autor: Diana
Pristúpim k jednému hasičovi, čo stojí pri aute. Bojím sa, že pre záchvat plaču nedokážem ani hovoriť.
„Čo – čo – čo sa tam stalo?“ Vydám ledva zo seba.
„Nejaký zákazník nechal zapnutú kanvicu v tamtej izbe,“ ukázal prstom na horiace okno, „a nejako to skratlo.“ Hlavou sa mi premietla scéna, ako som bol hladný a nechal zovrieť vodu. Oh Bože. Môžem si za to sám?
Posledná možnosť, ako žiť ako-tak normálne, a ešte aj tú premárnim? Toto nie je spravodlivé. Ja som nikdy nikomu nič zlé neurobil. Prečo musím byť potrestaný, ani neviem za čo? Rúca sa mi všetko. Ešte aj tie poondiate dve tašky, čo mi ostali, už nemám. A viera v spravodlivosť? Po tej už nie je ani stopy.
Nemám ani cent. Ani jeden jediný. Teraz som vlastne bezdomovec. Bože! Nemôžem sa dívať, ako sa všetky moje veci menia na popol a prach. Čo budem teraz robiť? Nemám peniaze, rodinu, priateľov, veci, strechu nad hlavou. Som obyčajná úbohá troska.
Nie som ani na tej nule. Som v mínuse. Psychicky hlboko pod bodom mrazu. Neviem si predstaviť svoju nasledujúcu existenciu. Vlastne radšej ani nechcem.
S plačom idem preč. Niekam, kde nebudem vidieť, ako sa to všetko rozplynie. Mojou vlastnou vinou! Zahnem hneď za najbližší roh. Neurobím ani pár krokov a oblohou sa rozleje obrovský hrmot. No výborne. Ani nie za pár sekúnd sa spustí studený dážď. Kvapky vody dopadajúce na moju tvár sa miešajú so slzami. Je to ako zlý sen. Prisahám, že ľutujem deň, kedy som sa narodil. Tá osoba, čo ma priviedla na svet, mala potratiť.
A brat, moje dvojča, ktoré by mi vždy malo byť oporou, ma nenávidí. Tá posledná nádej. Človek, ktorý by ma vždy mal podržať, pri mne nie je.
Už nevládzem ani žiť. Ani kráčať. Nedokážem nič robiť. Zrútim sa na zem a opriem sa o stenu akejsi budovy. Zmôžem sa len na neutíchajúci plač.
Kvapky stále hustejšieho dažďa mi stekajú po tvári a cítim, ako sa mi vpíjajú do šiat. Kiežby som tu umrel na podchladenie. Nič iné si teraz neželám. Možno len teplý dotyk a milé slová. Chcem tak veľa?
Chcem. A aj keby. Boh si na mňa zasadol. Kašle na mňa.
Zaborím si hlavu do rúk, skrčím kolená. Už som takmer celkom premočený. Je mi to jedno. Zrazu len počujem cinknutie niečoho. Pozriem sa pred seba, vidím nejakú osobu, čo mi hodila 50 centov. Áno. Som bezdomovec. Žobrák. Koniec všetkého. Koniec môjho sna stať sa hercom. Teraz som odpad. Strácam silu žiť. Oproti vidím okná a v nich šťastných ľudí, rodiny, páry, deti. Z jedného okna sa na mňa díva malé dievčatko. Strašne rád by som bol na jej mieste. No jej by som nič takéto neprial.
Radšej si to vytrpím ja, ako nejaké nevinné dieťa. S dievčatka prebehnem pohľadom na ľudí okolo mňa. Ani jeden sa na mňa nepozrie, každý si hľadí svoj uponáhľaný život. Pozrel sa len jeden jediný človek. Tá tvár mi bola dobre známa.
Taká istá ako moja. No neprívetivá, uzavretá a zaťatá. Aj napriek pohľadu, ktorý sa tej osobe teraz naskytol, sa jej výraz nezmenil. Všimol som si, že spomalil. No len na zlomok sekundy. Možno sa mi to len zdalo. Alebo som chcel, aby zastal.
Ale on kráča ďalej. Bez záujmu. Ale chápem ho. Načo by sa čo i len zastavil pri svojom dvojčati, čo je psychicky úplne na dne? Zbytočná starosť so mnou.
Nemám ho prečo zaujímať. Som pre neho nepodstatný. Zbytočný. Otravný a čo ja viem čo všetko ešte. No zaručene nič dobré. Teda aspoň z jeho správania to tak vyzerá.
A je to tak.
Ešte chvíľočku sa uslzený pozerám pred seba. Na hustý dážď, nemôžem mu uniknúť. Je to akoby moja záhuba. Cez zahmlené videnie rozoznám most. Je vidieť až na rieku. Vďaka dažďu je voda poriadne rozbúrená.
Pomaly sa pozviecham zo zeme. Nemám sa kam ponáhľať. Jedine že by som to mal skôr za sebou…
Ale, čím skôr, tým lepšie. Dúfam, že je posmrtný život krajší ako toto. Bez ďalšieho zbytočného premýšľania sa postavím zo zeme a pomalými krokmi sprevádzanými neustálym plačom sa približujem k okraju mostu.
Utišuje ma jediná myšlienka, viem že moja smrť nikomu neublíži. Žiadne vyhliadky a žiadne ďalšie nádeje. Tento zlý sen sa už musí skončiť.
Preleziem zábradlie, držím sa len tak. Nakláňam sa dopredu, sledujem rozbúrenú rieku. Aké to bude asi umrieť? Aký je ten pocit? Ale som presvedčený o tom, že smrť je ľahká… bezbolestná. To život je zlý.
„Bill!“ Zakričí na mňa niekto. Je mi jedno, kto to je a čo odo mňa chce. Je koniec. Pustím sa zábradlia, som pripravený na tvrdý pád. Pevne zomknem viečka. „Nie!“ Matne počujem ešte jeden výkrik od neznámej osoby. Čiesi ruky ma na poslednú sekundu zachytia a celou silou strhnú späť. Možno je to len náruč vody a namiesto zemi je to tvrdý pád do nej. Neodvážim sa ale otvoriť oči a presvedčiť sa. Cítim ale, že na mňa stále padajú kvapky dažďa. Musím žiť. Musím do pekla ešte stále žiť! Prečo mi, Bože, nedovolíš ani len umrieť?! Tak prudko sa mi derú slzy do očí. Ja tu už nechcem byť.
„Pššt… no tak. Už bude dobre… sľubujem.“ Kníše mnou v objatí známy hlas. Je to… jeho hlas. Hlas môjho dvojčaťa.
„Chcem umrieť… nechaj ma kurva umrieť…!“ Nezadržujem svoje emócie. Som zúfalý. Stále neotváram oči. Nechcem.
„Nemôžeš umrieť… ja ťa ľúbim. Nemôžeš umrieť… si môj malý braček. Nedovolím ti to.“ Tomovi sa celkom zlomí hlas. Musí sa mi to snívať. Nikdy by to neurobil. Nemá ma predsa rád.
„Nemám na svete nikoho… nič… nemám dôvod žiť. Prosím, nechaj ma oslobodiť sa od toho trápenia. Ja to už viac nevydržím. Nevydržím.“ Šepkám.
„Máš mňa… prepáč mi to všetko. Neopustím ťa. Už nikdy.“ Drží ma stále v objatí. Musíme byť obaja premočený do nitky. Ako to, že prišiel? Že ma nenechal len tak, napospas osudu?
„Milujem ťa.“ Šepne mi. Nechce sa mi tomu veriť. Neviem, ako to myslí, či to nehovorí len z ľútosti.
„Poď… Ideme domov.“ Pomaly začne vstávať. Ja ale neprejavujem žiadne známky, že by som sa snažil tiež. Načo aj?
„Nemám domov. “ Po prvý krát sa mu teraz pozriem do očí.
Sú také. Utrápené. Zároveň ale plné lásky. V živote som u neho niečo také nevidel.
„Vezmem ťa k sebe. Už ťa neopustím.“ Skúsi ma postaviť ešte raz, tento krát spolupracujem. Neviem, čo je za tým, že je ku mne tak dobrý a hovorí mi také slová. Bojím sa, že to je len. Hra?
„Prečo to robíš?“ Utriem si slzy, prsty mi zostanú celé čierne. Oh, musím vyzerať strašne. Celý čierny. Ako môj život.
„Pretože… Neodpustím si, že to zašlo až tak ďaleko, že ťa moje správanie dohnalo až k takémuto rozhodnutiu. A… počul som, čo ti mama urobila. Dáme to do poriadku, uvidíš.“
Usadí ma do vyhriateho auta a on zasadne vedľa mňa.
Vezme mi ruku, stisne ju v tej svojej. Ani veľmi nemám silu premýšľať čo je správne a čo nie.
Zatrasiem hlavou v nádeji, že mám vidiny alebo čo. No žiadna náprava sa nedeje. Stále sedím zmoknutý v Tomovom aute s nechápajúcim výrazom v tvári.
Vyčerpane sa opriem o sedadlo, zavriem oči. Moje zmysly pod vplyvom vody, problémov a totálnej straty energie strácajú pojem o čase. Vlastne strácam akýkoľvek orientačný zmysel.
„Prosím ťa… pro-prosím. Môžeš mi to všetko vysvetliť?“ Ledva dopoviem vetu. Nejde mi už ani rozprávať.
„Doma sa porozprávame.“ Posedné slová, čo som počul pred celkovým vypusteným všetkého z hlavy.
**
Dívam sa zahmleným pohľadom okolo seba. Nespoznávam to tu. Kde som to?
autor: Diana
betaread: Janule
<3 <3 <3
no teda.. taká zmena z Tomovej strany.. veď už aj bolo na čase xD len tej poslednej vete trochu nechápem, dúfam že sa mu to s Tomom len nesnívalo alebo čo..
Už jsem si myslela, že je po všem… Doufám, že si to Tom zase nerozmyslí :(( A doufám, že ta poslední věta znamená to, že usnul a probudil se u Toma doma… Ne z nějakého snu, co se mu zdál! ://
hmm vypadalo to na dobrou povídku a pak je tady zase ta rádoby sebevražda…myslim, že se mohli usmířit mnohem lepším způsobem
[4]: Keby si bola v takej situácii , myslím si že jediné na čo by si v tej chvíli myslela je tvoj koniec…