autor: WildWind
Pôvodne som chcela napísať klasickú twc poviedku so zaujímavou (aspoň dúfam) zápletkou a vášnivým koncom. Príbeh sám však – ako sa to už určite stalo viacerým – určil, akým smerom sa bude uberať.
Takže tu máte poviedku, ktorá nie je klasicky twincestná, ale o to reálnejšia. A tak si k nej každý môže doplniť nejaký ten kúsok, každý čitateľ do nej môže vložiť trochu svojej fantázie. Je to taká spoločná poviedka mňa a všetkých, čo ju budú čítať.
A – hoci sa nechcem chváliť – je to rozhodne jedna z najlepších poviedok, aké som napísala… Ak nie rovno 🙂.
Ale dosť už rečí, užite si príbeh.
Enjoy! 🙂
Keď som otvoril oči, nevidel som absolútne nič.
Nebolo to tak, ako keď je v miestnosti tma a vy rozoznávate len nejasné obrysy vecí, ktoré získajú farbu iba vtedy, ak popod okno prejde auto a svetlá reflektorov preniknú cez sklo. Toto bola tá tma, keď sa zatvoríte do miestnosti bez okien a zapcháte škáru pod dverami tak, aby dnu neprenikol ani najmenší pásik svetla. Toto bola absolútna tma.
Najskôr som tomu, samozrejme, neprikladal veľký význam. Bol som príliš zmätený na to, aby som mohol niečo chápať, príliš vykoľajený tým, že som nevedel, kde som, prečo som tam a čo tam vlastne robím.
Chvíľu to trvalo.
Potom som si pomaly začal uvedomovať zvuky. Najprv to bolo ako náraz, silné, bolo ich príliš veľa a zmiatlo ma to ešte viac. Po čase som rozoznal akési pípanie, hlasy v pozadí, tiché kroky a otváranie a zatváranie dverí.
Nenapadlo ma sa pohnúť, ležal som – ako som si uvedomil až v tej chvíli – tam bez pohybu a bez toho, aby som vydal čo i len hláska. Možno to bolo tou tmou, možno tými čudnými tlmenými zvukmi, možno všetkým dohromady a možno tým, na čo som si spomenul.
Vždy som si myslel, že keď sa človek preberie z kómy, nič si nepamätá a spomienky prichádzajú až postupne. Aký som bol strašne naivný!
Hnusné obrazy mi zaplnili hlavu tak náhle a nečakane, až som sa ich zľakol.
Hlasná hudba, krik. Brácho spieva. Ah, koncert. Prsty mi behajú po strunách, hráme, hráme… Pain Of Love? A potom moje sólo. A rana.
Nečudujem sa, že som sa tak vydesil. V tej tme moje spomienky pôsobili tak živo, akoby som to prežíval znovu. A po tej rane a náhlej príšernej bolesti, ktorá akoby mi opäť preletela telom. som sa prudko posadil, až som takmer vytrhol pár hadičiek, ktoré ma spájali s tými pípajúcimi prístrojmi, a osoba, ktorá zrejme sedela vedľa postele, vykríkla.
Hlúpa reakcia. Vydesilo ma to ešte viac, bol som dezorientovaný a mal som chuť vyskočiť a vrieskať, ale telo mi v panike stuhlo a ja som sa zmohol len na lapanie po vzduchu. Pred očami mi lietali červené a oranžové obrazce a strašne ma rozbolela hlava.
A potom som okolo seba ucítil niečie ruky. Zľakol som sa a chcel ich striasť, no stále som sa nemohol hýbať; akoby som zmrzol. Tie ruky ma objímali a osoba, ktorej patrili, mi vzlykala na pleci. Nechápal som, až kým som nepočul Billov hlas. Plakal tak, že skoro nemohol hovoriť, zmohol sa len na opakovanie môjho mena.
Až keď som túto skutočnosť vstrebal, som sa uvoľnil, a v tej chvíli akoby sa cezo mňa preliala vlna únavy. Bol som neskutočne vyčerpaný, celé telo ma bolelo a chcelo sa mi plakať.
Objal som brata a pritisol ho k sebe tak silno, ako mi to moja slabosť dovoľovala. A plakal som tiež. Slzy sa vpíjali do obväzu, ktorý som mal, ktovie prečo, okolo očí a ja som pocítil takú úľavu, ako nikdy v mojom živote.
Bill je tu. Všetko je v poriadku.
Chcel som to povedať aj jemu, ale z hrdla mi vyšiel len neidentifikovateľný pazvuk, ktorý mi prišiel odrazu strašne smiešny. Rozrehotal som sa na celé kolo, objímal dvojča a plakal.
***
O dve hodiny neskôr, keď už lekári aj mama s Gordonom odišli a v miestnosti so mnou zostal len Bill, som konečne dostal príležitosť zistiť, čo sa udialo. Konverzácia, ktorú som viedol s rodičmi a doktormi sa týkala hlavne môjho zdravotného stavu, toho, ako sa cítim, či nemám závrate, nie je mi na zvracanie a podobne. A teraz som to chcel konečne všetko pochopiť.
„Čo sa to vlastne stalo?“
Jednoduchá otázka.
„Výbuch.“
Jednoduchá odpoveď.
„Čože?“
Nechápal som to.
!Aký výbuch, čo tým myslíš…?“ Ale veci naraz začali do seba zapadať.
Moje sólo. Rana. Vreskot. Bolesť.
Roztriasol som sa, cítil som, ako mnou vo vlnách prechádza chlad.
„… Tom! Tom, si v poriadku?“
Billov starostlivý hlas mi zaplnil mozog ako jačiaca siréna.
A v tom momente som pocítil, ako sa plíživo približuje strach. Nie, nie strach. Panika.
Schmatol som Billa za ruku, ktorú mal položenú na mojej tvári, a stiahol ho na posteľ tak prudko, až hekol.
„Tom, čo to…“
!Si- si v poriadku? Nie je ti nič? Tak nie?! Preboha, Bill, hovor!“
Môj brat zrejme na chvíľu stratil reč a tým dal podnet, aby som začal panikáriť ešte viac. V hlave sa mi začali premietať tie najhoršie scenáre a fakt, že som nemohol Billa vidieť, to ešte zhoršoval.
„Bill, prosím, povedz, že je všetko v poriadku, že si ty v poriadku, prosím… !“ Držal som ho pevne v náručí, rukami sa snažil ohmatať jeho telo, aby som sa presvedčil, že mu naozaj nič nie je, aby som získal tú istotu, ktorú mi obväzy na očiach odobrali.
„Tom, Tom, upokoj sa, pokoj. Som v poriadku, nič mi nie je, všetko je okej…“ Billov hlas bol tak jemný a tak milý, a ja som zase plakal. Držal som ho pevne, možno až príliš, lebo ticho bolestne sykol. Ale ani tak som sa neodhodlal ho pustiť, nemohol som. Predstava, že by sa mu niečo stalo, ma desila, ničila, zabíjala. Bolo to zlé, bolo to to najhoršie…!
Bill bol môj brat, nie, bol viac, bol moje dvojča. A hoci sme všade vyhlasovali, aké je naše puto silné, až teraz som si uvedomil podstatu toho všetkého a pochopil som, že keby sa Billovi niečo stalo, ja by som umrel. Bez srandy, bez Billa by som žiť nedokázal.
„Šš, je to dobré, som s tebou, som tu, som tu…“
Áno, bol tam. Vždy tam bol, keď som ho potreboval.
„Mám ťa tak rád,“ odrazu som mu to musel povedať, „bože, tak strašne ťa mám rád, nedokážeš si predstaviť…!“ zlomil sa mi hlas.
„Dokážem. Ver mi, že dokážem.“ Počul som, že sa usmial, a tak som sa cez slzy usmial tiež.
Cítil som ho, jeho štíhle telo bolo v mojom náručí také reálne a poskytlo mi oporu a istotu.
Po chvíli Bill opäť ticho zakňučal a ja som ho pustil. Nie však úplne, stále som mal jednu ruku položenú na jeho chrbte a druhú zamotanú v jeho jemných čiernych vlasoch.
„Bolí ťa niečo?“ opýtal som sa potichu. Presne som si vedel predstaviť, ako sa asi teraz tvári. Určite sa škľabí, oči má prižmúrené. A keď sa uchechtol, presne mi moju domnienku potvrdil.
„Prežijem to. Ale ten výbuch bol dosť veľký na to, aby som to poriadne schytal aj ja. Našťastie-“ zasekol sa. V miestnosti sa rozhostilo ticho.
„Našťastie?“ nadhodil som s otázkou. Chvíľu mlčal a keď prehovoril, jeho hlas bol odrazu úplne iný. Tichý, bolestný, až som sa zľakol.
„Nie, nie našťastie. To-“ hlas sa mu zadrhol, prehltol a zmĺkol.
„Bill, čo sa deje?“
Vzlykol, a rozplakal sa.
„Keď to vybuchlo… Bol som asi v strede pódia, veď vieš. Tá bomba bola pri reprákoch, tam kde- kde si stál ty. Bol si presne medzi mnou a výbuchom a…“ Bill odrazu hovoril strašne rýchlo, v hlase mu bolo počuť plač a strach. Znovu som ho pevne objal, chcel som ho prerušiť, aby sa upokojil, ale nedal mi príležitosť.
,,Strhlo ťa to. Jediné šťastie bolo, že si nebol až tak blízko a tak, ináč by si… Videl som, ako si preletel vzduchom, Tom. Spadol si na mňa a strhol ma na zem a všade bola krv, tvoja krv, bol som celý od nej a všetci tak strašne kričali, aj Gustav a Georg a…“
Bill sa rozplakal a ja som nevedel.
Nevedel som, ako na to reagovať. Samozrejme, ja som v tej chvíli bol už v bezvedomí, nič som nevnímal, a tak si prirodzene nič z toho nepamätám. Ale dokázal som si živo predstaviť, aké to pre brata muselo byť. Ten strach a krv, moja krv na ňom… Bill neznášal krv…
„A potom všetko išlo tak rýchlo, nepamätám si to, len ako som sa prebral v nemocnici a potom tie strašne dlhé, príšerné dva týždne, keď sme čakali, kým sa preberieš… A keď nám doktor povedal, že- že už nikdy neuvidíš, tak som… Ja som…“
Chvíľu mi trvalo, kým som pochopil, čo vlastne povedal. Precítil som Billovu bolesť a strach tak hlboko, že mi význam jeho slov došiel až o čosi neskôr.
Stuhol som. Túto podstatnú maličkosť predo mnou zatajili.
„Ja už čo… ?!“
Môj hlas znel príliš vysoko, príliš neprirodzene, nespoznával som ho.
„Ja… To…“ Bill koktal, očividne nevedel, čo má povedať. Zrejme mi túto skutočnosť ešte prezradiť nechcel. Holt, stalo sa.
„Povedz, že to ešte nie je isté… Že sa s tým dá ešte niečo robiť.“ Môj hlas znel prekvapivo pokojne, ale ja som cítil, ako vo mne čosi narastá. A to čosi až príliš pripomínalo hystériu.
„Bill!“
Ale on mlčal. A ja som preklínal schopnosť čítať v ňom ako v otvorenej knihe, porozumieť mu aj bez akýchkoľvek slov. Pretože práve teraz som porozumieť nechcel. Avšak predsa pochopil…
A vtedy som sa naozaj zrútil.
***
Môj život sa zmenil tak, ako sa len život človeka zmeniť môže. A ja som sa postupne učil tento nový život nenávidieť.
Nikdy som si neuvedomil, aký je pre mňa zrak dôležitý. Ako veľmi sa spolieham na svoje oči, ako veľmi som závislý na tom, čo vidím. A teraz som to všetko stratil.
Nebol to len samotný fakt, že nevidím. Bolo to to vedomie, že nevidím. Postupne som začínal chápať, že už nikdy v živote si neprečítam knihu, list, nikdy sa nepozriem na film, nikdy neuvidím také maličkosti ako stromy, cestu, autá, ľudí…
Že nikdy neuvidím svojich rodičov, že nikdy neuvidím Billa.
Kým som však mal na očiach obväzy, všetko mi pripadalo tak akosi nereálne, akoby to bol len vtip. Veľmi nepodarený, ale vtip. A stále som mal nádej, že sa lekári zmýlili, že nakoniec predsa len vidieť budem, aj keď možno nie tak dobre ako doteraz.
V momente, keď mi zložili obväzy a ja som po dlhej dobe konečne otvoril oči. sa však všetky sny, všetky nádeje rozpadli na diamantový prášok, ktorý sa poslednýkrát zatrblietal pred tým, ako sa mi ticho presypal pomedzi prsty.
Nebolo to zlé. Bolo to ešte horšie ako zlé. Mal som pocit, akoby som stratil polovicu svojho života. Polovicu seba.
Hoci som si to neuvedomoval, veľmi som si zakladal na kráse. Krásne dievčatá, krásne autá, všetko okolo mňa bolo krásne. A ja som vedel, že sa to nezmenilo. Akurát ja som už túto krásu nevidel.
Prvý týždeň po zložení obväzov bol najhorší. Veľa si z neho nepamätám. Bol som zničený, zmätený a nič som nechápal, nedokázal som to pochopiť. Ako sa mohlo všetko tak náhle a nečakane zmeniť. Cítil som hnev, prečo práve ja?! Prečo nie niekto iný?!
A potom sa dostavil pocit viny, viny tak obrovskej, ako snáď nikdy v živote.
Cítil som sa previnilo voči Billovi, že som mu zničil sen, všetko, na čom tak dlho pracoval, do čoho vkladal také obrovské úsilie. Pretože takto som hrať nemohol.
„Zničil som skupinu,“ povedal som mu raz. Plakal som, po lícach mi stekali obrovské slzy, vytekali z mojich slepých očí. Tá bolesť bola strašná, a o to horšia, že nebola fyzická. Psychická bolesť sa nevylieči tak rýchlo. Nemožno ju odstrániť operáciou, nedá sa utíšiť liekmi.
V miestnosti bolo chvíľu ticho. Potom ma Bill objal.
Objímal ma dlho, veľmi dlho a nepovedal ani slovo.
„Nič si nezničil, Tom,“ povedal nakoniec. „Je mi jedno, čo bude so skupinou, je mi fuk, ak už nebudeme hrať. Jediná vec, na ktorej záleží, jediná vec, na ktorej skutočne záleží je, že si na žive a relatívne v poriadku.“
Bill sa stal mojou oporou, doslova a do písmena svetlom v temnotách. Bol so mnou stále.
Pomáhal mi, keď som sa opäť učil sám jesť a chodiť, podával mi predmety, ktoré som potreboval. Bol so mnou, keď som sa prebúdzal z nočných môr, a keď som zaspával s obavami z nich. Smial sa so mnou, keď sa mi niečo podarilo, plakal so mnou, keď som mal pocit, že už to viac nezvládnem.
Spieval mi, čítal tie tisícky listov a mailov od zdesených fanúšikov, ktorí ma taktiež podporovali. Opisoval veci, ktoré videl za oknom, ľudí, ktorí so mnou hovorili.
Držal ma nad vodou a nedovoľoval mi skĺznuť do toho pomyselného jazera depresie. Bol mojím anjelom strážnym.
A ja som pomaly, veľmi, veľmi pomaly začínal dúfať, že to zvládnem.
***
Zlom nastal v momente, keď Bill vošiel do mojej izby, bez jediného slova, či čo i len pozdravu, prešiel k mojej posteli a vložil mi do rúk tvrdý hladký predmet. Gitaru.
„Bill, čo… ?“
Ani som nepomyslel na to, že by som znovu hral. Nebol na to čas, nebol na to priestor. Ale teraz…
Mal som pocit, akoby mi vložil do rúk kus mňa samotného.
Opatrne som prešiel po strunách a tie vydali jemnulinký zvuk. Srdce sa mi roztĺklo a dych zrýchlil, a ja som opäť pocítil to známe opojenie.
„Zahraj mi niečo.“
Obrátil som hlavu smerom, odkiaľ som počul Billov hlas, a usmial sa. Na toto som nepotreboval vidieť. Prsty sa mi automaticky rozbehli po strunách, tie sa rozdrnčali a miestnosť naplnila jemná melódia.
Nebola to žiadna pieseň, na tie som nemal náladu. Boli až príliš isté, mali predurčený rytmus a akordy, a ja som mal chuť hrať len tak, tvoriť, cítiť, že dokážem aspoň niečo, cítiť, že ešte žijem.
A Bill tam len sedel, sedel a počúval.
Keď som dohral, v izbe bolo ticho. Ani jeden z nás neprehovoril.
„Bolo to krásne,“ ozval sa po chvíli Bill.
„Som rád, že si v poriadku. Že sa už tak netrápiš. Bolelo ma ťa tak vidieť.“
Usmial som sa a odložil gitaru nabok.
„To vďaka tebe. Netuším, ako by som to zvládal, keby si nebol so mnou.“ Natiahol som ruku a Bill ma za ňu chytil.
„Vieš, všetko sa teraz zmenilo a ja… Neviem, naozaj neviem, ako to popísať, aby si to pochopil,“ pokrútil som hlavou
„Ver mi, že to chápem. Prešiel som si tým s tebou a chápem to.“
Stisol mi ruku a ja som ho stiahol k sebe a objal.
„Myslíš, že ešte niekedy budeme hrať?“ šepol som.
„Samozrejme. Hrať budeme vždy, keď budeme chcieť a môcť.“
„Tak som to nemyslel. Myslel som… či budeme ešte niekedy… vystupovať. Vieš, hrať pred tým davom fanúšikov, užívať si to tak, ako predtým.“
Mlčal.
„Neviem. Toto naozaj netuším. Veľmi by som ti chcel povedať, že áno, ale… Neviem.“
Prikývol som. Bill sa odtiahol a pohladil ma po tvári. Oprel som sa do toho dotyku, bol tak neskutočne príjemný…
„Mám ťa rád.“
Mal som pocit, akoby som mu svoju lásku doteraz nedával dostatočne najavo. Akoby som to bral ako samozrejmosť a nedokázal si náš vzťah dostatočne vážiť.
„Ja viem. Aj ja teba.“
Pocítil som na svojom čele dotyk niečoho mäkkého a teplého a prekvapene som zažmurkal.
Bill ma práve… pobozkal?
Nikdy sme také veci nerobievali, možno keď sme boli ešte malé deti. Ale inak to u nás nebolo zvykom. Objatia a sem tam pohladenie, to áno, ale bozky?
Rozpačito som sa usmial, nemohol som však povedať, že by mi to bolo nepríjemné. Práve naopak.
„Mal by si sa vyspať, je už skoro desať hodín.“ V hlase som mu počul úsmev. Zavrtel som sa a pustil jeho ruku, ktorú som doteraz držal v tej svojej.
„Dobrú noc, Tom.“
„Budeš tu?“ spýtal som sa potichu.
Je pravda, že som si začínal byť sám sebou čoraz istejší, ale nočné mory som mával stále. A neboli to len také detské zlé sny. Toto bolo niečo, čoho by sa bál každý dospelý; depresívne vízie, skôr spomienky ako výplody môjho preťaženého mozgu. Ale spomienky, ako som sa presvedčil na vlastnej koži, dokážu byť mnohokrát oveľa, oveľa horšie.
„Samozrejme.“
Až po tejto odpovedi som sa upokojil, ľahol si a zakryl sa perinou až po uši. Počul som, ako sa brat zasmial a taktiež s úsmevom na tvári som zaspal.
autor: WildWind
betaread: Janule
Krásne a smutné. Toma mi je ľuto, ale som presvedčená, že budú hrať. Bill bol užasnou oporou.
Moc pěkné, i když smutné…
je to krásné 🙂
moc hezky napsané a kupodivu mi "nevadí" slovenština 😀 normálně moc slovenské povídky nečtu,prostě jsem líná 😀 ale tohle je pěkné 🙂
Vôbec nechápem , ako je možné , že
slováci češtinu ovládajú úplne perfektne
čo sa týka slovnej zásoby a česi drvivú
polovicu slovíčok ani len nepoznajú ,
nie to ešte význam. A ani nevedia o čo
vôbec prichádzajú. Veď to je úplne…
Škoda! Toto je tak perfektné , tak
perfektne napísané , že tie baby , čo sú
jednoducho lenivé slovensky čítať si to
môžu vyčítať. Dejovo veľmi zaujímavé a
hlavne krásna myšlienka , že Bill je
vlastne jeho "očami". Literárne opäť
perfektné , nemám čo vytknúť 🙂
[4]: Diano, to je lehké vysvětlení. U nás na většině území nikdo nevysílal slovenské televizní stanice, takže se tu neměly děti po listopadu z čeho učit. Pokud se s jazykem nesetkáš jako dítě, nemůžeš ho chápat jako druhý přirozený.
Já třeba nerozumím dobře polsky, na rozdíl od holek ze severní moravy, kde běžně od dětství viděly polskou televizi.
Spousta slov je naprosto jiných, nediv se, že se jim to nechce číst, když tomu prostě nerozuměj. S tím se dneska už nedá nic dělat. J. :o)
[4]:Dianko, nezlob se na nas, ale Janule ma fakt pravdu. Pokud nejsi jazyku vystavena od detstvi, tak se ho nikdy poradne nenaucis. Mladsi ceska generace je timto poznamenana. My stare vykopavky slovenstinu umime, ti mladosi uz asi ne.
Ja jsem puvodne taky z te zminovane severni Moravy, a i kdyz polsky nemluvim, tak rozumim velice dobre, diky prave Katowicke televizi. Kdyz jsem ale v Polsku byla, u more, daleko od ceskych hranic, tak se Polaci divili, jak je to mozne, ze ja jejich jazyk "zvladam" a oni mi nerozumeli ani dobry den. To bude fakt tim.
Mas naprostou pravdu, ze je to skoda, ze timto spousta peknych povidek ceskym ctenarkam utece. Bohuzel.
Krásně napsaná povídka.