Nehraj to na mňa 11.

„Máš pravdu. A… Andy, prosím, nevolaj ma Billi.“ Napomeniem ho. Mám to rád, áno. Ale od neho to znie tak… ja neviem… možno je to sprosté prirovnanie ale… Nadržane?

„Oh, jasné, prepáč. A ako ťa mám teda volať?“

„Jednoducho Bill. Nijak inak. Proste Bill, okej?“ ako inak by ma chcel volať?

„Dobre. Ako chceš. Ale mne by sa páčilo aj napríklad medvedík.“ Zasmeje sa a zadíva sa na hodiny. Ja vytreštím oči. To snáď nemyslí vážne??!!

„Andy, neštvi ma.“ Poviem z hrôzou v hlase. Dúfam, že mu to dôjde.

„Žartujem, čo panikáriš?“ uchechtne sa na mne.

„Keď ono to znelo tak vážne,“ uškrniem sa aj ja, nech nie som za úplného idiota.

„Prosím ťa,“ ťažko si vydýchne. Ach… Nie, že by som mu nebol vďačný, že je jediný človek, čo sa so mnou baví. Ale… Možno by som bol teraz radšej sám. Keďže obed dávajú až za hodinu, s Andym v pätách sa vrátim na svoju opustenú lavičku. No čo. Budem si musieť na jeho prítomnosť zvyknúť.

„Billi. Teda, Bill. Môžem sa niečo spýtať?“ netuším, čo chce.

„No, počúvam,“ prikývnem.

„Ja som len chcel…“ namiesto otázky sa mi nebezpečne priblíži k tvári.

„Andy?“ chcel som sa spýtať, či je všetko v pohode, no v tej chvíli som bol vďačný za moje reflexy, že som sa stihol včas odtiahnuť, lebo inak by ma pobozkal.

Čo??!! Pobozkal??!! Čo sa to tu do pekla deje!

„Bill… Nebráň sa tomu.“ Zašepká opäť sa ku mne nakloní. Tento krát sa ale uhnúť nestihnem a prudko sa mi pritisne na pery. Takmer ma strasie, keď pred sebou uvidím zamračeného Toma. Keď nás uvidí, okamžite sa otočí a odkráča preč.

„Andy nie!“ Zapriem sa mu o hruď a nasilu ho odstrčím. Hneď si otriem ústa rukávom. Viem, že sa to nepatrí, ale je to automatické.

Viem, že keď som raz gay, už s tým nič nespravím, ale toto bolo pre mňa dosť ponižujúce. Na tom pocite ešte pridalo to, že Andy je Tomov kamarát. Teraz si bude myslieť, že som to začal ja. Mám sto chutí postaviť sa a ísť mu vysvetliť, ako to bolo. Nie preto, že by ho to zaujímalo, alebo že by to mňa trápilo, ale… Prečo ma vlastne zaujíma jeho mienka? Nemala by. A aj tak zaujíma.

„Andy! Čo si to urobil?! P-prečo? Ja, ja… nesmieš sa na mňa hnevať, ale… Ja nič k tebe necítim. Prepáč.“ Smutne skloním pohľad. Naozaj ma to mrzí. Je tu prvý človek, čo by ma mohol mať rád. A ja k nemu nič necítim.

„To nič. Sorry. Nemal som,“ ospravedlňuje sa, ale tvár stále neodtiahol.

„Ja… Prepáč… Musím…“ nedokončím vetu a utekám smerom za Tomom. Prečo? To keby som vedel. Jeho hlas ma však v polke cesty zastaví. Najprv ma zarazí, že na mňa len tak prehovoril, ale potom pochopím, že keby nemusel, neurobí to.

„Máme ísť na javisko.“

„Dobre. Chcel som len povedať, že Andy pobozkal mňa. Nie ja jeho. Ja…“ Ani nestihnem dopovedať a Tom ma hneď preruší.

„Prečo mi to hovoríš?! Je mi to fuk.“ Povýšenecky mi pozrie do očí a okamžite odchádza. Nie však smerom na javisko. Niekam preč. Keď ale povedal, že nás volá profesor, idem teda tam.

„No? Volali ste ma?“ Podvihnem obočie. Profesor sa na mňa nechápavo pozrie.

„Nie. Ešte to nemáme hotové.“

„Aha, dobre, tak idem. Niekam, kde nebudem zavadzať.“

„To by bolo super,“ nervózne sa na mňa usmeje profesor. Náhle si uvedomím, že musím za Tomom. Nepochopil som, prečo ma volal.

Idem okolo „mojej“ lavičky, no čo tam nevidím? Sedí tam Tom. A Andy?? Počujem len zopár doznievajúcich slov „On nechce“ a viac nič. O kom sa bavia?

„Tom? Profesor odo mňa nič nechcel.“

„Viem. Nemal som si kde sadnúť,“ no tak to je pekné. To je moje miesto!!

„Ty si myslíš – že sem len tak prídeš – a obsadíš mi MOJE miesto?!“ začal som hrať divadielko. Veď čo by som aj robil, keď máme technickú pauzu.

„Prestaň vyvádzať, dobre?! Je to len lavička. Choď si sadnúť vedľa.“ Kývol rukou k dvom stoličkám na opačnej strane.

„Choď tam ty! Toto je moje! Musíš mi brať naozaj všetko?! Ale vieš čo? Nechaj si to!“ začína ma opäť všetko štvať. Nervozita do mňa poriadne stúpa. Raz som musel vybuchnúť. A že to vyvolá taká drobnosť.

„Už si zavri hubu, dobre?! Nikto tu nie je zvedavý. Choď si tam nájsť niekoho, koho môžeš ísť vyfajčiť, nech si pokojný!“ Surovo ma odbil. Toto už nedokážem vydržať.

„Daj mi už konečne pokoj!!! Nestaraj sa do môjho skurveného života! Jednoducho rob, akoby som neexistoval, je ti to jasné?! Ako by som umrel!“

„To by ma len potešilo,“ zamrmlal si pod nos, no ja som to aj tak počul. A dosť! Už-už som mu šiel vlepiť, keď ma Andy zastavil.

„Kašli naňho, nestojí ti za to,“ zašepkal mi.

„Ale stojí!“ Vymaním si zovretie Andyho ruky a celou silou vrazím Tomovi štipľavú facku rovno na tvár. Viem, že to Tom len tak nenechá. Ale aspoň raz v živote sa mi uľavilo. Potreboval som to. Za všetko čo mi v živote urobil. Ako moc ma vždy ponižoval. Je to oproti tomu len zlomok bilióntiny. Ale aj tak. Robím to pre seba. Čo je horšie, toto ma naštvalo ešte viac. S ním to ani nepohlo a ďalej sa díval na svoje krikľavé šnúrky v teniskách.

„Nehraj to na mňa, viem že by si mi najradšej vynadal!! Tak to urob!! Urob to!! Počuješ?!!“ začnem hysteričiť. „Tak ako vždy. Poníž ma! No tak!“

V žilách mi doslova vrela krv. Lomcovala mnou absolútna hystéria.

„Mám ťa ponížiť?! Mám to urobiť?!“ Prudko sa Tom postaví, kričí na mňa. Mám chuť mu jednu opäť vraziť.

„Áno! No tak to urob!“

„Fajn!!!“ Prudko, až bolestivo ma vezme za ruku a ťahá rovno na rozrobené pódium. Pre bezpečnosť všetci ostatní žiaci sedia v hľadisku. Tom aj so mnou sa postaví tak, aby na nás všetci videli.

„On!“ Ukáže na mňa prstom „Je do mňa zamilovaný! Neustále mi otravuje život, dobieha za mnou a prosí ma o to, aby som sa s ním vyspal! Je to obyčajný úbožiak! Nezaslúži si nič iné, len poriadnu bitku, nech sa mu ten teplý mozog zmení na normálneho človeka!“ Vykrikuje. Všetci len otvárajú ústa. Ja… možno som nemal chcieť, aby to urobil. Do očí sa mi derú slzy. Myslel som, že urobí čokoľvek iné. Ale nie toto. Všetci sa začnú smiať. Ešte aj ľudia z vedľajšej triedy. Tom sa na mňa len zákerne pozrie.

„Ty si to chcel.“ Pošepká, opäť ma vezme za ruku a ťahá preč. Ľudia v hľadisku na mňa ešte stále niečo pokrikujú. Nevnímam ich. Cez slzy už ani nevidím. Tom ma zatiahne za oponu, nik nás tam nevidí. Ani neviem, či tam Andy ešte je. Asi nie. Surovo ma sotí o stenu, svojím telom mi znemožní akýkoľvek pohyb. Nasilu ma pobozká. Vlastne… nie až tak nasilu. Premáham sa, aby som nezačal spolupracovať. Nemôžem po tom, čo mi urobil. Niečo, čo vôbec nie je pravda.

„Daj mi pokoj!!!“ Zavreštím naňho podľa možnosti. Nazbieram všetku silu v sebe a odsuniem ho preč. Utekám preč zo školy. Je mi jedno, že budem mať s toho problémy. Nezostanem tu už ani sekundu.

Celý uslzený takmer bežím do hotela. Potrebujem vreckovku, pretože rukávy už mám premočené od sĺz. Hľadám vo vreckách, no žiadnu som nenašiel. Hm, jediný obchod na okolí sú tu tie potraviny s odpornými predavačkami. Ale mám na výber? No nemám. Vkĺznem preto dnu a som rád, keď pri regáloch nikoho neuvidím. Jedinú predavačku som stretol až pri pokladni. Tá sa pokúsila o štipku súcitu: „Nechala ťa?“

„No… Dá sa to tak povedať.“ Vzlyknem. Nebudem jej predsa rozprávať o mojich problémoch. Aj tak by to nikoho nezaujímalo. Už som si zvykol, že som na všetky svoje pocity sám. Vždy som bol, som a budem. Nikdy sa to nezmení.

„Neboj sa. Nájdeš si inú. Takú, čo ťa nedá nikdy ani za nič na svete. A možno je to tá, o ktorej by si to nepovedal ani vo sne.“ Usmeje sa na mňa. No. Možno nie je až taká zlá. Opätujem jej úsmev. Jediný človek, čo sa ma snaží aspoň slovom podržať. A to by ani nemusel.

„Ďakujem,“ skutočne od srdca jej poďakujem a potom sa osamelý poberiem do svojej osamelej izby v osamelom hoteli. Ľahnem si do osamelej postele a budem premýšľať. Opäť sám.