Malý čiernovlasý chlapec sedel na hojdačke a jemne hojdal nohami. Čokoládovými očkami ticho skúmal mraky na oblohe a spájal si ich do rôznych tvarov.
„Ahoj.“ Usmial sa rovnako starý dredatý chlapec a sadol si na vedľajšiu hojdačku. Čiernovlások na neho len uprel tichý pohľad a ďalej sa venoval oblakom.
To sa Tom ale už nahneval a vstal. Založil ruky. „Na čo mi je takýto brat? Vôbec si ma nevšímaš! Nechcem ťa!“ kríkol po Billovi a chystal sa na odchod, keď ho zarazil ľadový slabý stisk okolo zápästia. Prekvapene sa zadíval na brata.
Chlapec na neho upieral pohľad. Stiahol packu k sebe a vstal. Tom o krok inštinktívne cúvol a sklopil hlavu pod Billovým spaľujúcim pohľadom. Keď k nemu brat natiahol ruku, otočil sa a vbehol späť do domu.
„Už vtedy bol divný. Nesprával sa ako skutočný autista. Vnímal. Vnímal mňa. Cítil som jeho skúmavý pohľad prepaľujúci môj chrbát.“ Vydýchol a zapálil si ponúkanú cigaretu.
„Ale to nie je možné. Je predsa autista, nie?“ Chlapec len sklesnuto vydýchol.
„To povedali lekári ale… sám vidíte.“
„Tom… kde sú vaši rodičia?“ Skúsil ticho detektív a pozorne mladíka sledoval. Spozornel, keď k nemu zdvihol pohľad.
„Oni. Zomreli. Mali autonehodu, keď išli s Billom do nemocnice. Mali sme 10.“
„A Billovi sa nič nestalo?“
„Nemal ani škrabanec.“ Zašepkal.
„A čo bolo potom?“
„Boli sme u starých rodičov, a keď zomreli, vrátil som sa aj s ním do rodičovského domu.“ Mark ticho prikývol.
„Ja neviem… naozaj neviem. Mám ho tak strašne rád. Tak kurevsky moc, ale… ja… bojím sa ho. Bojím sa toho, čo sa deje. Najskôr to v tej nemocnici, potom to v kuchyni a teraz toto.“
„Čo sa stalo v kuchyni.“
„Vracali sme sa zo stanice…“
Bola hlboká noc, keď ho zo spánku vyrušil smiech. Strhol sa a prudko posadil. Zapol svetlo a zalapal po dychu, keď zistil, že posteľ je prázdna. Vyskočil na nohy a bežal po zvuku. Na schodoch na prízemie zneistel. Dostal strach. Ten smiech…
Poznal hlas. Patril Billovi, ale ten smiech, to nebol jeho roztomilý chichot, bolo to…. Zvláštne. Veľmi zvláštne. Strašidelné. Nasucho prehltol a zbehol schody. Prehľadal všetky izby, no boli prázdne, a tak sa rozhodol ísť po zvuku. Zamieril do kuchyne a ostal nemo stáť medzi dverami. Bill stál pred oknom a hľadel mu priamo do očí. Nesmial sa, ale smiech sa ozýval aj naďalej. Zo stien, z podlahy, zo stropu. Trhal mu bubienky. Musel si pritisnúť dlane na uši. Bolo to tak neuveriteľne intenzívne. Stisol viečka a zaťal zuby.
„Dosť!“ skríkol a jeho hlas sa odrážal od stien, až kým úplne nestíchol.
Žiarovka zablikala a praskla. Dom sa ponoril do tmy…
Markus ho ticho sledoval a pokúšal sa nájsť slová.
„Netráp sa. Na to nie je čo povedať.“ Zarazil ho Tom a vstal. „Môžeš nás hodiť domov? Ešte sme nič nejedli a je neskoro.“
„Samozrejme,“ prikývol detektív a vzal ich k autu. Boli na ceste už asi desať minút, keď otočil hlavu k Tomovi. „Kde vlastne pracuješ?“
„Nepracujem. Rodičia nám nechali na účte nejaké peniaze. Snažím sa nás z toho uživiť. Navyše mám to… opatrovateľské, alebo čo to je. Ide to ťažko, ale ide,“ vydýchol chlapec.
Detektív len súcitne prikývol. „Možno by som ti mohol nájsť niečo u nás.“
„Nie… nemôžem ho nechať samého.“ Pozrel na spiace klbko na zadnej sedačke.
„Mohol by byť s tebou.“ Skúsil znova Markus.
„V tom prípade by som ti bol veľmi vďačný.“ Mark sa usmial a zastavil pred domom.
Tom tým smerom otočil hlavu a dych sa mu zastavil.
autor: Sisa
Pane bože….tvl..co se stalo teď??! Totálně se děsim do předu,protože první,co mě napadlo bylo-barák v plamenech. No,tak uvidíme. Jsem zvědavá,co se stalo teď. A taky…třeba Bill není autista..,ale..nedokážu si to zatim vyložit,jak by to mohlo být. Jsem šíleně zvědavá na další díl.
No to jsem zvědavá co se zase stalo… vážně je to čím dál tím víc záhadnější… pokud se Tom bojí, vůbec se mu nedivím.
ajeje.. tak to by mně zajímalo proč se m zastavil dech.. co tam zase bylo..?? sem zvědavá na pokračování.. mám tuhle povídku moc ráda.. i když mi nějak pořád unikají sovislosti..:) ae už to neni tak zlé jako ze začátku.. moc pěkná povídka..:D:D:D
Ježkoví vočí co se zase děje.