Vbehol do domu okamžite po Tomovi, ale do vnútra sa nedostal… preto sa vrátil k autu a vysielačkou okamžite zohnal posily a hasičov. Tie minúty, kým prišli, mu pripadali ako hodiny. Nervózne prechádzal okolo auta a zúfalo sledoval dom. Tom to prežije. Určite to zvládne… musí. Pre Billa. Už o niečo spokojnejšie vydýchol, keď sa kúsok od neho rozozneli sirény a hasiči dorazili po pár sekundách. Okamžite sa ujali hasenia. Bolo šokujúce, ako ľahko to išlo. Akoby sa dom hasil sám. Nervózne postával pri dverách. Sanitka dorazila práve v momente, keď Toma vyniesli z domu. Bol zjavne v bezvedomí.
Ticho chlapca sledoval. Bola už neskorá noc. Pomaly vstal a prešiel k nemu. Bude lepšie, keď si pôjdu ľahnúť. Vzal ho na ruky a odniesol do svojej postele. Poriadne ho zakryl a on sám sa usadil v kresle v rohu izby. Bol skutočne unavený. Zajtra chcel ísť za Tomom. Ešte musel nájsť niekoho, kto postráži chlapca. Zaspal takmer okamžite.
Zobudil sa okolo tretej v noci. Bola mu zima. Skutočne veľká zima. Pretrel si oči a pomaly vstal. Okno bolo zavreté. Nechápavo nakrčil obočie a pomaly prešiel k posteli, aby chlapca zakryl, ale zarazil sa v strede pohybu. Nebol tam. Bola prázdna. Okamžite prebehol ku dverám.
„Bill?“ kríkol. Nič. Skúsil to znova ale bez úspechu. Nakoniec zbehol ticho schody.
„Bill?“ skúsil znova. Z kuchyne sa ozval buchot. Markus neisto zamrkal a pomaly vošiel dnu. „Bill?!“ skúsil do tretice.
„Bill.“ Vydýchol, keď ho uvidel stáť chrbtom k nemu opretého o kuchynskú linku. Trel si paže. Bola tu zima. Tak kurevská! Čím bol k nemu bližšie, tým väčšia.
„Bill? Počuješ ma?“ Chlapec ale ostával bez pohybu. Všade naokolo bolo neuveriteľné a nezvyčajné ticho.
Markusa sa na okamih zmocnil strach.
„Bill počuješ ma? No tak. Odpovedz mi… prosím.“ Spravil nemu pár krokov a chytil ho za rameno, aby ho otočil k sebe. Ozvala sa hlučná rana, krajinu za oknom ožiaril blesk. V skle sa objavil odraz chlapcovej tváre a policajt prudko odskočil.
To nemôže byť skutočné!
Tom vstal pomaly z postele a natiahol sa po vetrovke prehodenej cez stoličku. Musel ísť za Billom. Musel! Niečo sa dialo, a on sa oňho bál. Veľmi sa bál. Obul si botasky ležiace vedľa postele, a vykukol z izby, aby skontroloval situáciu. Nikde nikto nebol, a tak potichu vybehol na tmavú chodbu. Rozbehol sa ku dverám, na ktorých jasne svietil nápis Exit. Prudko ich otvoril. Bolo to požiarne schodisko. Bol rozhodnutý zbehnúť schody čo najrýchlejšie, aby sa dostal k Billovi, no bol sotva v polke, keď žiarovka nad schodiskom praskla a tie sa ponorili do úplnej tmy.
Chlapec nasucho prehltol a na sekundu zastavil. Stisol pevnejšie zápästie a znova sa pomocou neho rozbehol dolu. Keď sa po pár minútach dostal von obklopil ho hustý dážď. Vydýchol a viac sa zabalil do bundy. Rozbehol sa k policajnej stanici. Ulice boli prekvapivo prázdne. Prebehol parkom a zarazil sa, keď sa mu za chrbtom ozvalo zapraskanie. Otočil sa a prekvapene zamrkal. Za jeho chrbtom bola úplná tma. Žiadna z pouličných lámp nesvietila. Čo to malo znamenať?
Rýchlejšie sa rozbehol k policajnej stanici. Bol to už len kúsok. Opäť sa otočil, keď stál tesne pred dverami. Zadíval sa do parku. Odprisahal by, že niečo videl. Len prudko zavrtel hlavou a vbehol dnu.
„Haló.“ Skúsil ale bez úspechu. Nikde nebolo ani živej duše… alebo?
„Je tu niekto?“ skúsil opäť. Dvere pred ním sa pomaly otvorili a on sa dostal do Markusovej kancelárie. Okamžite začal prehrabávať zásuvky. Po necelej pol hodine našiel, čo potreboval. Opäť skúsil vytočiť Markusové číslo, no tento krát sa neozvalo ani zvonenie, len nepríjemne šumenie a zákerný smiech. Treskol telefónom a rozbehol sa opäť von…
autor: Sisa
Pane Bože, co se to děje?! To je děs (nemyslím tu povídku, ta je úžasná), nechtěla bych být v jejich kůži :/ moc se těším na další dílek 🙂
Příjemná povídka na unavený podvečer, mám z toho husí kůži, představa, že se nacházím na Tomově místě je příjemně děsivá 😀
Atmosféra, je naozaj desivá, nechcela by som byť na ich mieste. Rýchlo ďalej.
Asi tuhle povídku přestanu číst navečer a necham si to na ráno… kdo má v klidu spát, když si přečte něco takovýho? Je to tak dokonale strašidelná atmosféra, že když se člověk opravdu vžije do děje, nechá na stole jen hořící svíčku a bude v naprostém tichu, běhá mu během čtení mráz po zádech.
Fajn čtení, už se těším na další díl, který nejspíš pro vlastní dobro, budu číst až po rozednění 😀 ne vážně… je to napínavá povídka 😉
Teda ta povídka mi dava zabrat,ale je perfektně psana.