autor: WildWind
Ahojky, twincesťáci! 😀
Aby som sa priznala, táto poviedka – hoci som ich už napísala niekoľko – je mojou prvou s dvojčacou tematikou. Napadla ma po tom, ako som čítala jeden príbeh, ktorý vo mne zanechal natoľko zmiešané pocity, že som ich jednoducho musela dať na papier. Takže nečakajte žiadne akčné či erotické scény, tentoraz ide čisto o pocitovku. 😉
Ale nebudem sa veľmi vykecávať, užite si príbeh!
P.S. veľmi pekne ďakujem Januli za betaread a tiež za možnosť uverejniť toto dielko tu na blogu. Díky! 🙂
…pred mesiacom:
Sebaľútosť…
Nič iné mi nezostalo. Len tá horká príchuť straty, pocit, že som na nič, že na ničom nezáleží, že sa všetko rozpadlo.
Zúfalstvo…
Zúfalstvo pre stratu, pocit zneužitia, keď si ma tak nechutne odkopol.
Prečo? Prečo si to spravil? Miloval som ťa, nie, bol som na tebe závislý a ty si ma odhodil ako handru. Nie, nie ako handru, horšie, oveľa horšie. Pretože tá handra sa nemôže cítiť tak, ako sa teraz cítim ja.
Už to ani nebolí, je to, ako keď ti do rany tak dlho sypú soľ, až úplne znecitlivie. No nie preto, že by sa zahojila. Jednoducho už nemôže bolieť viac.
Najskôr som plakal. A hoci po niekoľkých hodinách slzy prestali tiecť, oschli, takže po nich zostali len slané stopy na mojej tvári, plakal som ďalej. Vo svojom vnútri.
A ten plač trvá už niekoľko mesiacov. Ten plač neprestáva, nech už robím čokoľvek, či už spievam, s niekým sa rozprávam, smejem… neprestáva, dokonca ani keď spím. Nikto ho nedokáže zastaviť, len ty.
A ty to neurobíš.
…pred dvoma týždňami:
Apatia.
Apatia a nekonečné otázky.
Všetci sa ma pýtajú, čo sa to deje. Prečo sa správam tak, ako sa správam. Prečo sa už nesmejem tak ako predtým. Prečo sa okolo mňa ako hustý opar vznáša tá nepríjemná, mĺkva atmosféra, ktorú nedokážu prebiť ani diskotékové svetlá, hlasná hudba a smiech…
Prečo? Pretože nič iné už neostalo.
Nech som kdekoľvek, s kýmkoľvek, som sám. Ty sa so mnou nebavíš iba vtedy, keď sme v spoločnosti a aj to minimálne, iba tak, aby sa nepovedalo.
No akonáhle sa za nami zatvoria dvere nášho bytu, mlčíš. Prečo nič nehovoríš? Prečo sa tváriš akoby som bol vzduch?
Tu som! Počuješ?! Som tu a kričím na teba! Tak počuješ ma?!
Koľkokrát som sa už snažil sa ti prihovoriť, opýtať sa ťa to slovíčko, opýtať sa ťa prečo. Toľkokrát som sa ťa ho opýtal.
„Prečo?“
Toľkokrát som ťa prosil, aby si prehovoril. Toľkokrát som sa snažil donútiť ťa prehovoriť. Toľkokrát som kričal, vrieskal na teba, aby si mi to vysvetlil.
Akoby som kričal do vody, akoby si nepočul žiadny zvuk, ale len to zvláštne tlmené bublanie.
A keď som ťa konečne naštval, kričal si tiež, že keby si chcel chodiť s hysterickým žiarlivcom, začneš si niečo s fanynkou…
Bolelo to. Tak veľmi to bolelo… !
Vybehol som vtedy von a plakal. Po toľkom čase mi opäť po lícach stekali slzy a znovu si bol ich príčinou ty… !
…pred týždňom:
Keď som otvoril dvere, do nosa mi udrela ťažká kvetinová vôňa. Vedľa tvojich tenisiek ležali pohodené čierne remienkové sandále na vysokom opätku. Vošiel som do obývačky, od gauča smerom ku schodom sa tiahla cestička z narýchlo povyzliekaného oblečenia.
Nešiel som hore. Moja izba je hneď vedľa tej tvojej, nechcel som riskovať, že by som niečo uvidel či začul.
Tak ako som prišiel, som sa otočil a opäť vyšiel von. Začínalo pršať.
Nikdy som nejako nemiloval prechádzky. Jednoducho na ne nebol čas, popri tom zhone, v ktorom sme žili. Okrem toho, nikto nechcel riskovať útok bláznivých fanyniek a prechádzka s bodyguardom sa zdala až príliš upätá.
Teraz som však bol sám. Dažďové kvapky padali čoraz hustejšie a ja som sa v tenkom tričku zachvel. Dážď bol studený.
Nestál som o prítomnosť ľudí, park sa zdal ako dobrá voľba. Tiché kroky tlmila tráva, chodníky sa mi zrazu zdali až príliš tvrdé, príliš chladné.
Ticho nenarúšal vtáčí spev, len šumenie dažďa, ktorý bol zrazu hustý a nepríjemne chladivý. Kvapky mi stekali po tvári, rozpíjali čierne tiene, ktorými som mal orámované oči. Stekali mi po lícach v temných potôčikoch, takže to vyzeralo, akoby som plakal.
Neplakal som.
Moje kroky viedli stále hlbšie medzi stromy, nebo bolo zatiahnuté a to prítmie tak príjemné…
Nevnímal som, že sa moje kroky zrýchľujú. Nevnímal som, ako spod mojich nôh z mokrej trávy vyletujú kvapky a rozmočené kúsky blata, takže som ním mal čoskoro pokryté celé topánky aj spodok nohavíc.
Bežal som.
Nikdy som nemal nejako extra dobrú kondičku, ale teraz akoby na tom nezáležalo.
Akoby nezáležalo na mojom tele. Akoby nezáležalo na chlade, na kvapkách dažďa, na tmavých stromoch.
Akoby nešlo o to, čo mi vravia, že dokážem, čo je dokázané, že človek môže dokázať. Akoby záležalo len a len na tom, čo si myslím, že dokážem.
Na tom, čomu verím.
Neviem, čo som si myslel, netuším, čomu som veril. Nebolo to podstatné. Len som bežal.
Bežal, a nechával za sebou svoju apatiu. Bežal, a nechával za sebou svoju bolesť. Bežal, a nechával za sebou svoju sebaľútosť.
…pred troma dňami:
V dome bolo ticho. Až neprirodzené ticho na to, že sme ho obývali my dvaja. Sedel si na gauči pred televízorom, obraz bežal, zvuk bol vypnutý. Nad čím si premýšľal, že ťa to vyrušovalo? Nikdy ti to nerobilo problém, stratiť sa vo vlastnom svete, aj keď bola okolo hlasná vrava či keď hučala hudba. Ale teraz akoby ťa to rozptyľovalo, akoby to znemožňovalo tvojim úvahám putovať usporiadane mysľou.
Ako som to všetko vedel?
Sám som sa tak cítil, sám som cítil tú potrebu ticha, pokoja.
Za oknami sa pomaly znášal súmrak, no ani jeden z nás nevstal a neprešiel k vypínaču, aby rozsvietil. Nebolo to potrebné.
Práve naopak, temnota akoby to celé len zjednodušovala, akoby len umocňovala ten pokoj, ktorý sa niesol miestnosťou. Vedel som, že keby sa jeden z nás pohol, keby sa čo i len hlasnejšie nadýchol, všetko by sa to rozpadlo na tisíce čriepkov a moje, naše myšlienky by sa rozleteli ako kŕdeľ plameniakov, žiarivých a ladne sa vznášajúcich do nebies.
Zavrel som oči, kým jediné, čo som videl, nebola len jemná temnota.
Mal som pocit, akoby sa všetko zmenilo. Akoby vtedy ten dážď zo mňa zmyl moje hriechy, moje chyby, akoby som v behu našiel vykúpenie, rozžehnanie a odpustenie.
Akoby to nebol dážď, ale moje vlastné slzy, odplavujúce všetko, čoho som sa chcel, no nemohol zbaviť.
A keď som sa vtedy vrátil späť domov, cítil som sa tak zvláštne…!
Ani som si nevšimol, či je ona už preč. Bol som ako omámený, neskutočne unavený a ako vo sne som sa vypotácal do svojej izby a zmohol sa len na to, aby som zo seba zvliekol premočené a špinavé oblečenie a padol na posteľ.
Nič som nepočul, nič som nevidel a prechod do sna bol tak plynulý, že ani neviem, kedy som zaspal.
Čo sa mi vtedy snívalo, netuším.
Viem však, že sa niečo zmenilo. Nie v okolí, nie v tebe, vo mne. V mojom vnútri.
A teraz sa ten pocit len umocnil. Temnota za mojimi viečkami, ticho, pokojný dych nás oboch prinášali nezvyklý kľud, takže som po chvíli nepočul ani tlkot vlastného srdca.
Pohol si sa a ten zvuk bol v nastalom tichu tak hlasný, až som sa mykol.
Atmosféra sa zmenila a ja som si začal opäť uvedomovať prítomnosť, našu obývačku, kreslo, v ktorom som sedel. Uvedomoval som si teba, tvoju prítomnosť. Otvoril som oči.
Hľadel si na mňa, tvoje oči tak hlboké a tak zvláštne, ako som ich ešte za celý môj, za celý náš život nevidel.
„Nenávidíš ma?“
Tá otázka ma, ktovie prečo, nezaskočila. Práve naopak. Akoby som ju čakal, akoby presne vystihovala ten okamih.
A ja som si uvedomil svoje pocity. Uvedomil som si, že všetko, čo som od toho osudného večera k tebe cítil, všetko, čo som kedy k tebe cítil, je zrazu akési iné.
Nie, nič sa nezmenilo, len sa to akosi posunulo. Moje pocity neboli iné, len inak myslené, inak vnímané.
Už som necítil závislosť, len potrebu. Už som necítil žiarlivosť, len starostlivosť. Už som necítil vášeň, len lásku.
Už som necítil hnev, len pokoj…
„Nie.“
Odpoveď bola pokojná, pevná. Cítil som to zo svojich slov, tú vyrovnanosť. Cítil som ju vo svojom vnútri…
Vstal si, bez slova, bez ďalšieho pohľadu, a odišiel z miestnosti. A ja som naďalej cítil iba pokoj.
Áno, niečo bolo inak…
Dnes:
Veci sa zmenili.
Ten pokoj, ktorý som vtedy cítil, v mojom vnútri zostal.
Samozrejme, že som sa občas rozčúlil, cítil zúfalo vyčerpane či smutne. No v pozadí, za tým všetkým, som mal neochvejnú istotu, že všetko bude zas dobré. Že sa všetko zase vyrieši.
Žil som tak, ako som dokázal, tak, ako som to cítil, pretože som vedel, že tak je to správne. A hoci si so mnou stále nehovoril, už som sa necítil sám, nie tak sám, ako dovtedy. Často sme len tak sedeli vedľa seba a počúvali hudbu, alebo si ty hral a ja si niečo kreslil či písal texty. Ale už v tom nebolo to napätie, tá tichá hrozba. Toto nebol pokoj pred búrkou, iba jednoduché, príjemné ticho.
Mal som pocit, akoby sa náš vzťah vyliečil.
Všetko to, čím sme si prešli, všetky tie pocity akoby ako búrka prívalmi dažďa a krupobitím prečistili vzduch okolo nás. A po tomto besnení, ktoré sa zdalo nemilosrdné, sa nebo opäť vyčistilo. Vzduch bol svieži a naše srdcia čisté.
Už som sa neľutoval. Neutápal som sa v sebaľútosti, necítil som sa ponížene, zničene, odvrhnuto. Tá povodeň medzi nami to všetko odniesla.
Teraz:
Ležal som na posteli v tme, pretože som bol príliš unavený na to, aby som vstal a išiel zasvietiť. Celý dnešný deň sme strávili v štúdiu a nekonečné opakovanie piesní a skúšanie si na mne vybralo svoju daň. Oči sa mi zatvárali a cítil som, že čoskoro zaspím.
Z pokojných driemot ma vytrhlo zaklopanie na dvere. Prekvapene som sa posadil, spánok bol odrazu nepodstatný, zabudnutý.
Tak dlho, tak dlho, čo som počul tento zvuk! Tak dlho, čo si prišiel do mojej izby!
Vstal som, prešiel ku dverám, otvoril.
Stál si tam, hľadel na mňa a nepovedal jediné slovo. Nebolo treba nič hovoriť.
Pozrel som ti do očí a odrazu som si bol istý, že ich výraz, že pocity, ktoré ich napĺňajú, sa do posledného detailu premietajú v mojich očiach. Odrazu som vedel, ako sa cítiš, ako si sa cítil vtedy, rovnako, ako som si bol istý, že ty vieš, ako som sa ja cítil po celú tú dobu, čo si so mnou nehovoril, čo si ma odmietal.
Veci boli odrazu medzi nami tak jasné!
Usmial si sa, vedel si, čo si myslím, rovnako ako som ja vedel, čo si myslíš ty.
Prikývol som.
A mohli sme začať s čistým štítom. Odznova.
Vyliečení.
autor: WildWind
betaraead: Janule
toto bola skutočne krásna poviedka. vieš
čo je škoda? že českým babám sa to nechce
čítať, lebo hrozne veľa slovám proste
nerozumejú a potom z toho nič nemajú… a
ani nevedia o čo prišli :). štylisticky
veľmi dobré , krásne formované vety a
celkový dojem na jednotku! 🙂
Krásna poviedka. naozaj. Nevieš čo vias dodať.
[1]: Já třeba slovenské povídky čtu ráda 😉 A když narazím na slovo, kterému nerozumím, většinou stačí přečíst si větu znovu a ono už to vyplyne z kontextu.
Povídka je opravdu nádherná… Přesně vystihuje mou lásku k dešti. Nikdy jsem ji neuměla popsat, a ty to umíš. Hrozně jsi mě potěšila tím koncem 🙂
Nádhera…. <3
[1]:Tohle me presne taky napadlo… ze slovenstina hodne ctenarek asi odradi. Ja sama mam se ctenim slovenstiny broblemy, ale na tuhle povidku se urcite chystam, protoze vypada moc zajimave. Komentarek napisu, az ji budu mit prectenou, az na to bude vice casu a klidu, abych se mohla poradne soustredit:-)
Jen tak na okraj… to delas Janule betaread i povidkam ve slovenstine… pani jo, ja opravdu cubrnim…
Jojo, dělám 😀 Ovšem jak to dopadá vůbec netuším, kolikrát si nejsem jistá. Pár gramatických základů už jsem se během času naučila, a když si nejsem jistá, tak hledám. Ale nepochybuju, že pokud to píše někdo, kdo má se slovenskou gramatikou problémy, určitě tam dost chyb zůstane. S tím bohužel nemůžu nic dělat, gramatika není stejná jako česká. Dodneška kolikrát narazím na slovo, který jsem v životě neviděla. Ale slovenštinu mám moc ráda, je to pro mě naprosto přirozenej jazyk. Výhoda věku. :o)
Jéj, ďakujem za komentáre, som naozaj rada, že sa vám poviedka páčila… 🙂
Janule: Ešte raz ďakujem, viem, že pre veľa Češiek je ťažké už len čítať slovenské poviedky, takže… Díky! 🙂
Krásna povídka a čeština a slovenština není tak moc rozdílná.