autor: Diana
„Si v poriadku?“ ustarostene sa na mňa pozrie moje dvojča. Ach, ako mi chýbala taká pozornosť. Niekto by možno povedal, že chce byť sám, aby ho nikto neotravoval a nemal by potom žiaden problém. Lenže práve to spustí tú vlnu problémov, ktoré cítim, ma ešte čakajú.
„Uhm… áno. Len… kde to som?“ Som celkom zmätený. Je to divná kombinácia mňa a jeho. Spolu? Bez hádok?
„Si u mňa doma. Nemohol by som ťa predsa nechať… tak.“ Viem, že slovo „umrieť“ len prehltol.
„Ale mohol. Veď doteraz si o mňa ani len nezakopol, dokonca si mi ubližoval. Vôbec nechápem, o čo ti teraz ide…“ obviňujúco naňho zazriem. Veď čo som už úplný idiot?!
„Nehraj to teraz na mňa. Ideš ma zase ponižovať? Je to súčasť nejakej hnusnej pomsty, alebo čo?“ Vybuchnem. Možno to nie je správna doba, ale jednoducho tomu nerozumiem. Strácam sa v tom.
„Nie, prečo by som to robil? Mal som ťa tam nechať umrieť? No tak mal som?!“ zvýši hlas.
„Myslel som si, že ti je jedno, čo so mnou je. To som sa musel pokúsiť zabiť, aby si sa ku mne začal správať ľudsky?“
„Nie! Ty nevieš, čo som si vytrpel kvôli tomu, aby som sa k tebe musel tak správať! Nevieš si to ani len predstaviť! Nevieš vôbec nič! Nič!!“ Teraz na mňa už poriadne kričí. Ako to myslí, vytrpel? Nepozná snáď význam toho slova?
„Ty nemáš predstavu, čo to znamená trpieť!“
„To si píš, že mám! A nekrič tu na mňa, zachránil som ti predsa život!“ po chvíľkovej odmlke dodá. „Prepáč.“
„Prepáč že si mi zachránil život, alebo ti mám prepáčiť to správanie?“ fakt som nepochopil, ako to myslel.
„Kašli na to.“ Mávne rukou a kráča preč.
„Tom počkaj!“ Vybehnem z postele za ním. Nechcem, aby sa hneval. Musíme si to už konečne vysvetliť! Viem, mal by som byť už úplne imúnny voči tým hádkam. Ale v posednom čase ma to bolí viac a viac.
Stihnem spozorovať, že na sebe nemám nič, len jedno obrovské tričko.
„Tak vysvetlíš mi to?“
„A necháš ma hovoriť?“ zachytím náznak úsmevu. Veď nie som až taký papuľnatý.
„Nechám… len mi prosím v ničom neklam. Áno?“ Nebude mi klamať. Viem to. Je mi zima. Poriadna. Vrátim sa teda späť do postele a až po uši sa prikryjem. Tom si sadne na kreslo oproti mne.
„Ja… neviem, kde mám začať.“ Začne hovoriť, tvár si založí do dlaní.
„Začni od začiatku.“
„Náš otec,“ skočím mu do reči.
„Áno, prepáč. Náš otec nie je taký, aký býva raz do roka pred tebou. Ani zďaleka. Je to hrozná pretvárka. No predo mnou sa nepretvaruje. Proste…“ vzdychne si. Ale tak zle, ako som na tom ja, určite nebude.
„Ide o to… Je to peklo s ním žiť. Neustále ma len diriguje. Hovorí mi, čo mám robiť, aj keď som už dospelý. Ak niečo nespravím podľa jeho predstáv, vynadá mi ak… Ach. Proste… ja ti to nedokážem vysvetliť… musel by si s ním bývať.“
Utrápene skloní hlavu.
„No tak to mi je ľúto, ale čo to má spoločné so mnou?“
„Keby si tak vedel…“ zamrmle si pod nos.
„Čo keby som vedel? Veď pokračuj.“
„Dobre… ja… ja ti to teda poviem.“ Nesmelo mi odpovie. Musí to byť ale niečo dosť vážne, keď to hovorí takým tónom. Poznám to na sebe.
„Vieš… možno mi nebudeš veriť, ale je to tak. Raz dávno… som… chodil s Andym.“
„Viem,“ poviem akoby nič, no jeho to očividne zaskočí.
„Andy ti to povedal?“ naprázdno prehltne.
„Nie. Našiel som… Našiel som fotku. V srdiečkovom ráme. Mal ju na poličke.“
„Aha. Čože? On ju mal vystavenú? To je divné. Bolo to už dosť dávno.“
„No ja neviem. Andy je zvláštny týpek. Veľmi zvláštny,“ neviem, či to mám urobiť, ale časom mu možno poviem aj dôvod, prečo si to myslím. Teraz chcem počuť niečo dôležitejšie.
„Ale… chcem aby si pokračoval.“ Podnietim ho. Som zvedavý, čo všetko za týmto je.
„No… A otec to jednoducho nezniesol. Nedokáže vystáť žiadnych inak orientovaných ľudí. A vlastne… Poštval ma voči všetkým gayom. Dobrovoľne nasilu som ti hovoril tie strašné veci. Proste… on to do mňa vštepil. Vtedy nás s Andym okamžite rozdelil a zakázal sa mi s ním stretávať.
Vtedy som ho znenávidel. Ako môže rodič odcudziť svoje dieťa len pre jeho orientáciu? Nepochopím to…“ po tých slovách sa mu viditeľne uľavilo, že to niekomu zdelil. „Ešte som to nikomu nepovedal. Myslím, že by ma nikto nepochopil. Možno ani ty nie. Ale chcel si to vedieť, tak som ti to povedal.“
„Ver tomu, že viem, aké to je…“ v očiach sa mi zalesknú slzy. „Ja… Ja som ušiel z domu. Z toho istého dôvodu,“ zostanem ticho, vidieť, že Tom nechápe a očividne sa dožaduje ďalších vysvetlení.
„Čože? Ušiel? Mama vravela, že si len niekam odbehol… len že si sa nevrátil. Kedy si ušiel? A-a-a. Čo sa vlastne stalo?“ Nechápavo krúti hlavou. Stále nemôžem uveriť, že sa s niekým rozprávam o takýchto veciach.
„Nazvala ma obyčajným buzerantom. A neustále ma porovnávala s tebou a vyčítala mi, ako to, že ty si normálny a ja nie.“ Keď si spomínam na tie hádky. Je to tak kruté.
Ale kde je teraz tá spravodlivosť? Veď aj Tom je taký ako ja. Teda aspoň vo vnútri. Uňho sa im podarilo, aby aspoň navonok pôsobil podľa nich ‚normálne‘. No to, čo oni nazývajú normálnym, je každému z nás proti srsti. Ale v snahe udržať si aké také dobré vzťahy, si môj brat vybudoval jeho druhé ja, ktoré vyhovovalo požiadavkám zakomplexovaných rodičov.
Ja by som to asi nedokázal.
„To… mi je ľúto. Ale ver, že to poznám. Keď sa otec dozvedel o tom, že mám chalana a nie babu, takmer ma zbil k smrti.“ Neviem, nechcem si to ani predstaviť. „A stále mi hovoril, že gayovia sú zlý. Vadné kusy, že na svete nemajú čo robiť. Tak som sa chcel zmeniť. Preto som bol voči tebe taký. Odpusť mi to.“ Tom má sklonenú hlavu, díva sa do zeme. Spozorujem jedinú zablúdenú kvapku padajúcu dolu.
Už sa mi teda priznal s dosť vecami, čo ho trápili, no stále mi nejako uniká pointa súvislosti s tým, čo sa stalo dnes.
„Uhm… Tom…“ chytím ho za ruku. Neviem, prečo som to urobil, ale mal som pocit, že to potrebuje. Mal som pravdu. Môj dotyk vďačne prijal a stisol aj on tú moju.
„Odpustíš?“ Šteňacím pohľadom sa mi zabodne do očí. Síce mi veľmi ublížil… Po celé tie roky… Ale je to môj brat… je to veľmi dôležitý krok pre náš súrodenecký vzťah.
„Viem, že som ti toho narobil veľa, ale bol som ovplyvňovaný otcom a, a, a…“
„Pšššt.“ Dám mu ruku na pusu. Nemusí viac rozprávať. „Odpúšťam.“
Automaticky ho objímem.
„Mám ťa rád,“ ešte pred hodinou by ma nenapadlo, že mu to niekedy poviem. Konečne mám niekoho, osobu, ktorá ma má skutočne rada, ktorú som nikdy nemal.
Len dúfam, že teraz sa nezobudím celý mokrý od dažďa a opretý o stenu budovy.
„Aj ja teba.“ Objatie mi oplatí tak moc silno. Srší z neho dobro. Ale… prečo aj strach? Cítim, že sa niečoho bojí. Ale čoho?
„Tom, deje sa ešte niečo, o čom by som mal vedieť?“
autor: Diana
betaread: Janule
som rada že si všetko povedali, aj keď mám pocit že sa ešte niečo stane, neviem prečo. a som zvedavá čo mu Tom teraz povie.. ale niečo tuším 😉 🙂
Nádherný krok kupředu… Ale moc se mi nelíbí ta poslední věta… Proč mám pocit, že se ještě něco bude dít?? :((
no ty vado 😀 není nekde ta povídka celá?