Nehraj to na mňa 21.

„A to, čo bolo predtým. Zabudni na to. Zmenil som sa. Vlastne. Nezmenil. Len som dostal na povrch to, čo som toľko skrýval.“

Je to veľmi milé. Som naňho hrdý, že to dokázal. A najmä som šťastný, že to dokázal kvôli mne.

„Si odvážny. A preto ťa milujem.“ Pohladím ho po líci. Mám strašnú chuť moje slová zapečatiť bozkom.

A to aj urobím.

„A Billi?“ opatrne ma od seba odtrhne.

„No?“

„Aj ty si len hral, že ma nenávidíš?“

„Pff.“ Previnilo sa naňho pozriem. Presne tohto som sa bál. Hlavne sa bojím, že ma prestane mať rád, lebo… lebo… Ale nechcem mu za žiadnu cenu klamať.

„Ja… Tom… Ty… proste… Robil si na mňa strašný tlak, a… a… ja som…“

„Nenávidel.“ Smutne sklopí pohľad. Viem si predstaviť, ako ho to musí teraz mrzieť. Asi ako mňa.

„Ale keby si bol na mojom mieste, tiež by si ma nenávidel. Tie ustavičné ponižovania. Ale zamiloval som sa v momente, keď sme sa prvý krát pobozkali. A nevieš si predstaviť, ako veľmi ma bolelo, keď si mi dal facku. A to všetko okolo toho, a…“ Nenechal ma dopovedať, len ma objal.

„Je mi to ľúto.“

„Mne ešte viac. Ale… Ale…“ lapám po dychu. „To nič nemení na mojom terajšom cite!“ vyhŕknem. Samozrejme, že nemení. Čo bolo, bolo. Začíname od znova.

„Začneme odznova,“ povie. On mi asi naozaj číta myšlienky.

„Ľúbim ťa.“ Usmejem sa a hlboko sa mu zadívam do očí. Topím sa v nich.

„Naozaj?“

„Nie.“

„Ako to?“

„Milujem ťa.“ Bez ďalších slov sa mu prisajem na pery. Snažím sa dať do bozku ospravedlnenie.

**

„Sem?“ spýtam sa Toma, keď spomalí pred vchodom reštaurácie. Len prikývne a vojdeme dnu.

„Pekné miesto,“ skonštatujem, keď sa poobzerám po priestrannej, vkusne zariadenej miestnosti. Automaticky zamierim do najviac schovaného kúta, aby sme mali čo najviac súkromia, a Toma ťahám za sebou.

„Ty musíš byť veľmi hlad…“ zlyhá mu hlas, keď sa pred nami objaví známa osoba.

„Andy!“ To snáď nie je možné!!! Mám pocit, že ten nás hádam prenasleduje!

„Ahoj Andreas.“ Čo najnepresvedčivejšie sa usmejem. Dokonca ho nazvem celým menom, má to dokazovať môj chladný prístup k jeho osobe.

„A-ahoj.“ Zakoktá sa, keď sa na mňa pozrie. Jeho pohľad je tak zvláštny. Akoby sa mi snažil niečo naznačiť. Najskôr to bude asi, aby som neskúsil povedať Tomovi ani slovo, inak ma zabije.

„Ospravedlň nás…“ čo najrýchlejšie sa chcem dostať z tejto situácie a v pokoji sa najesť so svojím bratom. Teda nielen bratom. Usmejem sa na Toma a dotiahnem ho až ku zašitému stolu. Je z dvoch strán ohraničený „stenami“, takže tu máme potrebné súkromie. Andy šiel niekam na druhý koniec reštaurácie, myslím, že nebude počuť, o čom sa bavíme.

„Nezdá sa ti, že je to príliš veľká náhoda?“

„Nerieš to, lebo ti to nedá pokoj. Čo si dáš?“ zmení tému, keď k nám príde čašník.

„Hocičo, čo je lepšie ako sáčková polievka…“ zasmejem sa.

„Dáme si palacinky, hm?“ Navrhnem. Niečo sladké som nejedol už ani nepamätám kedy. Sladké jedlo v spoločnosti môjho sladkého brata. Úžasná kombinácia.

„Tak dva krát.“

„Všetko?“

„Vlastne nie, ešte niečo na pitie. Čo si dáme?“ otočí sa ku mne.

„Minerálku.“

„Dva krát.“ Opäť zopakuje.

„Nie sme my rodina?“ Zasmejem sa. Fakt má chuť na to, čo ja? Alebo sa mu len nechce vyberať?

„Ani náhodou,“ pobavene pokrúti hlavou.

„To je všetko, vďaka,“ kývne na čašníka. Ako náhle odkráča, dostanem úžasnú chuť pobozkať Toma.

„Dáš mi pusinku?“ Nevinne sa zatvárim. Myslím, že nás nikto teraz nepozoruje. A aj keby, nik nevie, že sme dvojčatá.

Len čo však spojíme svoje pery, začujeme zhrozené zhíknutie. Na chvíľu sa pozastavíme, no ďalej to neriešime a pokračujeme v tom, v čom sme začali.

„Ježiši maria.“ Zapiští vedľa nás až moc dobre známy hlas. Celkom v šoku sa odtiahnem od Toma a pozriem sa na tú osobu.

„A to som mu neverila!“ rozhorčene rozhodí rukami tá žena, ktorá sa nazýva našou matkou. Keby sa nestihnem uhnúť, asi mi pritom vylepí. Nemám pocit, že by to mala problém urobiť.

„Čo od nás chceš? Nechaj nás na pokoji!“ Vyletím na ňu. Už len jej prítomnosť ma vytáča. Úžasne to dofarbuje Andyho slizký zákerný pohľad spoza jej ramena.

„Ja to len tak nenechám! Ste chorí na hlavu alebo čo?! Čo je toto za správanie?! Robíte tu len hanbu!“ svoje upišťané urážky však nestihla dokončiť, pretože za ňou prišiel čašník, aby sa upokojila.

„Tak JA sa mám upokojiť?! Ja?! Pozrite sa, čo tí dvaja robia!“

„Prosím, upokojte sa, alebo opustite tento podnik. Nehnevajte sa, ale nie sme v krčme.“

Toto sa mi zdá ako zlý sen. Všetko vždy musí len pokaziť!

„Poď! Ideme!“ Vezmem Toma za ruku a snažím sa čo najrýchlejšie odísť z tejto reštaurácie.

V jej prítomnosti už nevydržím ani sekundu!

On sa však ani nepohne.

„No tak poď! Snáď tu s ňou nechceš zostať?!“ zvýšim hlas. Zaráža ma jeho pokoj. Ako môže byť taký pokojný? V tomto sme teda určite rozdielni.

„Nikam nejdem, ona má odísť,“ nerozrušene sa usmeje a znova ma usadí vedľa seba.

„Vyveďte ju, prosím.“ Povie Tom práve prichádzajúcej ochranke. Matka len vyvalí oči, ale viac nehovorí nič. Len sa trhne pod dotykom jedného z nich a sama v sprievode Andyho odíde preč.

„To čo bolo?!“ s vyvalenými očami prejdem pohľadom od dverí k Tomovi.

„Neviem, ale nepáčila sa mi Andyho prítomnosť. Pravdupovediac dosť jasné, že na tomto teátre má hlavnú zásluhu práve on.“

„Už sa tým nezaťažuj. Nevšímaj si nikoho. Zapamätaj si, že máš mňa. Vždy budem pri tebe, pretože ťa milujem. Ostatní ťa vôbec nemusia zaujímať. Sú to falošní ľudia, ktorí si nezaslúžia tvoju pozornosť. Nestoja ti za to. Vždy sa len falošne usmej, presne ako oni a pokračuj v svojej ceste,“ po tomto monológu som pochopil, prečo je taký vyrovnaný s tým, čo sa deje. Pri otcovom správaní to bol asi nútený urobiť.

„Máš pravdu… nestoja.“ Pritúlim sa k nemu. V takejto situácii potrebujem oporu. „Milujem ťa.“ Pobozkám ho na krk. Neviem, čo by som bez neho robil.

„Teraz už asi nič…“ odmlčí sa. Má pravdu. Bože, veď keby ho nebolo, tak by som bol. Mŕtvy. Pri myšlienke, čo všetko by som stratil, keby sa tam v tej chvíli nezjavil, mi po líci stečie slza.

„Zlato nemysli na to, čo by sa stalo, keby. Sme tu… Obaja… Živí a zdraví. Spolu. Už navždy.“ Pohladí ma po vlasoch a tuhšie si ma privinie.

„Ako si vedel, na čo myslím?“

Neodpovie, len sa potmehúdsky usmeje do jednej strany, a pritom pokrčí plecami. „Telepatia?“ prehodí. Aj by som tomu uveril.

Nie. Verím tomu. „Áno… jedine.“ Prisuniem si ho k sebe a pobozkám ho. Nevinný bozk sa pomaly pretvára do vášnivého bozkávania.

Vyruší nás však čašník, no očividne nechcel. „Prepáčte, vaše jedlo.“ Rýchlo položí taniere na stôl a odíde.

„My snáď nikdy nebudeme mať pokoj.“

Usmejem sa, môj pohľad spadne na tanier plný sladkej dobroty. Už sa neviem dočkať, keď sa do toho pustím.