Nehraj to na mňa 13.

„Áno, áno.“ Zamrmle si. „Poďme radšej vyskúšať ten text. Do tvojej a Tomovej role sa niečo pridalo. Pomôžem ti s tým, ak chceš.“ Čo? Hádam si nemyslí, že…

„Neboj… bozkávať sa nebudeme.“ Zasmeje sa. Uff! Už som sa zľakol.

Úplne som zabudol, prečo som sa pred chvíľkou tak rozrušil.

„Dobre, tak začnime.“

Sadnem si na jeho posteľ, Andy mi podá scenár s celou hrou. Je to dosť veľká kopa papierov. Som rád, že sa tam nehovorím až tak moc veľa, aj keď som hlavná úloha. Keby to mala byť taká hra, ako zvykneme skúšať, asi by som sa zbláznil. Vďaka bohu, že valentínske príbehy robíme tak krátke.

„Ten úvodný tanec, čo majú baby, asi skúšať nebudeme, však? Ale keby si chcel, nemám s tým problém., zavtipkuje. Trapas. Asi jedol vtipnú kašu, chlapec.

„Nie, nie… to nemusíme. Celkom stačí, keď si preopakujem tú otravnú scénu, potom tú ďalšiu, a to je všetko.“ Usmejem sa naňho a začnem sa hrabať v papieroch. Konečne nájdem jednu stránku celú označenú ružovým zvýrazňovačom.

Ružovým. To hádam naschvál. Nasledujúcu hodinu sme usilovne dreli na vylepšovaní našich výkonov. Teda hlavne toho môjho. Problém nastal až pri konečnej ‚bozkávacej‘ scéne. Prišlo mi to také zvláštne, vyznávať lásku práve jemu, aj keď to bol len scenár.

Len čo som dopovedal slová napísané na papieri, Andy sa na mňa pozrel tak ako Tom predtým. Myslel som si, že je to len jeho pohľad. Zvláštny. No teraz som pochopil, čo tým Tom chcel povedať. Že… sa máme pobozkať. A teraz to urobil Andy. To by ani nebolo to najhoršie, keby sa ku mne pomaly nezačal nakláňať. Ja… Ani neviem prečo, ale neprotestujem. Teda aspoň zo začiatku nie. Zdá sa mi to… úplne neškodné. To ma ale rýchlo prejde, keď sa Andy naozaj odváži pobozkať ma. Ja… Ak mám pravdu povedať, príde mi to hrozne zvláštne. Andy je Tomov bývalý. A toto sa nerobí. Nechcem, aby to takto bolo. Nie je to fér voči Tomovi. A nepáči sa mi to. Sú to úplne iné bozky ako tie môjho brata. Tie jeho boli také… Jemné a nežné. Krásne… S Andyho cítim len chtivosť. Ktorej sa ale začínam báť. Prestávam sa chytať tejto hry.

„Nie. Andy, to nie je správne. Nemôžeme.“ Zapriem sa mu rukami o hruď a pomaly ho od seba odstrčím.

Nie je škaredý, ale nepriťahuje ma. Proste to nejde a hotovo!

„Myslím, že by som už mal ísť,“ náhle sa zodvihnem a som pripravený na odchod. Našťastie sa ma Andy nestačí zastaviť. Asi si uvedomil, že to nemal.

Viem, že to už raz na mňa skúsil. Vtedy na lavičke. Ale myslel som si, že to bol len skrat. Ale teraz opäť? Som s toho zmätený. Rýchlo vybehnem preč z jeho izby. Pokiaľ ma nevolá.

„Bill, počkaj! Máš tu tie scenáre!“ Uteká za mnou aj s papiermi. Hmm… neskoro. Do pekla. Ja fakt potrebujem tie scenáre. Musím si ich vziať.

„Máš pravdu. Andy, počuj, to, čo sa stalo…“

„Pššt. Kašli na to áno? Poď…“ Preruší ma. Opäť nahodí ten presladený tón hlasu. Chytí ma za ruku a ťahá späť do izby. Nechá ma kráčať prvého. Opäť prídem k jeho posteli, no spoza chrbta počujem len cinknutie zámky. Čo to robí? To snáď.

„Prečo zamkýnaš?“ Nesmelo sa spýtam. Toto sa mi naozaj prestáva páčiť.

„Aby sme mali súkromie.“

„Veď ja už odchádzam,“ preglgnem to sucho, čo mám zrazu v ústach. Mám z neho strach.

„Nie, ešte nie,“ usmeje sa takisto sladko ako predtým, no teraz mi jeho tvár príde skôr slizká.

„Čo to robíš? Pusť ma, chcem ísť domov!“ Domov? To by som teda fakt rád, keby som nejaký domov vôbec mal.

„Ale kam sa to ponáhľaš? Veď… Môžeme byť ešte chvíľku spolu, nie?“ Hovorí ako úchyl. Je to odpudzujúce. Bojím sa ho. Ja viem. Som rovnaký chlapec ako on. Ale… Sám si to priznám, som trochu zženštilý. A v takýchto situáciách sa neviem moc obraňovať. Vlastne. Toto som ešte nezažil. Len niečo podobné vtedy s Tomom. Ale… to je niečo celkom iné.

„Andy, neblázni.“ Zasmejem sa. Možno je to len strašne nepodarený vtip. „Pusť ma, naozaj už musím ísť.“

„Ešte sme nedokončili scénu, Billi,“ nebezpečne sa ku mne priblížil.

„Dokončili!“ obranne vyjaknem.

„Tak si urobíme pokračovanie,“ oblizne si peru. Mal som čo robiť, aby ma nenaplo. Ako môže byť odrazu tak slizký?

„A-ako to myslíš, že pokračovanie?“ Začína u mňa dosť slušná panika. Vôbec sa mi toto nepáči. Kade do pekla ujdem? Oknom?

„Neboj sa, bude sa ti páčiť.“ Mrkne na mňa a priblíži sa ku mne až nepríjemne blízko.

Čo teraz? Keby mám aspoň niečo, čím ho… Schytím stolovú lampu, ktorú mám hneď po ruke, a celou silou mu ju trafím o čelo… ovaliť. Fuf, a teraz zdrhnúť. Tá paranoja sa stupňovala už dlho. Ale teraz to vypuklo, a jediné, čo mám teraz v mysli je, že musím čím skôr zdrhnúť.

Schytím prudko kľúč. Ani za nič to však nejde otvoriť. „Kurva!“ Kopnem do dverí. Nič, druhý pokus.

„Billí no ták… prečo si to urobil, hm?“ Príde ku mne zozadu. Obmotá si ruky okolo môjho pása, zadok si mi prudko pritlačí o rozkrok. Je to tak nepríjemné!

„Andy, pusť ma!“

„Nie tak rýchlo, ešte sme nedohrali druhé dejstvo,“ povie tichým hlasom a takmer sa mi perou dotkne ucha. Cítim na koži jeho dych a nie je mi to práve dvakrát príjemné. Stále mykám zámkou. Už som sa chcel vzdať, keď som zdola začul čísi hlas.

„Andy, som domá!“ Andy sa strhne a prestane, vtom cinkne zámka. Chvalabohu! Vypochodujem z izby a na širokej chodbe sa stretnem s jeho tetou. Ste moja spása! pomyslel som si. Ani si nechcem predstaviť, čo by sa dialo, keby neprišla.

„Ahoj. Ty si kto?“ Milo sa na mňa usmeje. Keby tak vedela.

„To je môj kamarát.“ Andy okamžite zbehne dolu schodmi. No… Po tomto už kamarát asi nie. Len sa priblblo zaškerím a kráčam ku dverám, čo znamenajú spásu. Len sa bojím. Ďalšie peklo v škole? Možno som sa s ním mal vyspať a mal by som do konca života pokoj.

Blbosť. Nie som predsa žiadna handra. Ani neslúžim ako spermobanka, sorry! Urazený a ponížený odchádzam. Ešte od dverí stihnem pozdraviť jeho tetu, ktorá mi našťastie nič neurobila, no Andymu darujem len jeden štipľavý pohľad a ani pol slova. Ešte aj tie posrané scenáre som tam nechal.

Príde na mňa taká úľava, keď vyjdem z toho domu. Ale štve ma to. Prečo zase ja? Myslel som si, že Andy je môj kamarát. Že je aspoň jediný človek, čo mi rozumie alebo sa vôbec so mnou baví.

No v dnešnej dobe asi nikto nerobí nič len tak z dobrej vôle. Už mám len… Vlastne ja už ani nič nemám. Svoje dve tašky a dobrú mienku o niektorých ľuďoch, na ktorých po udalostiach posledných dní už aj tak mením názor. Cestou si len tak bezcieľne kopem kamienky, na ktoré ani nevidím. Takmer zinfarktujem, keď okolo mňa preletí hasičské auto so zapnutým majákom. Prejdem ešte o ulicu ďalej, uvidím svetlo z plameňov a kúdole dymu valiace sa z… To je.…? To? To nie je… To sa mi zdá…!

Hoci je hotel poriadne ďaleko, plamene sú vidieť až sem. Dúfam, že sa mýlim. Nie. Jasne, že sa mýlim. Môj hotel nemôže byť stadeto vidno. Jé! Mám šťastie, zrovna ide autobus, ktorý potrebujem. Som rád, že nemusím čakať na zastávke akurát pri tak strašnom mieste, ako je škola. Hneď ako autobus zastaví, nasadnem a opriem sa o sklo. Je tak ľadové. Ten studený prúd mi prechádza do celého tela.

Celou cestou si opakujem, že som príliš paranoidný a toľko nešťastí po sebe sa mi stať nemôže. Moje nádeje však vyprchajú ako bublinky v kole, keď autobus postojí o zastávku skôr, vraj z toho dôvodu, že na ďalšiu zastávku sa kvôli požiaru nedostane. Už strácam aj tú poslednú bublinku nádeje, ktorú som mal.

Vybehnem z autobusu, utekám k hotelu, čo mi nohy stačia. On, on fakt horí! To nie je možné! Moje veci! Moje. Ach nie …Ale možno, možno je moja izba v poriadku. Posledná nádej.

Pribehnem k húfu požiarnikom. Pozerajú sa všetci jedným smerom. Pozriem sa aj ja, vždy som zvedavý, kam smeruje ľudský pohľad. A…

„Pane Bože, nie!“ Tvár si zaborím do dlaní, rozplačem sa. Veď hlavné miesto požiaru je práve moja izba.

„Čo som komu urobil?!“ vzlyknem bez ohľadu na okolostojacich zvedavcov. Teraz nechcem ani pomyslieť, čo so mnou bude. Za matkou sa doplaziť nemôžem. Aj tak by ma vyhodila. Otec? Tiež by ho moja prítomnosť nepotešila. Andy? Neprichádza do úvahy! Ja-ja som asi najpotrestanejší človek na svete. Jediné, čo chcem vedieť je, čo – som- komu spravil, že takto musím trpieť?