Robbery 14.

Jörg a Simone vystrašene klopali na dvere a volali na svojho syna.

„Jörg, on… Zamkol sa tam. Už včera som vyklopávala, ale neotvoril mi, ani sa neozval. Bojím sa, že si niečo spravil. Miláčik, sprav niečo,“ skríkla žena zúfalo a zaklopala na dvere: „Billy! Billy, otvor svojej mamke!“ Jörg ju odtiahol odo dverí. Zrazu sa ozvalo zapraskanie a dvaja bodyguardi vyrazili dvere. Simone vbehla do izby a následne do kúpeľne. Zalapala po dychu, keď uvidela svojho syna vo vani. Na tvári mal zaschnutú krv z rozbitej hlavy a na sebe dotrhané zablatené tričko. Krčil sa do klbka a tisol si k sebe macíka od Toma. Chlapec sa len slabo pomrvil a tlmene zakňučal.

„Billy,“ zalomila rukami, pribehla k chlapcovi a objala ho. „Synáčik, čo sa ti to stalo? Prečo tu sedíš, veď mi prechladneš,“ hovorila a šťastím, že je jej syn živý, jej po tvári stekali slzy. „Billy, toto mi už nikdy neurob. Myslela som si, že si si niečo spravil,“ povedala, keď sa odtiahla. Chlapec na kúsoček rozlepil očká. Boleli ho od toľkého plaču. Bol vyčerpaný a telo ho bolelo. Bola to ale len malá bolesť oproti tomu, čo cítil v srdiečku.

„Tomi…“ šepol potichu.

„Och, miláčik…“ rozplakala sa žena, Jörg ju objal a chlácholivo hladkal po chrbte. Jeden z prezidentových osobných strážcov opatrne vytiahol chlapca z vane a uložil ho do postele. Bill tlmene zakňučal a pritisol si k telu macíka. Znova privrel oči a skrčil sa do tesného klbka. Opäť sa rozvzlykal. Prezidentský pár vyšiel z kúpeľne a postavil sa k posteli.

„Čo sa mu stalo?“ spýtal sa Jörg smutne a ustarostene hľadel na svoje plačúce dieťa.

„Neviem, drahý,“ zašepkala ticho Simone a chytila svojho muža za ruku. „Môžeš… Mohol by si nás nechať chvíľu osamote, prosím?“ zadívala sa na svojho manžela očami plnými sĺz.

Chlapec ale len ticho vzlykal. Dokopy ju vlastne ani nevnímal. Dokázal sa sústrediť len na svoje boľavé srdiečko. Žena ho znova pohladkala a spýtala sa: „Billy, bolí ťa srdiečko, však?“ Bill ale neodpovedal. Nemohol a ani nechcel. Chcel byť sám. Sám len s macíkom od neho. Navždy. „Synček, mám niekoho zavolať? Zavolám ti Toma?“ Chlapec sa pri zvuku toho mena zachvel. Vysilene natiahol ruku a pritiahol si deku cez hlavu takže sa pred mamou celý skryl a znova sa naplno rozvzlykal. „Tak dosť! Idem ho zavolať,“ povedala Simone a zdvihla sa. Bill sa ale len viac skrčil a viac nereagoval. Pani Kaulitzová vyšla z izby a prešla do Jörgovej kancelárie, odkiaľ vytočila číslo na doktora Trümpera.

„Prosím,“ ozvalo sa po chvíli pípania.

„Pán Trümper? Tu je Simon Kaulitzová. Musím s vami hovoriť,“ povedala na rovinu. „Čakám vás za hodinu u mňa,“ dodala a zložila telefón, aby nedala Tomovi čas na prípadné výhovorky. Dredatý chlapec od seba odtiahol telefón a zhrozene sa naň zahľadel. Poobzeral sa okolo seba a nepatrne sa vytratil zo sály, kde sa konala oslava. Vybehol po schodoch a už z diaľky odomkol auto. Rozbehol sa k nemu, nasadol, naštartoval a jeho Audi sa o chvíľu zastavilo pred prezidentovým domom. Dredatý chlapec vystúpil, napravil si oblek, zamkol auto a pomalým krokov vykročil k dverám. Zazvonil a otvorila mu vystrašená Simone.

„Pozrite, neviem, čo ste si s Billom spravili, ale… Ja sa naňho nedokážem pozerať. To, ako vyzerá… Možno bude lepšie, keď sa presvedčíte sám.“

„Č – čo sa mu stalo?“ spýtal sa Tom a hlas mu preskakoval. Simon len skľúčene vydýchla a vzala Toma do Billovej izby.

„Bude lepšie, keď tam pôjdete a presvedčíte sa sám,“ odpovedala potichu. Chlapec ležal na posteli a tichučko vzlykal. Cez seba mal ešte stále pretiahnutú deku a mierne sa chvel. Dredáčik ju pomaly nasledoval do izby a zahľadel sa na posteľ.

„O – on… Je tam,“ spýtal sa. Simone len ticho kývla a nechala ho samého s plačúcim chlapcom. Lekárovi sa roztriasli kolená a pomaly sa priblížil k posteli.

„Bill?“ naklonil sa nad posteľ. „Billy, si… si v poriadku?“ zašepkal, natiahol k chlapcovi ruku, ale potom ju stiahol späť. Chlapec len neprítomne hľadel skrz seba. Prakticky cez neho. Z očiek podliatych krvou sa mu ďalej liali slzy. Ticho vzlykal a kŕčovito zvieral plyšáka. Tom sa po chvíli odvážil a stiahol z chlapca deku. Videl, ako pevne v rukách zvieral medvedíka.

„Billy…“ Čiernovlások opäť zlomene zavzlykal a stisol viečka. „Bill, som tu… pre teba,“ zašepkal dredáč a jemne mu odhrnul vlasy zo spoteného čela. Chlapec ale nereagoval. Neveril tým slovám. Neveril ani svojim ušiam. On tu nebol. Je s ňou. Ďaleko a nie tu s ním. Nechce ho. „Bill,“ šepol Tom nástojčivejšie, opatrne si sadol na kraj postele, nahol sa nad chlapca a jemne ho pohladkal po tvári. Chlapec k nemu pomaly dvihol pohľad.

„Klameš,“ šepol Bill zničene.

„Neklamem ti. Prišiel som za tebou,“ povedal dredatý mladík a vzpriamil sa. „Viem, že ma nenávidíš, ale…“

„Klameš,“ znova zašepkal chlapec a bolestne zavzlykal. „Len sa mi zdáš,“ vzlykal chlapec.

„Bill, ja sa ti nezdám! Som tu! Môžem ťa objať, utešiť. Čokoľvek chceš.“ Bill ale len vrtel hlavou a ďalej vzlykal. Tom sa k nemu nahol a hladkal ho po vlasoch. „Maličký, neplač už. Ochorieš mi,“ šepkal.

„Vy?“ ozvalo sa prekvapene s pomedzi dverí. Stál medzi nimi Billov otec a prekvapene sledoval mladého doktora. Tom sa otočil a prikývol.

„Vaša manželka mi zavolala a poprosila ma…“

„Mohol som si myslieť, že toto všetko je vaša práca.“

„Uznávam,“ pozrel sa Tom zlomene na vzlykajúceho chlapca.

„Myslím že už ste na odchode…“ povedal prezident a prepaľoval Toma pohľadom. Dredáč nasucho preglgol a pozrel sa na Billa.

„Zbohom, Billy. Ľúbim ťa,“ zašepkal a postavil sa. Chlapec zavzlykal a znova sa celý skryl pod deku.

Jörg sa otočil na čiernovlasého chlapca a potom na Toma, ktorý ešte vždy stál vedľa postele a so slzami v očiach sa díval na chlapca.

„Ostaňte. Keď ho upokojíte, okamžite odídete,“ povedal nakoniec pán Kaulitz, zvrtol sa na päte a odišiel. Dredatý lekár sa znova vrátil na svoje miesto. Chytil chlapca za ramená a pritisol sa k nemu.

„Billy, maličký…“

„Tomi,“ zavzlykal Bill vyčerpane.

„Som tu s tebou,“ zašepkal mu nežne do uška a vzpriamil sa. „Sadni si, Billy. Prosím… Urob to pre mňa,“ zaprosil dredáčik.

„Naozaj si skutočný?“ spýtal sa čiernovlások tichučko.

„Som, maličký. Som to ja,“ zašepkal Tom a srdce sa mu bolestne zovrelo. Bill sa odhodlal pomaly otvoriť očka. Zakňučal. Svetlo rezalo. „Billy, čo ťa bolí, hm? Povedz mi, kde ťa bolí? Ako ti môžem pomôcť?“ pýtal sa Tom a prisadol si k chlapcovi bližšie. Čiernovlások skúsil znova opatrne otvoriť oči. Dredatý mladík sa nad neho sklonil a usmial sa naňho.

„Tomi,“ šepol tichučko Bill.

„Sľúb mi, že už nebudeš plačkať, maličký,“ zašepkal Tom a hladkal čiernovláska po tváričke. „Ani tvoj medvedík nie je rád, keď plačeš.“

„Vezmi si ho na chvíľu,“ šepol chlapec a podal ho Tomovi. „A pevne ho objím, prosím,“ dodal rovnako ticho. Dredáčik si od neho vzal medvedíka a pritom sa ich ruky jemne dotkli. Potom si plyšáka privinul k hrudi.

„Chcem, aby voňal po tebe, keď znova odídeš,“ zašepkal čiernovlások smutne a uprel na Toma uplakané očká.

„Bill, vždy sa s tebou rád stretnem. Vždy. Nezáleží na tom, či som ženatý alebo nie. Kedykoľvek ma budeš chcieť vidieť, môžeš ma navštíviť,“ povedal chlapec s dredmi a podal mu medvedíka naspäť. Chlapec si macíka pritúlil a nadýchol sa omamnej vône. „Cítiš sa už aspoň trocha lepšie?“ spýtal sa ho Tom. Čiernovlások len znova zavrtel hlavou a zadíval sa naňho. „Mám tu ešte ostať?“ Bill okamžite prikývol a vyhľadal jeho ruku. Potom vyčerpane zavrel oči. „Tak dobre, ešte chvíľu ostanem,“ povedal Tom a jemne stisol chlapcovu krehkú rúčku. Nahol sa nad čiernovlasé stvorenie a vtisol mu bozk na pery. Chlapec prekvapene rozlepil oči a uprel ich na Toma.

„Nerob to,“ zašepkal. „Inak ťa už nenechám odísť.“

„Mám ísť preč?“ opýtal sa dredáčik a uprene sa zahľadel do čiernovláskových očí.

„Nie,“ odpovedal ticho chlapec. Všetka únava a vyčerpanie zmizli. Náhle bol svieži a plný energie. Prudko sa vyšvihol na kolená a stiahol Toma pod seba. Vpil sa mu do pier. Chlapec s dredmi šokovane otvoril oči a čiernovláska od seba odtiahol.

„To… nemôžeme,“ povedal dredáč a pritiahol si chlapcovu hlavu na hruď. Bill ale zaprotestoval a perami sa mu prisal na krk. Tom zavrel oči a po chvíli od seba chlapca odtisol najnežnejšie ako vedel. „Billy, prosím,“ zašepkal a díval sa mu pritom do očí. Bill len zavrtel hlavou.

„Aspoň raz… Jeden jediný.“

„Bože, prosím, nenúť ma to spraviť, lebo… budem musieť odísť. Billy, prosím… Radšej… Radšej ma len bozkávaj.“

„Jeden krát. Prosím.“

„Nemôžem… nesmiem,“ povedal dredatý mladík, silno si k sebe chlapca pritisol a hladkal ho po vlasoch. „Spinkaj, maličký,“ zašepkal a vtisol mu do vlasov niekoľko letmých bozkov. Bill sa ale nemienil vzdať. Nie teraz. Vkĺzol rukou pod Tomove voľné nohavice a následne boxerky. Billovi sa znova drali slzy do očí. „Prosím,“ šepol.

„Láska moja, nechci to odo mňa,“ odpovedal Tom ticho, nežne sa pretočil nad čiernovlasého chlapca, sklonil sa nad neho a otrel sa perami o jeho. Chlapec ale uhol a ticho vzlykol. „Čo sa deje,“ spýtal sa dredáč prekvapene.

„Už zasa to robíš,“ zavzlykal Bill. „Dávaš mi nádeje a potom uhneš.“

„Aké nádeje? Nepovedal som ti, že sa s tebou vyspím. Bill… Ja už neviem, čo mám robiť,“ povedal Tom, otočil sa a ľahol si na chrbát. Chlapec ďalej ticho vzlykal a pritisol si k telu macíka. „Si pre mňa príliš komplikovaný,“ zašepkal Tom a zadíval sa na chlapca.

„Zase výhovorky?“ zavzlykal Bill. „Ty by si mal vlastne byť so svojou manželkou ,však?“

„Mal by som byť, ale som s tebou… Lebo chcem,“ zašepkal dredatý chlapec, otočil sa na bok a prudko si k sebe čiernovlasého chlapca pritiahol. „Veľmi mi na tebe záleží, Billy,“ zašepkal mu do ucha, nosom prešiel cez chlapcovu tepnu na krku a perami sa pritisol na jeho pokožku. Chlapec ticho vzdychlo a zaklonil hlavu.

„Toto mi nesmieš robiť,“ trhane zašepkal. Tomova ruka sa presunula pod čiernovláskovo tričko na brušku a jemne ho hladkala.

„Nemal by som, ale… Chcem, aby si bol aspoň chvíľu šťastný,“ povedal a do úst jemne vsal hebkú pokožku na Billovom krku. Chlapec tlmene zastenal a prehol sa pod Tomovými rukami. Dredáčik sa posunul a Bill si ľahol na chrbát. Pohladkal čiernovláska po tváričke a díval sa naňho. Nechal sebou manipulovať. Oddane pozeral Tomovi do očí. „Si nádherný,“ usmial sa naňho dredatý chlapec, nahol sa nad neho a pobozkal ho.

„Nie,“ šepol ticho Bill.

„Čo nie?“ usmial sa Tom.

„Nie som.“

„Si. Pre mňa si a vždy budeš,“ zašepkal Tom a hladkal ho po brušku. Bill s úsmevom privrel očká. Tie slová ho hriali na srdiečku. „Veríš mi, že si pre mňa bol, si a aj budeš vždy to najkrajšie na celom svete?“ pobozkal ho do vláskov. Chlapec pomaly prikývol. „Dobre. A teraz skús zaspať. Musíš si oddýchnuť,“ zašepkal, pritúlil si ho k sebe ešte viac, zaboril nos do jeho vlasov a nasával ich sladkú vôňu.

„Budeš tu, keď sa zobudím?“

„Myslím, že nie, ale chcem, aby si vedel, že ma kedykoľvek môžeš navštíviť,“ povedal dredatý chlapec. Bill len zavrtel hlavou a odtiahol sa spod neho.

„Prečo sa zase odťahuješ? Bill, nenič nám túto peknú chvíľu. Budem ťa hladkať a bozkávať, až kým nezaspíš,“ zašepkal Tom a z hlasu mu bola cítiť bolesť.

„Pretože to, čo robíš, je zlé. Máš byť na svojej svadbe a nie tu… so mnou.“

„Dobre, tak potom idem preč,“ dredatý chlapec sa posadil a pozrel sa na čiernovláska. „A prosím, už kvôli mne neplač,“ dodal a pohladkal Billa po tváričke. Chlapec ale uhol.

„Keby sa to dalo.“

„Musí sa to dať,“ povedal dredáč a chytil chlapca za ruku.

„Nie,“ odpovedal Bill a ruku si pritiahol. „Bež preč.“

„Bolí ma, že ma od seba znova odháňaš.“

„Aj mňa to bolelo a nezaujímal si sa o to. Zobral si si ju a bolo ti jedno, ako sa budem cítiť.“

„Myslel som si, že sa s tým nejako zmieriš, ale ty… Nedokázal si to a tvoja mama mi volala… celá zúfalá. Nechcem, aby si sa kvôli mne trápil, keď… ti len ubližujem. Nemám právo na to, nazývať ťa svojou láskou.“ Chlapec len zavrtel hlavou.

„Bež už preč.“

„Už idem,“ povedal Tom ticho, vstal a naposledy sa na chlapca zahľadel. Potom sklopil hlavu a pomaly odchádzal. Bill sa znova rozvzlykal a pritúlil si macíka. Dredatý chlapec sa vo dverách otočil a ticho ho sledoval. Nemal to srdce ho tak nechať a trpieť.