Nehraj to na mňa 9.

„Bill?“

„Hm? Tom?“ zaskočene hľadím na svoje dvojča. Takýto zúfalý výraz v tvári som uňho ešte skutočne nezažil.

„Odkáž mame, že ju mám rád.“ Och… mama.

„Aspoň niekto.“ Zašepkám a kývnem hlavou. Idem ďalej. Myslím, že teraz ma Tom naozaj nepotrebuje.

Medzi dverami stojí profesorka.

„Už ste si to vyriešili? Môžeme pokračovať?“ nepríjemne zavrčí.

„Ani by som nepovedal.“

„Hej, si v pohode?“ spoza profesorky sa vynorí Andy.

„Ani by som ne. Jasné, že som.“

Spýta sa Toma, ten povie takmer rovnakú odpoveď ako ja.

„Pani profesorka, ja dnes už nemôžem pokračovať. Nie je mi dobre.“ Vyhovorí sa Tom. Tvári sa naozaj, ako keby mal každú chvíľku skolabovať. Profesorka ani nič neodpovie, len kývne hlavou smerom k opone. Tom sa pobral za ňou.

***

Sedím v autobuse, dívam sa von oknom na uponáhľaných ľudí na ulici. Upúta ma jedna rodinka. Otec, mama a dvaja synovia. Mám dostatočne dobrý výhľad, keďže autobus práve stojí na zastávke. Ach. Prečo aj my nemôžeme byť šťastná rodina?

Vždy som sa rád pozeral na okoloidúcich, no nikdy som ich nebral ako: šťastná rodina, rozvedená žena, chalan s depkami a tak podobne. V poslednej dobe sa zamýšľam úplne nad všetkým. Čo by som aj iné robil. Ešte niečo mi tu ale chýba. Jasné, hudba. Otvorím tašku a hľadám slúchadlá. Narazím však len na scenár-e? Prečo tu mám dva? Prečo je na jednom meno Tom? Čo som tu ja nejaký poštár?

Ale. Tomovi to iste nebude vadiť. Jemu sa to pošle mailom.

Autobus sa opäť pohne. Do ďalšej zastávky, na ktorej vystupujem, je už len pár minút, ktoré mi prejdu ako nič. Na hudbu som aj zabudol. Vezmem si batoh a vystúpim pred hotelom. Ach bože. Čo som komu urobil, že tu musím bývať.

S otráveným výrazom vystupujem po schodoch. Takisto otrávene odomknem dvere odhodím veci a hodím sa na posteľ. Strašidelne mi zaskučí v bruchu. Asi budem mať diétu, nemám chuť vôbec na nič. Teda na niečo predsa. Ale na to musím veľmi rýchlo zabudnúť. Očami zablúdim k otvorenej taške, z ktorej trčí lajster s textami. Rýchlo si o tvár tresnem vankúš. Nemysli na to! – zapiští mi v hlave.

S toho hlasu mi už fakt preskakuje. No nič. Musím si urobiť niečo na jedenie, lebo asi umriem na podvyživenie. Vidím to na wifonku.

Nie je to nič moc, ale lepšie, ako by som mal hladovať. Dojem posledné sústo zabijackej polievky, odložím tanier a zase sa vrhám len do učenia. Ach… keď si predstavím, že to zajtra musím vedieť.

Po asi troch hodinách učenia sa textov mi to už ide pekne na mozog. Aha, veď tu je aj telka. Potrebujem pauzu, bodol by nejaký dobrý film na rozptýlenie. No tak rozprávka. Čo je to? Artur a Minimojovia! Zbožňujem tú rozprávku!

Bohužiaľ, je akurát koniec. Bože! Šľak to opál!! No nič… mal by som si trochu zdriemnuť.

„Zostaň navždy so mnou. Prosím.“ Pritisol si ma ešte pevnejšie. Och Bože. Je to tak krásne. Až mám z toho motýlikov v bruchu.

„Čo to malo byť!“ Vykríknem, ešte sa ani poriadne nezobudím. To. Prečo sa mi to snívalo? A-ko? O môj bože!

Moje podvedomie si už vopred zahralo scenár z predstavenia. Ale aj tak ma to dosť šokovalo. Prišlo mi to také. Reálne. A tie pocity. Hanbím sa to priznať, ale tie boli úžasné. Tak neskutočné a pritom reálne.

Ach. ten scenár mi už lezie na nervy. Nemôžem sa toľko učiť. Ale vlastne. Už to viem. A do zajtra to budem vedieť ešte lepšie. No nič… trochu sa otrasiem a idem do kúpeľne. Zišla by sa mi poriadne horúca sprcha, alebo horúci kúpeľ a potom masáž. To by som chcel priveľký luxus. Môžem byť rád, že tu mám vôbec teplú vodu, posteľ a hlavne strechu nad hlavou. V tomto upršanom počasí by som nevyhnal von ani psa.

Zrazu sa mi rozzvoní mobil. Ani neviem, kde ho mám. Najskôr asi v taške. Kto to asi môže byť? Netuším o nikom, kto by sa túžil so mnou rozprávať. No nič. Vyberiem ho po chvíľke hľadania z tašky. Neznáme číslo.

„Prosím?“

„Ahoj, Bill. Ideš zajtra do školy?“ Čo? Kto to je?

„Kto je tam?“

„Tu Andy.“ Och! Odkiaľ.

„Odkiaľ máš moje číslo?“

„Zistil som si,“ aj cez telefón som videl ten prefíkaný úsmev. Ale to je jedno.

„Áno, idem, potrebuješ niečo?“ spýtam sa, keďže netuším, prečo volá.

„Nie… len som chcel vedieť, či prídeš.“ Z jeho hlasu poznať úsmev. Ušla mi na tomto všetkom nejaká dôležitá pointa.

„Aha… no tak potom áno.“

„Čo ti hádam chýbam?“ zavtipkujem, nech nenastane trápne ticho.

„Hmm…“ smiech. Už som sa zľakol, že sa nezasmeje. Už som asi paranoidný zo všetkého.

„Tak dobre, vidíme sa zajtra, ahoj.“

„Čau.“ Zo smiechom odpoviem a zložím telefón. Naozaj by ma zaujímalo skade si už len mohol zohnať moje číslo. Predsa ho nemá nik zo spolužiakov. Dokonca myslím, že ani Tom nie. Načo by mu aj bolo, nie?

Moje myšlienkové pochody preruší až prúd horúcej vody. Došľaka, veď ja som si nedal dolu tričko! Už by som asi nemal rozmýšľať, lebo si ešte ublížim. Ach, toto som potreboval. Ešte tá masáž a bol by som najšťastnejší človek v tejto izbe.

Už sa neviem dočkať, kedy si konečne normálne ľahnem do postele a zaspím. Snáď sa mi už nebudú snívať žiadne sprosté sny. Maximálne tak o ovečkách.

Teraz sa venujem ale len svojej sprche. Milujem to teplo sálajúce z vody. Je to jediná vec v mojom živote, po ktorej sa cítim aspoň trošku lepšie. A asi aj posledná.

Keby môžem plytvať peniazmi len tak, zavolal by som si maséra. Len čo som sa zohol po osušku, skoro ma seklo. Som pekne dolámaný. To budú tie hodiny tanca.

Dobre. Dosť bolo rozkoše zo sprchou. Som fakt desne unavený. Len čo výdem zo sprchy, opäť mi zazvoní telefón. Opäť Andy?

„Prosím?“

„Bill?“

„Andy?“ Celkom sa začudujem, keď zistím, že je to jeho hlas..

„Čo potrebuješ?“.

„Nič… volám len tak. Chcel som ťa počuť.“

Robí si zo mňa srandu, či čo?

„Veď sa stretneme zajtra v škole. Deje sa niečo?“ spýtam sa v absolútnom prekvapení.

„Nie, nie, nič. Len sa proste nudím. Ale ak ťa otravujem, tak povedz. Už nezavolám.“ Povie dosť sklamane.

„Nie, nie. Pokojne zavolaj. Aspoň sa nebudem nudiť.“ Zaklamem. Teraz na nikoho nemám naozaj náladu. Ani na Andyho.

„Tak čo? Texty naučené?“ pokúsi sa začať nejakú debatu.

„Uhm, jasné,“ snažím sa pôsobiť milo. Veď som herec, aspoň si to natrénujem.

„A… ako sa ti bozkáva s Tomom?“ Bože… túto otázku som od neho práve nečakal.

„Andy. Nepodpichuj, dobre? Dobre vieš, že je to strašné, bozkávať sa s vlastným bratom.“ O môj bože ! Nie! Ja. Do pekla! Kurva!

„Bratom? Čože? Tom je tvoj brat? Žartuješ?“ vychrlí na mňa hneď zo štyri otázky.