Nehraj to na mňa 3.

„Nie je to výhovorka. Naozaj mi zostalo zle.“ Pokrčím plecami.

„Bill. Nestalo sa to prvý krát. Keby áno, povedzme, že je to ešte celkom uveriteľné. Ale takto? Robíš to pravidelne! Ja už neviem, čo mám s tebou robiť. Povedz, ubližujú ti? Alebo ty ubližuješ im? Alebo čo sa tam vlastne deje?“

„Vravím, že nič,“ sklopím zrak a trucovito si prekrížim ruky na prsiach. Hádam ma tu nechce spovedať. Názor však zmením vo chvíli, keď sa na maminom líci zjaví slza.

„Robím snáď ja niečo zle?“ vzlykne.

„Oh nie. Mami nie, ty za nič nemôžeš. To… všetko ja… proste… nemajú ma radi.“ Prídem ku nej a objímem ju. To som urobil naposledy, keď som bol ešte dieťa. Celkom malé.

Jej slzy sa mi pomaly vpíjajú do mikiny. Zdvihne hlavu dá mi pusu na čelo a pohladí mi líce. Skutočne ako voľakedy dávno, ešte keď… Strasiem hlavou a usmejem sa.

„Netráp sa, mami. Tým si musím prejsť sám.“

„Ale aj tak to nechápem. Čo ti tí spolužiaci robia?“ Odstúpi odo mňa a ďalej vyzvedá. Moc jej nedôverujem, ale… Poviem jej to.

„Proste… ma odsudzujú. Jednoducho som terč posmechu. Dnes mi na skrinku napísali obrovské „buzna“.“ Smutne sklopím hlavu. Mamu to ale nenechalo chladnou. Vedel som, že sa rozčúli.

„Čože?! Buzna? To ako čo si oni myslia? Že budú s teba robiť niečo tak odporné, ako je buzerant?! Veď nie si, preboha!“ Rozhadzuje rukami. Vraj niečo tak hnusné, ako je buzerant. To… bolí ma to.

„Mami. Stop. Ja… viem, že nie je pekné, čo urobili. Ale ja… som. Ja som… gay.“

Matke zabehlo slovo, ktoré práve chcela vychrliť. Myslím, že obaja by sme teraz mali zostať osamote a rozmýšľať. Odchádzam. Nie ďaleko. Len sa zatvorím vo svojej izbe, ale nezamknem. Skôr ako si stihnem dať do uší slúchadlá, počujem jemné ťukanie na dvere.

„Billi?“ Nestihnem ani odpovedať a mama vojde dnu.

„Hm?“

„Môžem?“ Opatrne sa spýta tak zbytočnú otázku, keď už aj tak sedí pri mne.

„Teraz už ti nemôžem povedať nie.“ Usmejem sa a slúchadlá položím na nočný stolík.

„Chcem si o tom pohovoriť. Vieš, o tom, čo si mi povedal.“ Ach… dúfam, že to príjme bez zbytočných komplikácii.

„O tom, že som gay?“ Pritvrdím. Vidím, že sa jej to veľmi ťažko hovorí.

„Áno. O tom, že si to myslíš. Vieš, Bill, ono to je inak. Ty nie si gay. Nikto v našej rodine nebol ani nie je. Ty jednoducho nemôžeš byť. Myslíš si to len preto, že nemáš žiadne dievča. Ale keď si nejakú nájdeš, uvidíš, že celé toto tvoje excentrovanie opadne.“ Asi som zle počul.

„Ty si akože myslíš, že to je dedičné?“ ironicky sa usmejem. „A mimochodom, nemyslím si to len tak pre nič za nič,“ odmlčím sa. Nemienim o tých dôvodoch hovoriť s niekým, kto mi v tomto, a nielen v tomto smere nerozumie.

„Nie. Ty si to myslíš len tak pre nič za nič. Vlastne. Len pre to, že si ešte nestretol tú pravú. Ty ale jednoducho byť teplý nemôžeš! Nedopustím, aby jeden z mojich synov bol buzerant!“ Zvýši hlas. Veľmi ma zraňujú jej slová. O toto jej ide? Len o jej mienku? „Prečo môže byť Tom normálny a ty nie? Prečo sa do pekla musíš vždy líšiť od ostatných? Pozri sa na seba! Vyzeráš ako zmaľovaná bárbina! Ľutujem, že som ťa neposlala k tvojmu otcovi! Možno by si bol normálny človek, tak ako tvoj brat!“ Tak dosť! Prečo ma musí stále porovnávať s ním? Keby ma mala naozaj rada, vedela by, že mi je to ľúto.

„Prepáč, že nemôžem byť taký dokonalý ako on!“ nervózne žmolím paplón.

„Tak ste ma mali dať niekde do domova, keď vám vadím taký, aký som! A niečo ti poviem. Iný už nebudem a tvoj názor je to posledné, čo ma zaujíma! Daj mi pol hodinu, zbalím si veci a už ma neuvidíš!“ vstanem a vydolujem zo skrine kufor a cestovnú tašku.

„A kam si akože myslíš, že pôjdeš, čo?! Nemáš nič! Nemáš žiadne peniaze! Nemáš kam ísť! A vieš čo? Máš pravdu. Mala som dať preč aj teba.“ S týmito slovami sa zoberie a poriadne buchne dverami. To naozaj povedala? Že ma mala dať preč? Ako to môže jedna matka urobiť?

„Bože! Prečo práve ja!“ Zašepkám s neutíšiteľným plačom a zveziem sa po dverách skrine k zemi. Mám chuť zomrieť.

Myslel som, že posledný človek, ktorý ma podrží, bude práve ona. No to bola fatálna chyba. Ale teraz sa musím postaviť osudu zoči-voči a urobiť zásadnú zmenu. Horšie ako to je, to už nebude. Tým som si jednoznačne istý. A kam pôjdem? Tak to ne… Nie, nie, nie, to nie… Alebo predsa? Nie, to nemôžem. Veď sa s ním ani nestýkam, netuším, kde môže bývať. A Tom ma nenávidí. To neurobím. Počkať. Je tu ešte Andy. Narýchlo si zbalím všetky pakšamenty potrebné k životu a rozrazím dvere dokorán. Netuším, kde je tá žena, ktorá si hovorí matka. A popravde ma to skutočne ani nezaujíma. Skončila u mňa. Pohorela na plnej čiare. Nemám tu už čo robiť. Vydám sa na cestu k Andymu. Lenže. Kde ten vôbec dofrasa býva?

Ale vlastne. Nemôžem zostať u niekoho, koho poznám sotva jeden deň. Nie, to nejde. Budem si musieť na pár nocí nájsť hotel. Toľko peňazí budem mať. A potom. Potom zostanem celkom isto na ulici.

Potichu prejdem ku vchodovým dverám, tam ma ale matka zastaví.

„Ak teraz odídeš, nikdy sa už nevráť. Nebudem ťa poznať. Dobre si rozmysli, čo urobíš.“

„Prídem si ešte po ostatné veci a ručím ti za to, že si ani nespomenieš, že si niekedy mala také nepodarené decko,“ s dostatočným sarkazmom v hlase jej oznámim, „A teraz ma pusť, nemám chuť sa na teba pozerať.“ Ani na moment som sa nepozastavil nad krutosťou svojich slov. Neboli o nič krutejšie, než tie jej, ktoré sa mi zabodli do srdca ako tisíce čepelí nožov.

A nie len slová. Najostrejšia facka v mojom živote ma napadla tiež. Výborne. V mojom živote sa stal zvrat. Už ma nebude každý len ponižovať, ale už aj biť.

Nemôžem zadržať moje emócie. Aj keď nechcem, aj tak si slzy razia cestu mojou tvárou. Ľutujem, že som sa niekedy narodil.

„Nebudeš sa so mnou takto rozprávať!“

„Máš pravdu! Ja sa už s tebou totiž rozprávať nebudem! Maj sa!“ bolo posledné, čo som jej povedal pred svojím odchodom. Lepšie povedané, pokusom o odchod.

„Kam si myslíš, že ideš?“

„Preč,“ jednoznačne odvrknem.

„Nemáš kam, no tak, priznaj si to, prehral si. Tak si láskavo vybaľ veci späť do skrine a zamysli sa nad sebou. Veď to, čo robíš, je choré.“

„Prepáč. Ale keď jedna matka nedokáže tolerovať orientáciu svojho vlastného syna a bude ho stále ponižovať a druhého vyvyšovať a neustále ich porovnávať, nemám s tebou o čom.“ Poviem jej pravdu. Drsne si utriem slzy z tváre. Teraz ma už dúfam nezastaví.

„Hanbi sa… Buzna,“ to slovo teatrálne zvýraznila.

„Ja sa nemám za čo hanbiť. Vlastne mám. Za teba!“ to už stojím medzi dverami a z celej sily nimi tresnem skôr, ako na mňa to monštrum v ľudskej koži stihne vyletieť.

Musím byť statočný. Teraz nie je čas oplakávať to, aký je ten svet strašný. Ale aj tak. Prečo som sa nemohol narodiť ako jedináčik v inej, normálnej rodine? Čo som urobil zle? Nikomu som nikdy neublížil, určite nie chtiac. Nikdy som ani len nič neukradol. Nič! Tak prečo ja? V hlave mi neustále behajú tieto otázky, na ktoré nikdy nedostanem odpoveď.

Ktovie, aký je môj otec. Vidím ho jedenapolkrát za rok a aj to sa správa veľmi slušne, aby na mňa náhodou nespravil zlý dojem. Tom nevyzerá na to, že by mal so sebou nejaké problémy. Alebo žeby predsa?

Nie… pochybujem. On je predsa, ako povedala ona, dokonalý vo všetkých smeroch. Hlavne, že je na dievčatá a vyzerá chlapčenskejšie ako ja. To je hlavné. Veď jasné… prečo by sa zrovna ONA nemohla správať ako normálna mama, ale musí byť takáto? Tak veľmi by som chcel rodičov, ktorí by ma ľúbili ako svojho syna, taký aký som. Nie akým by ma chceli mať oni.