autor: Sisa
Tak detská, nezdá sa to, ale je to už viac ako rok, čo sa prvý diel tejto poviedky objavil na twinceste. Musím sa Vám priznať, že táto poviedka pre mňa znamená naozaj veľa, pretože len vďaka nej som spoznala ľudí, ktorých mam a vždy budem mať veľmi rada, a preto chcem tento diel venovať im, všetkým, ktorý komentovali a ktorým veľmi ďakujem a v prvom rade Chantell (Sch-rei), ktorá ma chúďatko musela ku každému dielu dokopať a ktorej vďačím za všetko, čo sa v poslednom roku stalo. Takže si ten posledný diel užite tak, ako som si ja užívala každý jeden Váš komentárik :). Ešte raz ďakujem. Sisa
Kľačal som nad pomníkom z bieleho mramoru a nechával slzy stekať po tvári. V hlave sa mi stále ozývali výstrel. Trhane som sa nadýchol a zaťal päste. Nemalo to takto skončiť. Nie! On tu mal byť teraz so mnou a nie tak ďaleko!
„Prečo mi ťa vzali?“ kríknem a ďalej vzlykám. Tak moc si mi pomohol a teraz si preč. Už nikdy ťa neuvidím a to mi trhá srdce. Neznesiem pocit, že si zomrel kvôli mne. Mal som ťa zabiť už na začiatku, a keď som to nespravil, spravili to ONI, ale ja sa pomstím.
„Pomstím tvoju smrť. Prisahám.“ Zašepkám a končekmi prstov prejdem po jazve na bruchu.
„Tá guľka nebola pre teba. Ani jedna… prečo ja som teda prežil a ty nie? Prečo tá moja smrteľná nebola, zato ta tvoja áno?“
„Prepáčte…“ Otočil som sa pohľad a zamračil som sa na nejakú ženu.
„Prepáčte…“ Otočil som sa pohľad a zamračil som sa na nejakú ženu.
„Čo chcete?!“ zaprskal som. Ignorujem jej nechápavý pohľad a vstanem. Naposledy pozriem na snehovo biely pomník a rozbehnem sa preč.
*Flashback*
„No tak, Bill. Okamžite to pusť! Hneď!“ Kričal na mňa Andy a snažil sa mi vytrhnúť z ruky devinu.
„Nie, Andy! Pusť ma!“ zafňukal som a priložil som si ju späť k hlave. Následne mi ju ale Andy opäť vyšklbol a objal ma. Nahlas som vzlykal a tisol sa k jeho telu.
„Nie, Andy! Pusť ma!“ zafňukal som a priložil som si ju späť k hlave. Následne mi ju ale Andy opäť vyšklbol a objal ma. Nahlas som vzlykal a tisol sa k jeho telu.
„Chcem ho naspäť Andy… chcem späť svojho Tomiho.“ Zaboril som mu s plačom hlavu do ramena a neprestával som plakať.
*koniec flashbacku*
Nastúpil som do Andreasovej čiernej Audi a zapol som si pás. Pohľad som okamžite stočil k oknu.
„Si v pohode?“ spýtal sa Andy. Len plytko prikývnem a zavriem oči.
„Vezmi ma domov, Andy.“ Odpoviem potichu. Odpoveďou mi je škrípanie pneumatík. Stočím pohľad na tachometer a ticho sa uchechtnem. Aj Tom miloval rýchlu jazdu.
„Dík, Andy.“ Pokúsil som sa o úsmev a vystúpil som, keď sme zastavili pred Tomovým domom.
„Mám sa zastaviť?“
„Nie, Andy. Zvládnem to.“
„Nie, Andy. Zvládnem to.“
„Si si istý?“
„Áno,“ usmial som sa na neho a zavrel som dvere. Potichu som vošiel do domu. Ticho a tma bolo jediné, čo ma obklopovalo. Sadol som si na gauč a zaklonil hlavu.
*Flashback*
„A prinášame vám čerstvé správy z centra Berlína, kde dneska polícia zatkla najrozsiahlejšiu tajnú organizáciu Nemecka a možno aj celej strednej Európy. Na prípad je žiaľ uvalené informačné embargo, ale veríme, že po tomto zásahu polície začne zločinnosť prudko klesať.“
Sledoval som televíziu a počúval som hlas blonďavej reportérky. Takže ich chytili? Natiahol som sa pre mobil a vytočil som Davidove číslo. Prehodil som s ním pár slov, kým som z neho dostal to, čo som potreboval. Takže väznica v Hamburgu…
*koniec Falshbacku*
Započúval som sa do skľučujúceho ticha. Chcem ťa znova počuť. Cítiť tvoje dotyky a bozky.
Nedokážem sa vyrovnať s pocitom, že ho už nikdy v živote neuvidím, alebo…
*Flashback*
Prechádzal som po väzenskej chodbe a obzeral som sa okolo seba. Ta uniforma mi liezla na nervy. Bola moc veľká. Ešte raz som skontroloval zbraň, čo som mal za opaskom, a vošiel som do cely. Pohľad som uprel na posteľ.
„Vedel som, že prídeš.“ Uškrnul sa na posteli a ja som pevne chytil zbraň.
„Samozrejme, že som prišiel. Prečo si to spravil?!“
„Mal si ho zabiť a nie mu vliezť do postele!“ Odfrknem si a nabijem.
„Zničili ste mi život!“ zavrčím.
„Čo ak ten tvoj Tom žije?“ pobavene sa uškrnul a ja som na sekundu zneistel.
„Klameš!!“
„Naozaj?!“ zasmial sa a ja som na okamih stisol viečka. Pred očami mi preletel Tomov úsmev a to bol posledný impulz. Stlačil som kohútik.
„Naozaj?!“ zasmial sa a ja som na okamih stisol viečka. Pred očami mi preletel Tomov úsmev a to bol posledný impulz. Stlačil som kohútik.
*koniec flashbacku*
Stisol som viečka. Naozaj žiješ, Tomi? Ale kde? Nezastavím sa, pokiaľ nezistím pravdu. Nikdy!
***
Tom
Sedel som na studenej zemi a hlavu opieral o kamennú stenu. Trhane som dýchal a rozmýšľal. Kde ťa mám, Billi. Si v poriadku? Nájdeš ma? Stále nedokážem zabudnúť na tú noc. Jedinú noc, keď som mal právo dotýkať sa ťa.
*flashback*
Zhlboka som dýchal a prezeral som si rozochvené telíčko pod sebou. Tak jemné a krehké. Privrel som viečka a perami som sa dotkol tej sametovej pokožky. Rukami som zablúdil na jeho boky a jemne som ho chytil. Bozkával som ho na krku a opatrne prirážal do jeho úzkeho tela. Z úst mi unikali hlasné steny, ktoré sa miešali s tými jeho. Zaboril som nos do jemných vlasov a pevnejšie som zovrel jeho boky. Cítil som, ako sa mi o brucho obtieral jeho pulzujúci penis, a tak som ho vzal do ruky. Odmenou mi bolo hlasne zastonanie. Pousmial som sa a spolu s prírazmi som pohyboval rukou.
„Milujem ťa, maličký“ zastenal som mu do uška a voľnou rukou som hladkal jeho spotene telíčko. Zrýchlil som tempo.
*koniec flashbacku*
Pritiahol som si kolena pod bradu a pohľad som uprel na železné dvere pred sebou. Už tak dlho čakám, či sa otvoria a uvidím ťa v nich, ale ty neprichádzaš. Pomaly prestávam veriť, že ťa ešte niekedy uvidím. Nezostáva mi veľa času a preto ti chcem Billi povedať, MILUJEM ŤA!
KONEC
autor: Sisa
betaread: Janule
Teda… končí to dost… otevřeně. Dost zvláštně… a navíc smutně, kdy Tom s Billem nejsou spolu.
ľkoda, že táto poviedka už končí, Billa aj Toma mi je veľmi ľuto.
Tak smutně to skončilo.
Trochu sa mi ten dej plietol ale inak to bolo skvelé. Na konci som sa rozplakala ako želva…. vážne to bolo krásne. :))))