My brother autistic 3.

Tom sedel v policajnej kancelárii s hlavou zloženou v dlaniach a snažil sa zhlboka dýchať.
„Tu máte vodu.“ Povedala ticho mladá policajtka a podala mu biely umelohmotný kelímok. Zhlboka sa napil a prehltol. Žalúdok mal ešte stále na vode a napínalo ho. Snažil sa pre dýchať šok, ale bolo to príliš ťažké.
„Pán Kaulitz?“ Ozval sa muž oproti nemu a pokúsil sa upútať jeho pozornosť. „Skúsime to ešte raz, áno? Viete mi povedať, čo sa tam stalo?“ Rasta ale len opäť zavrtel hlavou a zadíval sa na Billa spiaceho na sedačke. Vstal a už po 100 krát napravil deku, ktorou bol zakrytý, pohladkal ho po vlasoch a vrátil sa na svoje miesto. Nemo ho pozoroval a čakal aj na jeho najmenší pohyb. „Pán Kaulitz.“ Zopakoval trpezlivo starý detektív. „Prosím vás. Potrebujeme vašu výpoveď.“

Tom sa na neho zadíval. Stále nedokázal pre dýchať ten šok. Jediné, čo teraz chcel bolo, aby mohol byť doma s Billom. Sám a v bezpečí.
„J-ja…“ koktal a detektív spozornel. „J-ja… viete, môj brat, Billi je… no autista a… my sme tu boli na vyšetrení. Keď sme odchádzali, musel som sa vrátiť pre jeho skicár.“ Krátko pozrel na blok ležiaci na stole.
„On. Keď ho nemá, je na tom zle. No a uvidel som na dverách krvavú dlaň a… mal som zlý pocit, tak som vošiel dnu a… uvidel to. Ničoho som sa nedotýkal. Len… som kričal… potom pribehol ten strážnik a… ďalej to poznáte.“ Detektív chvíľku prikyvoval.

„Pán Kaulitz. Ste si istý?“
„Samozrejme, že áno!“ odsekol Tom podráždene.
„Viete. Na tých dverách nič nebolo. Žiadna dlaň.“
„Na skle! Bola tam dlaň!!! Hýbala sa! Niekto sa toho skla dotýkal!“
„Pozrite.“ Odpovedal detektív a podal mu fotku formátu A4. Boli to dvere. Snehobiele, bez jedinej chybičky.
„Nie!“ kríkol rasta. „Utreli ste to! Nie som blázon, kruci!!“ zakňučal a strhol sa, keď sa ozval vzlyk. Prudko vyskočil na nohy a kľakol si k sedačke.
„Billi. Billi, neplač.“ Zašepkal a strčil mu vlásky za ucho. Natiahol sa a vzal zo stola blok. Podal ho chlapcovi aj s ceruzkou. „Priniesol som ti ho. Môžeš si kresliť, Billi.“ Pokúsil sa usmiať a znova chlapca zakryl. Keď videl, že si chlapec ceruzku vzal vrátil sa na svoje miesto.

Detektív ho pozorne sledoval. Nakoniec len prikývol. Nemalo cenu ho ďalej trápiť. Dneska z neho už aj tak nič nedostane. Mladý muž bol zrejme stále v šoku.
„Ak by ste si na niečo spomenul, zavolajte. Kolega vás zavezie domov.“ Tom prikývol a prečítal si meno na vizitke. Mark Ficher. Vstal a vzal chlapca na ruky.
„Drž sa, drobček, áno?“ Viac si ho pritúlil a zamieril k policajnému autu.

Celú cestu ticho sedel a pozeral z okna. Sledoval pouličné lampy, ktoré míňali. Stisol viečka. Potreboval sa s tým vyrovnať. Ten pohľad bol…
Zadíval sa na policajta.

„Už… už ste sa s niečím takým stretol?“ skúsil. Potreboval rozprávať.
Mladý chalan na neho pozrel cez spätné zrkadlo a zavrtel hlavou.
„Nie. Som tu len pár dní.“ Priznal. „Nebol som na mieste činu, ale určite to bol zlý pohľad. Však? „
Tom len nemo prikývol.

„Bolo to… strašné. Vypadalo to tam ako na jatkách,“ zašepkal.
„Sme tu.“ Oznámil policajt, keďže nevedel, čo iné povedať. Rasta len ticho prikývol a vystúpil. Vzal spiaceho Billa na ruky a vošiel do domu. Zamkol dvere a vybehol na poschodie. Uložil chlapca do svojej postele a dôkladne skontroloval celý dom. Nakoniec vyliezol na balkón a zapálil si. Vyšetrovanie sa pretiahlo. Vonku už bola tma. Bol rád, že Bill zaspal. Už sa ani neunúval osprchovať. Jednoducho sa vyzliekol do boxeriek a vliezol k Billovi do postele. Pritiahol si ho k sebe a zhasol svetlo. Ešte chvíľu sa s obavami obzeral po tme, kým sa odhodlal zavrieť oči.

Bola hlboká noc, keď ho zo spánku vyrušil smiech. Strhol sa a prudko posadil. Zapol svetlo a zalapal po dychu, keď zistil, že posteľ je prázdna. Vyskočil na nohy a bežal po zvuku. Na schodoch na prízemie zneistel. Dostal strach. Ten smiech…
Poznal hlas. Patril Billovi, ale ten smiech, to nebol jeho roztomilí chichot, bolo to…. Zvláštne. Veľmi zvláštne. Strašidelné. Nasucho prehltol a zbehol schody.

Prehľadal všetky izby, no boli prázdne, a tak sa rozhodol ísť po zvuku. Zamieril do kuchyne a ostal nemo stáť medzi dverami. Bill stál pred oknom a hľadel mu priamo do očí. Nesmial sa, ale smiech sa ozýval aj naďalej. Zo stien, z podlahy, zo stropu. Trhal mu bubienky. Musel si pritisnúť dlane na uši. Bolo to tak neuveriteľne intenzívne. Stisol viečka a zaťal zuby.
„Dosť!“ skríkol a jeho hlas sa odrážal od stien, až kým úplne nestíchol.
Žiarovka zablikala a praskla. Dom sa ponoril do tmy…

autor: Sisa