My brother autistic 11.

Makus so zatajeným dychom sledoval odraz v okne. Billova tvár bola… bola. Bol biely ako smrť a vypadal, ako keby… nemal oči, len… prázdne jamky.

„Bill.“ Zašepkal ešte a so zatajeným dychom k sebe chlapca prudko otočil. Ten sa mu ale bezvládne zviezol do náruče s tvárou ukrytou pod závojom vlasov. Za oknom sa ozval hlasný úder hromu a domom sa na zlomok sekundy rozžiarilo bledomodré svetlo.

„No tak. Bill.“ Jemne ho poplieskal po tvári, a keď chlapec napriek tomu nereagoval, opatrne ho uložil na gauč a vrátil sa do kuchyne pre nejaký alkohol. Prehľadal skrinky a vytiahol fľašu niečoho tvrdého. Zamieril späť do obývačky, ale domom sa rozľahla opäť tma.

Policajt sa nervózne ošil a vykročil do obývačky. Za jeho chrbtom sa ozval šuchot, a keď sa otočil, uvidel bežiacu postavu strácajúcu sa za skrinkou.

„Oh, Markus. Myslíš si, že ma zastavíš? Ty alebo Tom? Nie. Nikdy sa vám to nepodarí! On patrí mne. Je len môj, vždy bude! Vy zomriete! Obaja! Mne v ceste nebude zavadzať nik!“ ozval sa domom zlomyseľný smiech a Markus zalapal po dychu.

„Kto si?“ skúsil. Postava mu za chrbtom opäť prebehla a dom na sekundu ožiarilo svetlo blesku.

„Kto som? Kto som ja?!“ opäť sa rozosmial.

„Áno! Kto si?!“ Hlasný treskot hromu spôsobil, že sa Markus cukol a pustil na zem fľašu, ktorá pri dopade spôsobila ďalší hluk.

„To zistíš, keď nastane ten pravý čas!“ Svetla zablikali a domom sa rozliala záplava umelého svetla.

Markus si inštinktívne prekryl rukami oči, a keď si jeho oči konečne zvykli na svetlo, pomaly zažmurkal. Zalapal po dychu a zhrozene sa zadíval na chlapca ležiaceho v neprirodzenej polohe na zemi. Čo to má, kurva, znamenať? Prečo sa toto všetko deje? Svetla opäť zablikali a za jeho chrbtom sa ozval šumot, a odprisahal by, že videl pohyb. Dvere zavŕzgali… zareagoval okamžite. Vzal zbraň a vystrelil. Ozval sa výkrik.

***

Tom bežal nočným mestom a miestami zúfalo lapal po dychu. Zastal a oprel sa o pouličnú lampu. Žiarovka nad hlavou mu praskla. Opäť sa obzrel za seba. Vietor ustal a obloha sa zatiahla. Na zem dopadli prvé ľadové kvapky a zmáčali mu zapletené vlasy. Na chvíľu zavrel oči a zviezol sa po lampe na zem. Zrýchlene dýchal. Točila sa mu hlava a zle sa mu dýchalo. Pritlačil si ruku na hrudník a zaklonil hlavu. Otvoril oči a zadíval sa na oblohu. Plakala spolu s ním? Tak zúfalo túžil, aby sa to skončilo. Aby bol opäť s jeho Billom. Sledoval tmavé miesta, ktorými prešiel. Po chrbte mu behal mráz spôsobený nielen zimou. Opäť sa zadíval na oblohu, ktorú začínali bičovať prvé blesky. Opäť sa vyškriabal na nohy a vykročil smerom k Markusovi.

Zadíval sa na lístoček s adresou a prekvapene dvihol zrak, keď sa okolo neho rozľahla tma. Žiadna z pouličných lámp nesvietila. Vo vreckách zúfalo hmatal po mobile, ale ten nikde nenašiel. Zanadával a ešte sa poobzeral. Niečo za jeho chrbtom zašušťalo.

„Halo?“ skúsil. Ozvalo sa dychčanie a praskanie. Zalapal po dychu a rozbehol sa predpokladaným smerom. Vbehol do podchodu a snažil sa byť rýchlejší ako žiarovky, praskajúce za jeho chrbtom. Mal panický strach z toho, že by sa tu ocitol v úplnej tme. Rýchlo vybehol do polky schodov, no pri pohľade na východ von zastavil a podvedome o krok cúvol. Sledoval čiernu postavu tesne nad schodmi.

„Halo?“ skúsil opäť. „Počujete ma?“ osoba nad podchodom sa otočila na päte a stratila sa v tme. Chlapec opäť nasucho prehltol a pomaly vyšiel až hore a poobzeral sa. Po postave nebolo ani stopy. Dokonca tu fungovali pouličné lampy.

Opäť skontroloval adresu na zdrape papiera a rozišiel sa potrebným smerom. Bolo to už len kúsok. O pár minút konečne uvidel dom s potrebným číslom. Ešte raz sa pre istotu obzrel, kým vošiel do dvora. Potichu otvoril dvere. Oklepal sa, keď nepríjemne zaškrípali, a vkĺzol dnu. Ozvala sa hlasná rana a… výkrik.

autor: Sisa