autor: Diana
„J-ja… N-no…“ prečo by som mu to mal tajiť? Nepoznám ho síce dlho, ale viem, že mu môžem veriť. Viac menej mi v nič iné veriť neostáva.
„Áno, je to môj brat. Dvojča…“ nastane chvíľa ticha.
„Andy, si tam?“
Nik sa neozýva.
„Halóó…“ Stále nič.
„Prepáč… len som rozmýšľal. Musí to byť poriadne hnusné, že áno?“ No tak asi áno, keď je to môj brat.
„Áno… je…“
„Nerozmýšľal si, že by si poprosil profesorku, aby ho za niekoho vymenila?“ popravde ma to ani nenapadlo. Od začiatku si tak trvala na svojom, že som nad tým nemal odvahu ani len uvažovať.
Ale aj tak poviem niečo iné. Neviem, čo ma k tomu núti, sám tomu nerozumiem.
„Hovoril. Ale ona nevie, že je to moje dvojča. Vlastne. Nikto to nevie. Len ja on a… ty.“ Sťažka preglgnem. Cítim sa moc previnilo, že to vie… Tom ma zabije.
„A čo by si urobil,“ odmlčí sa. „…keby som to s tebou hral ja.“ Oh môj Bože, čo to doňho tak zrazu vošlo?
„No… Ja neviem,“ spraví sa mi v hrdle ešte väčšia hrča. „…ale hráme to takto, takže je to jedno, no nie?“ otočím to a ani nečakám na odpoveď.
Už s ním nechcem volať. Nepáči sa mi jeho tón hlasu, a už vôbec nie jeho reči.
„Počuj, Andy, niekto klope. Musím ísť otvoriť. Potom niekedy zavolaj, áno? Zatiaľ pa.“ Ani ho nenechám odzdraviť a hneď vypnem telefón. Poriadne nahlas si vydýchnem. Toto bol najdivnejší telefonát, aký som kedy mal.
To je už toľko hodín? Mal by som si ísť ľahnúť, lebo zajtra budem ešte viac dolámaný ako teraz. Ešte si hodím do tašky scenár a na mobile nastavím budík, nech zasa neprídem neskoro. Hodím na seba tričko a tepláky a ľahnem si do postele. Posledné myšlienky boli tie, aby sa mi znova nesnívalo to, čo naposledy. Alebo to je jedno. Aj tak to bol len sen. Pekný sen. Čo to splietam? Už som unavený, nedokážem viac myslieť.
Mátajú ma samé nezmysly.
***
Tie dni ubiehajú tak rýchlo. Nestíham ani registrovať, čo sa deje.
„Chalani, tak poďme!“ Zakričí na nás profesor Schwarz. Obaja sedíme na opačnom kraji javiska.
„Tak. Zopakujete si to, áno?“ Popraví si svoje úzke okuliare a hlavou kývne smerom ku stredu dosiek.
„Tri, štyri.“ Tom povie svoju prvú vetu.
„POZOR!!“ Zakričí na nás niekto z hora. Nestíham dokopy nič vnímať len to, ako ma čiasi ruka zachytí a strhne preč až padnem na zem. Na miesto, kde som stál, padne ťažká napodobenina balkónu.
„Všetci preč z javiska, hneď!“ u profesora sa hneď prejavili komandérske sklony a všetci museli opustiť scénu. Nevadí, aspoň budeme mať pauzu a budeme sa môcť psychicky pripraviť na náš výstup. Ak sa na to vôbec dá pripraviť.
Čo ma ale udivuje je, že ma Tom zachránil. Teraz obaja ležíme na zemi, ja v Tomovom náruči. Ja… nečakal by som to od neho. Aj keď je to môj brat, toto nie.
Tom sa nejako vymoce a postaví sa. Takmer mi spadne sánka, keď mi podá pomocnú ruku.
Najprv naňho len nemo hľadím.
„Tak vstávaj, dokedy tam chceš ležať?“ Aha jasné, asi by som sa tu nemal váľať.
„Vďaka.“
Chytím mu ruku, pomôže mi postaviť. Len čo sa postavím na nohy, okamžite sa ma pustí. Akoby som mal mor alebo niečo.
„Detská, musíme to tu upratať. Zatiaľ máte prestávku.“
Nehrniem sa upratovať. Nie som tu od toho. Radšej sa uchýlim do kúta za oponou. Radšej budem sám, ako sledovať tie nenávistné pohľady a počúvať odporné reči.
Prejdem na opustenú lavičku tesne za oponou. Chcem byť chvíľku sám. Preč od všetkých. Prečo sa mi to do pekla nemôže aspoň raz splniť?! Andy mi asi nedá pokoj.
„Ahoj, Billi.“ Pozdraví ma a vzápätí si sadne až priveľmi blízko mňa.
„Ahoj,“ snažím sa pôsobiť milo.
„Tešíš sa, že to prerušili, však?“ usmeje sa.
„Hej, jasné. Kto by sa netešil.“
„Radšej by si to hral so mnou, však?“ pokúsi z toho urobiť vtip, no mne to dvakrát vtipné neprišlo. Tušil som, že to nenechá len tak. Otravuje ma s tým už niekoľko dní. Vlastne odkedy som ho odbil.
„Jasne, jasne.“ Poviem ironickým tónom. Schválne ho ale posadím tak, aby nevedel, či je to ironické alebo nie.
„Vidíš, ja som to vedel. Som neodolateľný…“ pozriem naňho s pozdvihnutým obočím a zasmejem sa. „Jasné, že žartujem!“ predtým, ako som sa zasmial, sa mi to tak nezdalo.
Neviem, či sa mi to len zdá, ale… Balí ma?
„Počuj…“ Začne šepkať. „Tom je teda naozaj tvoje dvojča?“ Udivuje ma, že sa na to pýta až teraz.
„Uhm. Fakt sme takí odlišní?“ začudujem sa. Asi nikdy nikoho ani len nenapadlo nás porovnávať, či nevyzeráme rovnako. „Keď sa zadívaš, tú podobu uvidíš určite.“ A zobral to doslovne. Tak prenikavo na mňa pozeral, že som bol z toho paralyzovaný.
A že je to fakt nepríjemné.
„No tak. Nedívaj sa tak na mňa. Dívaj sa na Toma.“ Zasmejem sa, aby som odľahčil situáciu. No v skutočnosti je medzi nami také napätie. Normálne sa ho bojím.
Počuteľne mi spadne kameň zo srdca, keď profesor zavolá moje meno.
„Uff, zasa ma naháňa, musím ísť,“ naoko otrávene odídem, no v skutočnosti som rád, že ma profesor vykúpil z Andyho zajatia. Neviem, čo to s ním v poslednom čase je.
„Kaulitz, budete musieť s Tomom ešte chvíľku počkať. Nedá sa to tak rýchlo urobiť. Takže teraz si dajte ešte 15 minútovú pauzu a potom by to už mohlo byť hotové. Môžeš ísť.“ 15 minút??!! Otrávene prikývnem a rozhliadnem sa po nejakom voľnom mieste. O, výborne. Moja lavička za oponou je znova voľná.
Zaujímalo by ma, kam sa vyparil Andy. Ale len preto, aby som sa mu mohol prípadne vyhnúť. Predtým sa s ním dalo rozprávať aj normálne. Ale kedy predtým? Vlastne… Pred čím? Čo také sa stalo, že tak zmenil svoje správanie?
Mal on vôbec normálne správanie? Možno som si to len nevšímal.
No nič… vypravým sa opäť na opustenú lavičku za závesom.
Ešte si ani nestihnem sadnúť a Andy opäť pribehne. Sakra!
„No? Čo chcel?“
„Že mám ešte chvíľu pauzu. A teraz, v tomto momente som si práve spomenul, že som strašne hladný, takže letím na tú chvíľu do školskej jedálne…“ zišla mi na um výhovorka. Len aby sa za mnou nevybral aj on.
„Pôjdem s tebou. Nemám ani ja čo robiť.“ To snáď ani nie je možné!
„Jasné, poď. Som rád.“ Presvedčivo sa naňho usmejem. Bože. Ja raz budem Pán Herec. prissám vačku.
Teda už teraz som. No čo, nejako si na jeho prítomnosť budem musieť zvyknúť. Aj keď naňho ľudia na chodbe hádžu nechápavé pohľady, ignoruje ich a znova sa so mnou snaží nadviazať debatu.
„V jedálni budeme sami, však?“ Prekvapí ma až mrazivou otázkou. Do pekla. Ja som si to ani neuvedomil, ale má pravdu.
„Áno. Prečo sa pýtaš?“ Doslova sa bojím jeho odpovede.
„Len tak.“ Usmeje sa a otvorí mi vstupné dvere. Jeho galantnosť je snáď až prehnaná.
Keď som sa zohol pri okienku, kde vydávajú jedlo, bol by som odprisahal, že sa mi pozrel na zadok a olizol si peru. Ach nie. Kde ja chodím na takéto nápady. Už som skutočne paranoidný. Mal by som s tým prestať.
Raz s toho zošaliem.
„Billi, tuším je obed až za hodinu.“ Potmehúcky sa zasmeje. Do pekla, úplne ma to nenapadlo.
autor: Diana
betaread: Janule
supeeeer! 🙂
mala som pravdu že ho balí xD to dopadne, chudák Bill musí si vymýšľať originálnejšie výhovorky xD no počkať ale teraz sú v jedálni a sú tam úplne sami že? ajajaj, bojím sa že Bill nie je len paranoidný, že sa mu to nezdalo xD hrozne sa teším na ďalší diel, vždy mi to super zdvihne náladu 🙂