Nehraj to na mňa 20.

„Decká!“ Spoza dverí na nás kričí profesorka Dylanbachová.

„Čo sa deje?“ Pohotovostne zareagujem a otvorím dvere skôr ako ona.

„Môžete ísť zatiaľ domov. Stretneme sa tu o štvrtej áno?“

Potešení chvíľkou pre seba sa rozlúčime a vyberieme sa preč.

„Máme dve hodiny,“ jeho pohľad sa ma pýtal: ‚Myslíš na to, na čo ja?‘

„To je výborné. Mohli by sme zájsť niekam na obed, nie?“ Usmeje sa na mňa. Pravdu povediac, obed je posledné, na čo som myslel. Ale na raňajšiu bagetu som úplne zabudol. A vôbec, skúšali sme, čo bolo dosť namáhavé. Chcelo by to dobyť energiu.

„Môže byť.“ Usmejem sa naňho a vezmem ho za ruku. Vojdeme naspäť do školy, chodba je úplne plná. Sú tu celkom všetci. Väčšina prítomných nebola pri raňajšom incidente, takže nechápu naše prepletené prsty. Zízajú na nás ešte nepríjemnejšie ako tých pár ľudí ráno.

„Jednoducho to ignoruj,“ povie Tom, akoby mi čítal myšlienky.

„O to sa práve snažím,“ zašepkám so zatnutými zubami a hraným úsmevom.

Cítim sa ako na nejakom chodníku slávy, kde na mne idú všetci oči nechať. S tým rozdielom, že toto je záporný, zlý chodník. Nechcem si ani predstaviť, čo si myslia o Tomovi.

„Tom? Môžeš nachvíľku?“ Podíde k nemu chalan z jeho, dúfam, že už bývalej parite, Erik. Hoci sa snažím pozerať inam, cítim na sebe jeho zvedavý a znechutený pohľad.

„No jasné.“ Tom pritaká, no stále ma ťahá za sebou.

„Ale bez.“ Ani nedokončí oslovenie, len na mňa kývne hlavou.

„Bez Billa? V žiadnom prípade. Nemáme pred sebou tajnosti, môžeš pokojne hovoriť.“

„Si si istý?“ vrhne sa mňa ponižujúci pohľad.

„Stopercentne. Tak, čo si to chcel?“

„Ale nič,“ zvrtne sa na päte a odkráča tam, odkiaľ prišiel.

„Divné.“ Zamrmlem si pod nos, Tom mi len prikývne. „Hm, to áno. Ale nezaujíma ma, čo chcel. Určite mal zase niečo proti tebe. Ale to nič, zlato.“ Sladko sa usmeje a brnkne mi po nose. Aj mňa to núti usmiať sa. Je tak moc roztomilý. Vždy som túžil po takomto niečom. No neodvážil som sa ani pomyslieť, že by sa mi to raz mohlo splniť. A už vôbec nie, že tá vyvolená osoba bude mne zrovna tak blízka.

Z tejto milej chvíľky nás však vyruší výbuch híkania a pohoršených poznámok pravdepodobne na nás. Ozýva sa to s konca chodby, kde stojí tlupa dievčat. Sú to tie fifleny, ktoré si o sebe myslia viac než treba. Och, ako ich len neznášam.

Keby som bol žena, okamžite im tak skočím do vlasov. Ale ako chlapec si to nemôžem dovoliť. Aj keby si to zaslúžili.

„Len sa usmievaj a prikyvuj. Nedaj na sebe vedieť, že ťa znepokojujú. Hlavne nenápadne.“ Precedí cez zuby Tom a tiahne ma cez chodbu až k šatni, kde sú naše veci.

Keď Tom overí, či je v šatni čistý vzduch, okamžite ma pritisne ku stene a vášnivo pobozká.

„Tak som si to vynútil,“ nevinne sa usmeje

„Si desný.“ Vyplazím mu jazyk.

„Si zvyknutý dostať vždy, čo chceš, že?“ Podpichnem ho trošku. Presne tuším, čo zamýšľa.

„No… To som.“ Prikývne a zadíva sa mi na ústa. Doslova ich hypnotizuje, aby som ho pobozkal prvý.

Perami sa vkradnem k tým jeho a v sekunde ho dravo pobozkám. Samozrejme odozva na seba nenechá dlho čakať a objaví sa v podobe neposedného jazýčka predierajúceho sa do mojich úst.

„Si strašne nedočkavý, vieš to? Keď nás tu niekto uvidí.“ Ani ma nenechá dohovoriť! To je drzosť. Chvíľku sa nechávam unášať jeho bozkami. Páči sa mi, keď nás „vedie“. Je to ako by som patril pod jeho moc. Viem, že si so mnou môže robiť, čo len chce.

„Ehm, ehm! Je to nechutné! Ježiš maria… Tom, nemôžeš sa predsa takto nechutne olizovať s týmto tu! Čo sa ti pre boha porobilo??!!“ Prepadne nás v strede nádherného vymieňania nežností Tomova bývalá partia.

„Počúvaj. Nestaraj sa do toho, čo ja robím a čo nie. Je to len a len moja vec. Ani ja sa nestarám do toho, koho miluješ ty. Láskavo to akceptuj.“ Povýšenecky sa na nich usmeje, no to nestačí. Ďalší z rady vystúpi viac vpred.

„Tom, ale chlapec? A ešte k tomu Bill?! Veď si ho nenávidel! Spolu sme mu nadávali a ohovárali ho a neviem čo všetko! Ja ťa nechápem.“ No. Tie slová síce nie sú pekné, ale beriem to. Vtedy som mal o ňom aj ja zlú mienku. Teraz už je ale iný. Verím v to.

Podvedome nahmatám jeho ruku a stisnem ju. Cítim sa tak bezpečnejšie. Nie, že by mi niečo hrozilo, ale. Hrozí. Hociktorý mi môže hneď teraz vraziť. Ale Tom by to nedovolil. To som si istý.

„To bolo… predtým som nevedel, aký Bill je. Teraz to už viem a rozhodol som sa pre takúto možnosť. Navyše ho milujem. Už moc dlho. Keď som ho s vami ohováral, chcel som silou mocou zaprieť, že by sa mi mohol čo i len trošičku páčiť. Ale sám seba neoklamem. Jednoducho sa ho kvôli vám nevzdám.“

„Keci. Nehraj to. Vieme, že si výborný herec, ale odtiaľ potiaľ…“ s miernym náznakom stresu v hlase prehlási jeden z tých zakomplexovaných idiotov, ktorí sú kamarátmi môjho brata. Ale bývalými.

Snáď bývalými.

„Stačí, dobre?! Ja to nehrám. Myslím to vážne. Jednoducho ho milujem a dosť. Nemienim o tom viac s vami debatovať. Koniec!“ Výstražne vztýči Tom prst, pevnejšie mi stisne ruku. Z jeho postoja cítim nedočkavosť. Myslím, že je načase odísť. Asi nie len ja nestrpím viac tieto reči.

„Ale Tom, no tak, uvedom sa!“ Trochu ho ten chlapec postrčí. Čo to má do pekla znamenať?! Do Toma nebude nikto sácať!

„Daj od neho ruky preč!“ Pustím sa doňho ja. Prekvapujú ma moje obranárske inštinkty. Za normálnych okolností by som to asi neurobil. Ale je to Tom. Je to moja životná láska a ja ju musím obraňovať.

„Hej, hej slečinka… odpáľ.“ Ten idiot sa do mňa celou silou zaprie. Mám čo robiť, aby som udržal rovnováhu.

„Nedotýkaj sa ma!“ Zvresknem po ňom. V mojom tele sa hromadí zvláštny druh adrenalínu. Ešte nikdy som sa nepobil. Ak nerátam, že zbili mňa. Respektíve som sa nikdy nebránil. Možno je načase skúsiť to, nie? Zovriem päsť a čo najväčšou silou ho udriem do tváre. Táto rana fakt sadla! Dokonca bola tak silná, že spadol na zem.

„Ty hajzel.“ Nenávistne sa na mňa zadíval a utrel si krv z rozrazenej pery. Na mojich perách sa odzrkadľuje moja myšlienka. Mierne provokatívna. To ho rozzúri ešte viac… pôsobí to naňho ako červená látka toreadora pre býka. S obrovským hnevom, priam sršiac z neho, sa postaví zo zeme, moje reflexy nestíhajú fungovať. Sú nezvyklé na takéto situácie. Preto ma mierená rana zasiahne presne do úst.

Najprv som mal dojem, že Tom ani nezakročí. Môj dojem však vyvrátil presne mierený úder priamo do tváre toho provokatéra. Zaslúžil si to.

„Vypadnime odtiaľto,“ schmatne ma za ruku a v momente kráčame preč.

„Nie, počkaj! Ten parchant si zaslúži príučku.“ Vytrhnem sa z jeho zovretia a vrátim sa späť na miesto, kde sa pred sekundou odohrala menšia bitka.

„Ešte ti nestačilo?“

„Chceš ma zbiť? Tak do toho!“ ozve sa ešte nedoudieraný chalan.

„Áno, presne to chcem!“ ešte som tú vetu ani nedopovedal a vlepil som mu riadne štipľavú facku. Na líci mu zostal viditeľne pulzujúci odtlačok.

Samého ma prekvapuje, aký agresívny dokážem byť.

„Bill! Kašli na nich! Nestoja ti za to.“ Pribehne ku mne môj brat s výrazom poriadne zmäteným a prekvapeným. Počúvnem ho? Nepočúvnem? Asi áno. Dosť bolo násilia.

„Ešte raz sa ho dotkneš, nabudúce ťa zabijem.“ Vyhrážam sa všetkým. Prvý krát v živote som im dal pocítiť, že aj ja som chlapec.

„Nie, ja ho zabijem!“ zamrmlem si už len pod nos, keď prechádzame cez dvere na širokú chodbu.

„Prepáč,“ prehovorí na mňa Tom. „Nechcel som, aby sa niečo takéto stalo. Ale… Aspoň sme si s nimi isté veci vyjasnili, nie?“ usmeje sa, no hneď opäť zvraští čelo. „Inak, si v poriadku? Neudrel ťa príliš silno?“ starostlivo si prezerá moju bledú tvár.

Podíde ku mne bližšie a jazykom zlízne kvapku krvi, ktorá mi tečie z rozbitej pery. „Je mi to ľúto.“ Zašepká a následne ranené miesto pofúka. Je to tak príjemné… ošetrujúce.

„To je dobré, zvládnem to,“ usmejem sa naňho.