autor: Diana
Ahojte 🙂 Zase slovenská poviedka, už prevracáte očami, však? 😀 Nevadí, možno vám to nebude až tak vadiť, ak vôbec. Chcem vám len povedať, že mi jedna kamarátka vravela, že podobná poviedka už tu je. Chcem ale zdôrazniť, že ja som ju absolútne nečítala, tým pádom som nemala odkiaľ vedieť, že nápad už je zabratý. Respektíve sa jedná o začiatok, zvyšok je vraj niečo rozdielne 🙂 Naozaj, ak sa vám bude zdať v nej niečo povedomé, je to z vlastnej hlavy. Ide mi len o to, aby ste si nemysleli, že kradnem alebo tak niečo. Proste je to čistá náhoda 🙂 A možno je to aj iné, ja fakt neviem 🙂
Tak ak by sa vám predsa len chcelo pustiť do čítania, rada by som, ak by ste mi do komentára aj napísali, ku ktorej poviedke sa to podobá, nech si ju môžem prečítať, pretože kamarátka mi názov nevedela povedať. Fakt budem rada za každulinký komentár, samozrejme sa nebudem hnevať, ak tam nič nebude. Predsa len sa nie každému všetko chce 🙂 Ale ak by sa mi tam ujalo nejaké to písmenko, neuveriteľne sa budem tešiť 🙂 Tak to je asi všetko, čo som vám chcela na úvod povedať. Pa, Diana
Pomaly sa moje vedomie presúva do reality.
„Ehummee.“ Ja ešte tak nechcem. Ale nie… mravčanie mi veľmi asi nepomôže. Ležím na bruchu, tvár zaborenú do kopy voňavých vankúšov. Už len tá vôňa ma uspáva. Natiahnem ruku k nočnému stolíku, mal by tu niekde byť. Oh! Bingo! Nahmatám svoj telefón, stlačím nejaké tlačítko, aby sa rozsvietil. No a teraz by som sa asi mal pozrieť. Ale… No nič. Musím. Dobrovoľne nasilu rozlepím jedno oko a pozriem sa na hodinky. Preboha! Je takmer pol desiatej!
„Mami?“ vyletím z izby s kefkou v ústach, žehliac si vlasy. Teda to som si len myslel, ale nemal som ju v zástrčke. Nikto sa však neozýva. „Do šľaka!“ Určite ju zase volali pre nejaký urgentný prípad. Tá jej práca je nevyspytateľná. Prečo sa tu teraz nad tým zamýšľam, keď neskutočne meškám do školy?? Pokračujem teda v chaotickom pripravovaní sa.
„Ponožky!! Kde mám čisté ponožky? Dajte mi kurva ponožky!“ Ziapem na celý dom, aj keď viem, že tu nik nie je. „Halooo! Ahhhh!“ Zúrim. Toto nie je možné! Už tretí krát po sebe. Oni ma prisám vačku zabijú!
Nič iné mi teda nezostáva, len z toho organizovaného chaosu vyloviť dve aspoň podobné ponožky. Náramkové hodinky pípli. 10:00. „No tak to som si teda pekne prispal,“ zavrčím na nič netušiace hodinky, zdrapím tašku a letím dolu ulicou na zastávku. Ešte aj električka mi ujde pred nosom! „Do riti!!!“ Toto sa fakt môže stať len mne. Oni ma vykožkujú. Ach bože. Kedy ide ďalšia? Uhm, jasné… už aj by som to vedel. Musím sa niekoho opýtať, inak to nevidím.
„Prosím vás. Hej! Teta.“ Zjavne dobre nepočuje. Vôbec ma nevníma! „Haló! Prosím vás!“ Zamykám ňou, konečne sa otočí. No hurá! Už bolo na čase.
„Neviete náhodou, kedy ide ďalšia električka rovnakým smerom?“ Toto sa fakt môže stať len mne. Teta mi vôbec neodpovedá. Len si popraví okuliare. Totálny ignor!
Už tu sedím 1… 2… 3… 4… 5… 6… 7… 8… 9… 10… Električka na obzore! Konečne. Nastúpim do červenej plechovej veci, či aká to je, a veziem sa do školy, zo strachom až za ušami.
Cestou vyzerám z okna ako zvyčajne. To, že budem stresovať, tú električku nepoženie rýchlejšie. Krátim si teda čas sledovaním okoloidúcich. Upúta ma chalan, ktorý zbesilo beží k zastávke, pri ktorej práve postávame. Chlapec celý zadychčaný vojde dnu. Má naozaj veľmi zvláštne blond vlasy. Také… až do očí bijúce. Len čo si kúpi lístok, smeruje k jedinému voľnému miestu v električke. Miesto pri mne.
„Môžem?“
„Jasné, jasné,“ prikývnem a mierne sa naňho usmejem. Po chvíli sa spýtam: „Prepáč, nepoznáme sa odniekiaľ?“ Ten týpek mi je veľmi povedomý, ale netuším odkiaľ. Možno sa mi to len zdá.
„Ale jasné… veď… z električky.“ Zasmeje sa blond chalan. Ach… pokus o vtip…. je milý. Mám chuť sa naňho stále usmievať!
„Oh jasné. A… mm Ako sa voláš, hm?“
„Andreas. Ale volajú ma Andy. A ty si…?“
„Bill. A volajú ma Bill,“ zasmejem sa a podám mu ruku. „Teší ma!“
„Áno… mňa tiež. Akurát sme sa sem prisťahovali a nastupujem do novej školy. Prvú hodinu mám našťastie voľnú. A ty ? Kam chodíš do školy?“ Ach… on sa tak má, že má prvú voľnú!
„No, ja chodím na umeleckú. A nehorázne meškám! Ja som mal prvú hodinu. Teda aspoň som ju mal mať…“ darujem mu ďalší úsmev. Jeho prítomnosť mi je veľmi príjemná. Asi to bude tými očami. Wau, sú také prepaľujúce.
„Čože? Na umeleckú? Veď ja tiež!!“ Otvorí pusu na znak prekvapenia. Musím priznať, že aj ja som dosť prekvapený. Mám nového spolužiaka a na viac takého milého!
„Tak to je super! Aj ty chodíš na strednú tretí rok?“ spýta sa ma.
„Hej, takže, nový spolužiak,“ konečne budeme mať v kolektíve, ak sa to tak dá vôbec nazvať, normálneho chalana.
A možno sa konečne spamätám s…
„Hej! Žiješ?“ Zamáva mi pred očami rukou. Čo? Musel som byť asi trošku mimo.
„Oh, áno, prepáč.“
„Nad čím rozmýšľaš? Či ešte spíš?“ vyzvedá odo mňa, akoby sme sa poznali už dlho.
„Hej, ešte som sa neprebra,“ nahodím hraný úsmev.
Zrazu ale električka zastaví.
„Oh… sme tu.“ Usmejem sa a prejdem k východu. Andreas, tak sa tuším volá, ide hneď za mnou.
„Čo máš teraz?“
„Klavír.“
„Aj ja, pôjdeš so mnou? Sám ešte asi netrafím.“
„Jasné, pohoda.“
„Len ešte ma tu má čakať jeden kamoš,“ otočil hlavou smerom k vysokým schodom do budovy školy. Takmer som spadol z nôh, keď som pochopil, kto je ten jeho kamarát.
Len čo prichádzal, uštedril mi poriadne ponižujúci pohľad.
„No čo, teploš? Už opaľuješ nového spolužiaka, čo?“ Ironicky sa uškrnul. Tak hrozne ho nenávidím! Hajzel.
„Tom? Ty ho poznáš? Teda… vlastne… prečo si k nemu taký zlý? Mne a zdá fajn.“
„Bohužiaľ. Poď už ešte nás tu s ním niekto uvidí,“ zatiahol Tom podráždene.
„Bohužiaľ. Poď už ešte nás tu s ním niekto uvidí,“ zatiahol Tom podráždene.
„Šibe ti? Čo robíš taký cirkus?“ Andy si vymanil svoje predlaktie z Tomovho zovretia. Na to, že sa poznáme len asi 20 minút, si ma dosť zastáva. No, asi som mu sympatický.
„Nebudeš tu predsa s tým buzerantom! Je to kus odpornej… ehm… mužatky.“ Provokatívne na mňa mrkne. Asi pred dvoma rokmi by som sa po týchto slovách rozplakal a zavrel niekde ne záchode. Teraz mi to už je ale celkom jedno. Kašlem naňho! Na parchanta.
„Aspoň si nešliapem po rozkroku. Pozri sa na seba. Vyzeráš jak bezdomovec,“ bez mihnutia oka sa otočím a kráčam na hodinu.
„Debil.“ Počujem už len tiché odfrknutie, každý sme sa vydali iným smerom. Aj keď máme rovnakú hodinu. Ach. Neznášam ho!
V tej istej miestnosti hodinu s týmto tu? Oh, asi ma trafí.
„Dobrý deň, žiaci. Vzhľadom na to, že tento týždeň sa už začne nacvičovanie vystúpenia na valentínske predstavenie, budeme mať dnes výnimočne dvojhodinovku.“ Ďalej som už profesora ani nepočúval. Akoby mi nestačila jedna! Klavír mám rád, ale nie, keď ma každú chvíľu stresuje pohľad tohto zaostalca tu.
„Chcel by som vám dej trošku upresniť. Tento rok to bude niečo celkom iné, ako tie predošlé. Tento rok, aj keď sa vám to možno niektorým prieči, bude príbeh nezvyčajný, a to tým, že postavy nebudú celkom klasické. Vlastne… až teraz poriadne preveríme vaše herecké schopnosti. Valentínsky príbeh budú hrať dvaja chlapci. „Zaľúbený…“
Všetky pohľady sa okamžite upreli na mňa a ten dredatý idiot posmešne vyprskol na celú triedu:
„No kto by to asi tak mohol hrať?!“ začal sa nekontrolovateľne rehotať. Profesor si však zachoval vážnosť a povedal:
„No, Trümper, keď sa tak ozývate, navrhnem vás profesorke Gouldingovej ako hlavného aktéra.“ Všetko stíchlo. Aj Tom len šokovane pozeral, raz na profesora, raz na spolužiakov, no na mňa sa obrátiť neodvážil. „A Kaulitz by si mohol zahrať druhého hlavného hrdinu, čo poviete?“ ozvalo sa trochu bojazlivé, no súhlasné mrmlanie.
To snáď nemyslia vážne! Nemôžem hrať predsa zamilovaného do človeka, ktorého neznášam najviac na svete! Ešte k tomu môjho brata! To samozrejme nikto nevie. Keby sa to len dozvedeli. Pre Toma by to bola hanba na sto rokov.
„V žiadnom prípade!“ Rozhodnuto vypískol Tom. Akoby to bolo posledné slovo.
„Tak… teraz si už buďte určite istý, že zaisto tú rolu dostanete.“ Zákerne sa usmial na moje, výhradne nechcené, dvojča, no vzápätí utkvel pohľadom na mne. Dostal som strach. Prečo sa na mňa pozerá?!
„Kaulitz. Nie, že by som si robil srandu z tvojej orientácie, alebo niečo podobné. Ale ty si pre tú rolu ako stvorený, sám to dobre vieš. Takže, máš ju mať.“
autor: Diana
betaread: Janule
ajoj, píšu web časopis 🙂 tak se přijď mrknout…BTW pěkný blog 🙂
JUUHUUUU!!!!Viacdielovka od teba mooooooc sa teším!!!!A podobá sa to na poviedku Black swan……Ale tam išlo o niečo iné rovnaké je iba to,že má byť tá hra iná lebo tam bude hrať chlapec hlavnú úlohu nič viac ak si dobre pamatám……Neviem sa dočkať ďalšieho dileu….
Vyzerá to zauímavo a ja sa teším dalej.
Woow! super 🙂 další 😀
no teda, pri konci som skoro oprskala monitor vodou xDD začína to super, teším sa na pokračko 🙂
Zase slovenská povídka? Nevím jak ostatní, ale já jsem nadšená!!!;)
Určitě jsem nečetla žádnou podobnou povídku, takže nemůžu posoudit.;) Téma se mi hooodně líbí. A čekalo mě velké překvapení. Vůbec mě nenapadlo, že ti dva tady budou dvojčata!:) Budu se těšit na další díl!;)
Fakt neviem , ktorá je to poviedka , ale moc ďakujem 🙂 Dúfam , že sa bude páčiť 🙂
waaaaaaaaaaaaaaaaw prosíííím ďalšiu a ďalšiu 🙂 užasne to je! preto najradšej čítam už dokončené poviedky, lebo neviem nikdy vydržať pokým rozpísané autorka dopíše 🙂 ale túto budem sledovať pravidelne! 🙂 úžasný začiatok 🙂
hehe:Da má to!:D první díl teda úžasnej, chci vidět jak to bude dál:)
Nebojte sa baby , poviedka je už dávno dopísaná 🙂 Je len na Januli , kedy tu máte ďalší dielik 🙂
Tom je ,ale zmetek Andy je zlatičko.