Nehraj to na mňa 6.

Si herec, herec, herec. A toto je len predstavenie, predstavenie, predstavenie. Nič viac. Je to tvoja práca. Nič – vôbec nič – to neznamená. Opri sa do toho! Znova ten hlások. Samozrejme, že ho poslúchnem. Teda aspoň sa budem snažiť.

„Dobre chalani. Takže. Bill, vy začínate, ak sa nemýlim. Však?“ Znechutene prikývnem.

„Tak, držím palce. Tri… dva… jedna.“ Jej odpočítavanie bolo akoby k smrti.

„Začnite.“ Tak… musím začať. Veľmi sa mi do toho nechce. Už len tá predstava, že za pár minút nebude medzi nami ani milimeter, mi robí šoky.

„Teraz už nestojí nič našej láske. Konečne môžeme byť spolu.“ Poviem čo najhranejšie. Musí to byť dostatočne dôveryhodné. A najhoršie je, že popri mojich slovách sa musím neustále pozerať Tomovi do očí.

Normálne by som mu to aj uveril, ako zamilovane sa na mňa díva. Prišiel ten moment. Napätie sa tu dá krájať.

„Bozk!!“ zapiští profesorka tak, aby sme to začuli len my. „Dajte do toho všetko!“ to som jej už len prečítal z pier.

„Počkať! A čo moje slová?“ Preruší to Tom. Vlastne áno. Prečo on nič nehovoril?

„Ach bože. Máte pravdu. Bill, ešte raz, prosím. Tri, dva, jedna.“ Ach. Opäť mám opakovať tie slová.

„Teraz už nič nestojí našej láske… Konečne môžeme byť spolu.“ Poviem, čakám Tomovu odozvu.

„Áno. Teraz už budeme navždy spolu. Len ty a ja.“ Zamilovane sa na mňa díva. Dokonca ešte viac ako pred chvíľkou.

„Naveky, láska. Milujem ťa.“ Teraz to prichádza. Mám spojiť svoje pery s tými bratovými. Mám strach.

Čo teraz. Nech sa priblíži prvý. Ja to nechcem urobiť. Mám na mále, aby som sa tam rozplakal. Kde je ten hlások v mojej hlave teraz, keď ho najviac potrebujem? Dodaj mi odvahu tým piskľavým tónom! Zatnem nechty do dlaní a s napoly privretými viečkami zdolám polovicu vzdialenosti k cieľu.

„Nie! Ja nemôžem! Dosť…“ Tom ustúpi o pár krokov dozadu. Bože! Všetko musí vždy pokaziť! Už sme to mohli mať za sebou.

„Tom! No tak, je to len bozk! Nič iné, len obyčajní bozk! To zvládnete. A navyše Bill je atraktívny mladý muž. Nemáte sa čoho báť.“ Podnieti ho profesorka. Mne sa opäť len uštedrí jeden zabiáacký pohľad Tomových očí. Mojich očí.

Ešte raz to pokazí, tak mu ich asi vypichnem. Tak znova.

Dialóg ubehne ako voda a znova stojíme pred tou najväčšou prekážkou. Ty to zvládneš, zahráš to, nič to nie je. Aha, tu si, hlások! Asi mal obednú prestávku alebo čo. Som úžasný, mám sa bozkávať s bratom a myslím na to, aký som hladný. Romantika na vysokej úrovni. Ale keď si predstavím, čo ma čaká v hotelovej izbe, tak ma ten hlad veľmi rýchlo prejde.

Vidím na Tomovi, že to opäť nezvládne.

„Bože, no tak urob to!“ Pošlem mu telepatickú správu. Vidím v jeho očiach, že nechce. Je v rozpakoch. Nevie, či to vôbec dokáže. No nič. Musím zakročiť. Obmotám ruky okolo jeho krku a skôr než začne protestovať, sa mu prisajem na pery. Neviem, či ma posadol nejaký herecký kŕč, ale teraz akoby som svoje osobné pocity vypol. Alebo sa mi zliali dokopy? Skutočne nie som schopný triezvo rozmýšľať. Neviem, či sa mi to zdalo, ale aj Tom začal spolupracovať. Možno ho k tomu prinútil zúrivý pohľad profesorov. A možno. No neviem, čím to bolo. Možno sa mi to skutočne len zdalo. Keď som sa začal spamätávať, začul som híkanie a šum ostatných účinkujúcich.

Pery sme však ešte stále mali spojené. Tom sa neodťahoval. Dokonca som cítil, ako ústami málinko pohybuje. Za túto myšlienku sa budem nenávidieť, ale je to… zvláštne. A hlavne je to môj prvý bozk. Nepredstavoval som si ho takto. Ale nemôžem povedať, že je to zlé. Na chvíľku zabudnem, že je to môj brat a užívam si posledné sekundy nášho spojenia. Chcem sa už odtiahnuť. Bude to predsa len vyzerať hlúpo. To aj urobím. Ruky mu dám preč z krku a pomaly otvorím oči. Tom ich má ešte stále zatvorené. Obzerám sa vôkol seba, prepaľujú nás zvedavé pohľady zopár prekvapených spolužiakov, zatiaľ čo profesorka nadšene tlieska: „Boli ste, ú-úžasní, dokonalí!“ nadchýnala sa, „bolo to ako naozaj! Skutočne ste talentovaní herci, nezmýlili sme sa!“ No už by aj stačilo, nie? Pristihol som sa, ako sa hrdo usmievam. Takmer som sa poklonil. Ale keď som zbadal Toma, ako tam šokovane stojí, s výrazom znásilneného dievčatka, áno dievčatka, úsmev mi zmrzol. Čo je to s ním?

Som zmätený. Jeho výraz ma totálne pomiatol.

„Tom, čo sa deje?“ Podíde k nemu profesorka ustarostene. Keby som bol ale ona, tiež by som sa oňho bál. Má taký… prázdny pohľad.

„Nie, nie, nič.“ Zatrasie hlavou a vráti sa späť do reality

Tak som sa naňho zadíval, takmer až hypnoticky. S pozdvihnutým jedným obočím naňho pozerám ako magor. Znova ten odporný šepot spoza opony. Odprisahal by som, že tú vlnu kecania spustil Kyle. Ako ináč.

„Tak chalani, dajte si prestávku. Máte päť minút. Vyskúšame to ešte dva krát a myslím, že na dnes by tejto scény už stačilo. Rozdelím úlohy ostatným.“ Zakričala profesorka na všetkých. Ach. Úprimne sa bojím, že len čo odíde, Tom mi začne nadávať, že som to urobil, alebo niečo také.

Na moje prekvapenie sa len bez slova zvrtol na päte a so sklonenou hlavou odpochodoval k záchodom. Ani neviem prečo, vykročil som za ním. Nešiel som však dnu, len som ho sledoval cez škáru pootvorených dverí. Stál oproti zrkadlu a takmer hypnoticky sa díval na svoj odraz.

„Idiot, idiot, idiot!“ Nadával sám sebe a búchal do umývadla. Ešte aj teraz na mňa nadáva. Ani nemusím byť v jeho prítomnosti.

Divím sa, že sa mu to stále chce. Že mu vôbec stojím za pomyslenie.

Tom sa zrazu zoberie a ide von z toaliet. Do pekla, musím rýchlo zmiznúť.

„Špehuješ ma?“ maximálne flegmaticky sa spýta, pričom sa na mňa ani len nepozrie.

„Čo? Haha. To určite. Uhm. Mám ťa dosť na javisku.“ A toto je čo? Tréma? Veď tú som nikdy nemal. Takto to vyzerá? Potia sa mi ruky a neviem nájsť slová.

Bože. Dúfam, že to veľmi rýchlo prejde.

„Prečo sa na mňa dívaš cez kľúčovú dierku?“ Prehodí so stále nezaujatým tónom.

„Nedívam! Je to blbá náhoda.“ Zaklamem. Áno. Ja som ho teoreticky naozaj špehoval.

A hlavne prakticky.

„Vieš, že mi to je jedno?“ Teraz neviem, či ten nezáujem iba hrá, alebo to je súčasť nejakého plánu.

„Uhm. Jasné. Doteraz to tak nevyzeralo,“ podpichnem ho, či povie ešte niečo. Zvláštne, že na mňa vôbec prehovoril. Možno mu je už vážne všetko jedno.

„Vieš, čo ? Úplne mi daj pokoj.“ Hnusne si odfrkne a berie sa späť na javisko.

„Bill! Koniec prestávky!“ Zavolá ma profesorka. Bože, človek nestihne ani využiť prestávku, než by mu to niekto nepokazil.

„Rozhodli sme sa, že teraz nacvičíme choreografie na tanečné časti. Chlapci to zahrali tak geniálne, že to dnes netreba opakovať.“

„Vďaka Bohu!“ obaja sme si naraz vydýchli.

„Takže začneme vašim spoločným tancom,“ otočí sa k nám dvom. Asi ma porazí – znova naraz – sme sa obzreli. Táto koordinácia mi začína liezť na nervy!

„Tá koordinácia je vynikajúca!“ zahlási profesorka, akoby mi čítala myšlienky a obracala ich význam.

„Vy si budete veľmi rozumieť. Ešte som nevidela nikoho, kto by mal tak rovnaké myšlienky. A teraz sa chalani posaďte tam do rohu na lavicu, zatiaľ vysvetlím dievčatám, čo budú robiť, áno?“

Obaja nahodíme len trpký úsmev a zamierime k lavičke. Začneme preteky o to, kto tam bude prvý. Nech si nemyslí, že si k nemu prisadnem. Presne v tej istej sekunde sa usadíme.

„Robíš to naschvál?“ zavrčím.

„Čo robím naschvál? Nič nerobím naschvál. Je to moja škola, moja lavička a ty si môj problém. Stále mi otravuješ život! Zmizni už prosím ťa!“ Sotí ma z lavice, takmer spadnem na zem. Som nútený sa postaviť a odísť. Je to taký hajzel!

Usadím sa do kúta a odtiaľ naňho zazerám. Doteraz bol pokojný, čo to doňho vošlo?

„Hej, chlapci, teraz nacvičujete, ako sa pohádate? Ide vám to výborne!“ vztýči palec profesorka, usmeje sa a ďalej sa venuje dievčatám.