz aj za mňa splatí?
Peklo čaká na teba, tam sa ti to vráti!“
Čiernovlasý chlapec sa s výkrikom strhol a celý spotený sa posadil. Opäť ten sen. Každý jeden deň. Každú noc. Zavrel oči a po tvári sa mu roztiekli slzy. „Odpusť.“ Zašepkal do ticha.
Už nikdy viac…!!
autor: Sisa
betaread: Janule
wow.. nádherné.. nemám k tomu čo viac povedať, je to jednoducho úžasné 🙂
Pekny. S tím "nikdy vic" mi to pripominalo jak Havrana od Poa. Ale vazne pekny!!!
I kdyý sem se v tom někdy zamotávala, hned sem se zase aorientovala. Krásné a tak procítěné..Určitě jedna z nejlepších básniček na toto smutné téma, co jsem kdy četla
* když
*zorientovala ….. no jo no, píšu rychle, ale s chybama 😀
Já to nechápu 🙁 koho kdo znásilnoval?
[5]: taky sme to první nepobrala 😀 , ale trápil Bill Toma. Tommy byl ten chudák
wow… krása, smutný, rposcítěný.. všechno co to má mít x)
Tak tohle bylo jednoduše dokonalé =) .. ♥ nejlepší jednodílka jakou jsem četla .. no prostě tady jsou slova zbytečná
no comment, to je proste dokonaly, nejlepsi co sem kdy cetla ♥♥ jen tak dal :))