Nehraj to na mňa 17.

„Sľúbiš mi niečo?“

„Podľa toho čo,“ som síce unavený, ale pri tejto otázke som spozornel. Som zvedavý, čo z neho vylezie.

„Už to nikdy neurobíš. Áno?“ Čo má na mysli?

„Čo neurobím?“

„Už nikdy sa nepokúsiš zabiť. Sľubuješ?“ Ach… o toto ide.

„Tom, keby si vedel, ako som sa cítil. Proste… v škole mi robili zo života peklo. Mama ma vyhodila, nemal som žiadne peniaze a posledné veci, čo mi zostali, zhoreli. Nemám vôbec nič.“ Pri tej krutej predstave sa mi chce plakať. A to som mu ani nespomenul incident s Andym. A rozhodne ani nespomeniem.

„Ja som ti robil zo života peklo.“

Chcem namietať, no v podstate má pravdu. Ale on za to v plnej miere nemôže. Najväčšiu vinu na tom majú naši zaujatí rodičia a nikto iný. My sme len úbohé obete.

„Tom to nie je tvoja vina…“ obhájim ho. „Keby ťa otec proti mne nebol býval poštval, nerobil by si to. Však mám pravdu?“

„Ja… neviem. Neviem, čo by bolo. Ale najskôr asi nie. A… Billi… mrzí ma, že som ťa pred všetkými tak ponížil.“

„Počúvaj ma, teraz, keď viem, že si to nerobil sám od seba, ti vlastne už ani nemám čo odpustiť. Skôr by som ti mal byť vďačný, že si mal odvahu to všetko zmeniť. A samozrejme… Si mi predsa zachránil život!“ pri posledných slovách sa mu hodím do náručia. Potrebujem jeho blízkosť. A nielen fyzickú.

„Hej.“ Prechádza mi ukazováčikom po perách. „Zabudnime na všetko. Na toto všetko zlé. Začnime odznova. Prosím.“ Posledné slovo len zašepká. Zdá sa mi to ako dobrý nápad. Tiež nechcem, aby som mal pred očami to strašné, čo sa stalo. Dúfam, že už je to koniec trápenia.

Ale predsa tu je ešte niečo, čo musíme prekonať. Nad tým teraz nie je čas uvažovať. Musíme sa vyspať. Zajtra musíme byť vo forme.

„Dobre…“ pobozkám ho a tesnejšie sa mu zachumlám do náručia.

„Milujem ťa.“ Zašepká mi do ucha. Mmm. Je to tak krásny pocit, keď viem, že je tu niekto, kto ma miluje a koho milujem ja.“

„Ja teba tiež.“ Som už tak unavený. Zavriem oči, nevládzem sa ani dívať po tmavej izbe. Na perách mi ale stále pohráva úsmev.

***

Aký to je krásny pocit prebúdzať sa v náručí niekoho, koho ľúbim. Tom sa na mňa pokojne díva a nežne ma hladí po vlasoch. Ten pohľad cítim aj so zatvorenými očami. Druhou rukou ma ochraniteľsky objíma. Je to tak pekné. Keď pomyslím na to, o čo všetko som mohol prísť, keby včera nešiel okolo. Pevne okolo neho obopnem ruky.

„Už ťa nepustím,“ rozospato zamrmlem s ešte stále zatvorenými očami.

„To neurobíš, ani keby si chcel.“ Otvorím oči, hneď zrána ma víta nádherný romantický Tomov úsmev.

„Nikdy.“ Zašepkám.

„Nikdy.“ Zopakuje to milo po mne a venuje mi pusu na čelo.

„Koľko je hodín?“ Moju tvár prepadne grimasa. Bože, to musím zase vstávať do školy? Nié!

„Neboj sa, ešte máme čas. Andy ráno volal, že stačí prísť neskôr, keď skúšame.“ Až mi prešiel mráz po chrbte, keď ho spomenul.

„A-a-a… ahm… dobre.“ Usmejem sa, cítim však, že nie príliš presvedčivo.

„Deje sa niečo?“ Hm. Všimol si to. Čo mu mám povedať? Nechcem mu pravdou ublížiť.

„Nie, nie… nič.“

„Určite?“

„Nie, len som trošku dezorientovaný,“ zaklamem. Veď som herec, Bože, čo je to so mnou!

„Klameš mi?“ Podvihne jedno obočie. Fajn… s pravdou von.

„Nie. Tak fajn! Proste… mi Andy naháňa strach. “ Ani nedopoviem… možno som povedal už príliš.

„Strach? Veď nevyzerá až tak strašne.“

„Neviem, taký zvláštny týpek,“ myslím, že bude lepšie, keď to nateraz nechám tak.

„Mali by sme sa začať obliekať, nemyslíš?“ a až teraz mi dopne, že sa nemám do čoho. Tie špinavé premočené veci si na seba predsa dať nemôžem. Tom asi zistil, čo mi napadlo.

„Neboj sa, ja ti niečo požičiam.“

Oh. Tie dvojčacie myšlienky.

„Ale… ehm. Máš aj niečo úzke? Lebo… myslím, že hneď budú všetci vedieť, že sme dvojčatá.“ Ano… to bude hneď každému jasné. Síce na prvý pohľad by to nikoho ani nenapadlo, kvôli rozličným štýlom a tak. Ale keby sme prišli skoro rovnako. No neviem, neviem.

„Vlastne, teraz to už nemusíme tajiť, hm?“

„Hmm… Ale…“ Ano… toto je skvelý nápad.

„Čo keby sme to nikomu nevraveli? Mohli by sme byť beztrestne spolu.“ Prefíkane sa naňho usmejem. Je to lepšie, ako verejne priznať, že sme bratia.

„Hmm. To sa mi zdá fakt skvelé.“ Zopakuje po mne úsmev a prudko si ma pritiahne k sebe.

„Tom? A čo keď to zistia?“

„Čo ako?“

„No veď, že sme bratia,“ ustráchane si skusnem spodnú peru. To bude průser.

„Nezistia. Nemajú ako.“ Ubezpečuje ma. Mmm, len aby bola pravda to, čo hovorí. Ale ja mu verím. „Dobre. A… Tom? Nebudeš sa za mňa hanbiť? Vieš… Doteraz si ma neznášal, a len tak zrazu prídeme ruka v ruke do školy ako pár? A ešte k tomu dvaja chalani?

„Vieš čo, choď tri metre za mnou, nech sa mi nesmejú…“ vyvalím naňho oči. To nemyslí vážne.

„Zbláznil si sa? V žiadnom prípade sa za teba nebudem hanbiť!“ Uff veď preto.

„Zahral si to strašne dôveryhodne, až som sa zľakol!“ udriem ho päsťou do pleca.

„Som predsa nejaký herec, nie?“ Žmurkne na mňa. Hmm, je a poriadny. Máme to v rodine darmo.

„Takže, poďme sa už do niečoho navliecť, nech môžeme odísť. Choď do kúpeľne, druhé dvere vľavo, pod umývadlom v zásuvke je nová zubná kefka, pokojne si ju vezmi. Ja ti zatiaľ pripravím nejaké veci, hmm?“

„Dobre. A snaž sa čo najužšie, prosím ťa,“ usmejem sa a prejdem do kúpeľne, no o chvíľu z nej zasa vyjdem, pretože Tom na mňa niečo kričí.

„Hm?“ zamrmlem s plnou pusou zubnej pasty.

„Ja tu mám nejaké tvoje veci.“ Čože? Moje?

„Hm??“ zopakujem. On sa pousmeje.

„Spomínaš si, keď ti raz po telesnej zmizli veci, keď si bol v sprche?“

„Uhm,“ naštvane naňho pozriem. S tou bielou penou okolo úst a tým pohľadom musím vyzerať veľmi zábavne.

„No tak to sú ony,“ pozdvihne plecia ako ospravedlnenie jeho vtedajšej drzosti. Výhražne naňho zdvihnem kefku, ale potom sa zasmejem. No aspoň si mám čo obliecť.

„Ale teraz ľutujem, že som ti vtedy nevzal aj tenisky,“ zamyslene povie, keď vyťahuje mne známe veci zo svojej nie dvakrát upratanej skrine. „No nevadí, tie ti požičiam aj ja.“ Len prikývnem, keďže to množstvo peny mi neumožňuje otvoriť ústa.

Bože, keď si spomínam, ako moc som bol naštvaný, keď mi tie veci vtedy niekto ukradol. Kto by vôbec povedal, že za to budem ešte ďakovať? To je tá irónia života. Pomaly začínam chápať, že všetko zlé v živote je na niečo dobré. A musím sa tešiť s toho dobrého a nie plakať za tým zlým. Keď sa to tak vezme. To, že mi Tom robil celý ten čas zo života peklo, bolo vopred predurčené. Rovnako ako to, že ho otec ovládal. Keby to neurobil, Tom by chodil stále s Andym a… ja nič.

Proste sa to malo stať. Najprv som si musel preskákať to zlé, aby sa mi splnilo niečo pozitívne. Nie, MY sme museli. Tom si toho tiež dosť vytrpel, aj keď to tak možno nevyzeralo.

Stačí už spomienok na krutý osud Billa Kaulitza. Idem si vypláchnuť ústa, aby som sa mohol vrátiť späť k Tomovi, a konečne sa poobliekať. Už teraz je hodín viac, ako by malo byť.

„Tomy? A kedy máme vlastne byť v tej škole?“ zakričím naňho z kúpeľne, no on sa sem zatiaľ potichu priplížil a zozadu ma objal.

„Oh… chceš aby som umrel na infarkt?“ Otočím sa k nemu a nežne ho pobozkám.

„Nie… to nikdy.“ Usmeje sa a venuje mi ešte jeden láskyplný bozk.

„Tak? Kedy?“

„O pol d… A do riti!“

„To nemyslíš vážne?!“

„Máš pravdu, nemyslím, ešte máme hodinu. Mal by si sa najesť…“ povie mi rodičovským tónom. Keby sa tak niekto z mojich rodičov teraz vôbec staral o to, čo vôbec robím, nie ešte o to, či som hladný, tak by som asi skákal od radosti dva metre do výšky.

No dobre, nezaujíma ma to. Nestoja mi ani za pomyslenie.

No, ale také raňajky by som si teda dal.