Nehraj to na mňa 8.

Keď nezastaví, profesorke pretečie pohár trpezlivosti, vyletí za ním a spakruky mu tresne cez ústa. Au, to muselo bolieť.

„Nemysli si, že toto je holubník! Toto je škola a ty si povinný ma teraz poslúchať!“ Tom len bojazlivo cúvol. „A padaj na javisko, lebo ťa preplesknem aj z druhej strany, keď ti nestačilo!“ Už vystrašene cúvam aj ja a ostatní sa začínajú obzerať, pretože jačala dosť nahlas. Ostal som v obrannej pozícii, keď sa na mňa otočila, ale len sa milo usmiala a vrátila sa k dievčatám.

Uff. Som rád, že na mňa nie je nahnevaná. Zato Tom na mňa čumí dosť nepríjemne.

„Čo tak pozeráš?“ Precedím skrz zuby.

„Zabil by som ťa.“ Mmm. Že sa vôbec pýtam.

„A to akože prečo? Čo som zase urobil?!“

„Tým, aký si.“

„Aký som? Pozri sa, aký si ty. Odporný a nepríjemný. Aj keď som ti nič neurobil,“ zabodnem doňho pohľad. Mňa tu ide posudzovať. Nech sa pozrie na seba.

„Nemyslel som to tak. Och bože. Teplý to nepochopia. Chápem.“ Zamrmle.

„A ako si to potom myslel, hm?!“ Povytiahnem jedno obočie. To by ma naozaj zaujímalo.

„Ale daj mi pokoj.“ Odbije ma. V tom k nám príde opäť profesorka.

„Pripravení?“

„Nie,“ vyhlásime dvojhlasne. Zazriem na svojho brata a štuchnem ho lakťom do boku.

„Tak mi to povedz, lebo vyhlásim, že si sa do mňa zamiloval alebo… No ja si už niečo vymyslím.“

„Choď do čerta, vravím!“

„Ticho tam, hrdličky!“ zatlieska profesorka na znak toho, aby všetci stíchli. Tými hrdličkami mi už lezie na nervy.

„Decká! Teraz všetci stíchnite. Ideme riadne nacvičovať. Každý s vás dostane na email scenár, ktorý sa dozajtra naučí. Dnes si pár krát vyskúšame scénu Billa a Toma, ktorú už vedia, a potom bude ostatné.“ No zbohom.

„Oh, takmer som zabudla! Mia a Amy budú robiť vokály, respektíve ozvenu tam hore na balkónoch…“ ukáže na oba boky javiska, kde sa práve kulisári chystali inštalovať dva balkóny.

„To bude cirkus…“ zamrmlem si pod nos.

„To teda bu-“ Tom ani nedokončí vetu, keď zistí, že som to povedal ja. Ako by to len vyzeralo, keby so mnou súhlasil.

Všetci celkom stíchli, zostali stáť na kraji javiska. Oči na nás takmer nechali.

„Bill, Tom, poďme do stredu. Decká, budete sa pozorne dívať, potom mi to zhodnotíte!“ Obaja sme prešli do stredu. Tuším červeniem. To sa na nás bude dívať naozaj každý? Aj tí, čo si nás vôbec pred chvíľkou nevšímali?

Spustím teda svoj text, veď čo iné mi aj ostáva.
Tomov text som poriadne ani nepostrehol. Spamätal som sa, až keď stíchol, vtedy, keď sme mali spojiť pery v jedny.

„No tak… chalani.“ Uštipačne nahlas zašepká Kyle. Hajzel šikmý.

Nič nerobím. Čakám, či urobí niečo on. No… nerobí.

„Bill, Tom. Snažíte sa ma naštvať?!“ Mierne rozhorčene povie profesorka.

„Ešte raz.“ Tleskne. Och, Bože. Ja nechcem.

Opäť odrecitujeme tak trápny text. Takmer omdliem od prekvapenia, keď si ma Tom pritiahne za kríže a precítene ma pobozká. Nie pobozká. On ma neustále bozkáva. Doslova si vynucuje moju spoluprácu. A… ja. Nikdy si to nepripustím naozaj, ale páči sa mi to.

„Bravo! Tom, prekonávaš sa!“ nadchýnala sa profesorka. „Samozrejme, aj ty, Bill! Výborne!“ odľahne mi, že už nám dá pokoj.

„Takže ešte raz a potom mi pôjdete pomôcť zviazať zopár scenárov pre tých, čo nemajú internet.“ To žartuje? Pozriem na Toma. Vôbec nevyzerá podráždený. Takmer s úsmevom si jazykom prechádza po perách a díva sa akoby cezo mňa.

Akoby som bol priesvitný.

„Tak, ešte raz.“ Opäť zatlieska ako predtým. Zase opakovať tú scénu? Bože, ako sa mi nechce. Teda. Dobre, dosť! Nechce sa mi a bodka.

„Ale musím uznať, je to čím ďalej, tým uveriteľnejšie. Len tak ďalej a do premiéry budete spolu.“ Tak toto si mohla odpustiť. Odradila ma od toho, aby som to zahral dobre. Ale musím sa do toho oprieť. Nieže by som sa s ním chcel bozkávať…! Robíš to len preto, že musíš! – aha, zas ten hlások!

„Ste vtipná, pani profesorka. Dokonca moc vtipná.“ Zafrfle Tom. Typické, to by nebol on.

„No dobre. Ešte raz. Tri, štýýri!“ Už nespočetný krát odriekam svoj text ako posledné slová pred popravou. Tom sa na poslednej vete trošku sekne.

„To nič, pokračujte.“ Zašepká profesorka. My chcieť nechcieť pokračujeme. Tom si ma opäť chytí za pás. Tento krát mi druhú ruku zahrabne do vlasov. Je to naozaj moc príjemné. Až sa toho desím. Pritisne si ma ku perám, začne bozkávať. Moju hlavu si pritláča stále bližšie. Bozky si vynucuje ešte viac ako pred tým. Nedokážem ďalej odolať a jednoducho sa poddám. Sú také… vášnivé. Neprestáva… Naše bozky práve naopak stále zintenzívňuje. Zošaliem s toho. Inštinktívne pootvorím ústa. Tom to hneď využije a jazykom mi do nich vnikne. Nedá sa neužívať si to. Nikdy som sa takto nebozkával.

„Výborne! Už môžete skončiť… je to úžasne presvedčivé.“ Povie profesorka. Jej slová sú ale tak zbytočné. Cítim, že Tom neprestane. Nechce. Rukou ma začne hladiť po chrbte, druhú zovrie v päsť spolu s mojimi vlasmi.

„Chalani, je to naozaj úžasné, ale už pokojne môžete prestať!“ Opäť sa nás snaží napomenúť a opäť zbytočne. Viem si predstaviť, ako na nás všetci zízajú s pusou dokorán. Je mi to jedno. Chcem len pokračovať. Nič iné.

„Chalani no tak… skončite.“ Počul som už mierne rozhorčený hlas profesorky. Jej sa to povie „prestaňte“ . Ona nevie, aké to je úžasné. Ja nechcem prestať. A podľa Tomovho správania ani on nie.

„Hej!“ Celkom naštvaná profesorka príde ku nám a sama nás od seba odtrhne. Tom sa mi hneď pozrie do očí. Ja… Cítim sa divne. Je zvláštne, ak na mojich perách opäť cítim vzduch. A nie to príjemné teplo. Také spaľujúce. Tiež mnou koluje pocit previnilosti. Bojím sa, že mi po tomto bude Tom opäť nadávať a zvaľovať všetko na mňa, aj keď to chcel aj on. Viem to, cítil som to.

Môj pohľad presuniem na profesorku, skusnem si sčervenanú peru.

„Čo to malo znamenať? Bolo to naozaj presvedčivé. Ale až príliš vulgárne! Nevravela som, aby ste si strkali jazyky až do krku! Mal to byť jemný precítený bozk.“ V jej hlase cítiť naštvanie. Nechápem, čo sa deje, pretože Tom sa len tak zoberie a kráča smerom von zo sály.

„Tom! Vráť sa!“ Kričí naňho, no on nič… stále si ide po svojom.

Profesorka sa otočí ku mne v nádeji, že pre ňu budem mať nejaké rozumné vysvetlenie. Lenže to by som si rád v tejto chvíli vypočul aj ja.

„Tak povieš mi, čo sa stalo?“

„Obávam sa, že… že nie.“ To jej bude musieť stačiť. Neviem prečo, ale vybehnem zo sály za Tomom. Netuším, či sa o tom teraz budeme baviť, alebo čo.

Musím to ale zistiť…

Vbehnem za ním na záchody. Som si takmer stopercentne istý, že je tam.

„Tom počkaj.“ Celkom udychčaný rozrazím dvere. On len stojí pri zrkadle, hlavu sklonenú smerom dole.

„Čo chceš.“ Povie zastretým tichým hlasom, ani sa na mňa nepozrie.

„Čo to malo znamenať, hm?“ Pristúpim bližšie. Úprimne povedané; bojím sa, že ma zbije. Možno som paranoidný, ale.

„Ale… Nie… Teba… niečo ťa ovládlo… však mám pravdu?“ Vyskúšam. Možno mi to povie. Ale asi nie. Viem, že ho to ovládlo, pretože mňa tiež. A viem, že to bolo moc silné na to, aby to dokázal ovládať.

„Hovorím, že som len hral svoju rolu.“ Trochu zvýši hlas.

„Nemusíš mi klamať. tiež som to cítil.“ Pokojne poviem a odídem. Asi potrebuje byť sám.

Takto sa nič nedozviem. Skúsim neskôr. Nesmelo vykročím chodbou, ale zarazím sa, keď za sebou začujem kroky. Veď tu nikto nebol.