autor: Sisa
Sorry, že mi to tak trvá, ale jaksi dochádzajú nápady, no už pár dní mám Word v mobile, tááákže dúfam, že odteraz budem písať stále častejšie a častejšie. Už mám aj nejakú tu predstavu, ako by to mohlo ísť dalej, takže je dobre 🙂 díky za komenty a užite si ďalší diel 🙂 Sisa
„Oh… pacient sa nám konečne prebral. Mal ste ma zavolať,“ oznámil káravo Markusovi a opäť sa na Toma usmial.
„Vy ste nám ale narobil starosti. Báli sme sa, že sa už nepreberiete.“
„Kedy ma pustíte domov?“ spýtal sa Tom okamžite. Musel ísť za Billom.
„Najskôr za týždeň. Musíme vás ešte dôkladne vyšetriť, aby sme si boli istý, že ste v poriadku.“
***
„Bill.“ Markus neisto vošiel do chlapcovej izby.
„Tom sa dnes prebral z kómy. Je v poriadku… za pár dní ho pustia a budete zasa spolu.“
Chlapec na sekundu odtrhol pohľad od okna a zadíval sa do Markusových očí. Sústredene ho sledoval a neodtŕhal od neho pohľad.
Markus sa mu snažil opätovávať pohľad. Vzdal to však takmer okamžite a rýchlo odišiel. Zaprel sa v kuchyni o stôl a stisol viečka. Príšerne ho bolela hlava. Vzal z mrazničky pizzu a hodil ju do trúby. Musel zaniesť Billovi predsa aspoň niečo na jedenie, už tak veľmi schudol. Počkal, kým sa ozval zvonček, a vytiahol ju. Rozkrájal, aby skôr vychladla, a položil na tanier. Pár krát neisto prešliapol. Nakoniec sa ale odhodlal a opäť vstúpil do izby. Zadíval sa na nešťastné klbko na posteli. Prekvapene pozrel do čiernovláskových uplakaných očí.
„Bill,“ zašepkal a odložil tácku. „Čo sa deje? Prečo plačeš?“ zašepkal a opatrne si k chlapcovi prisadol. „Nooo… pšsššt. Za pár dní sa stretneš s Tomom,“ pokúšal sa ho ukľudniť a jemne mu zotieral slzičky. Chlapec chvíľu sedel so sklonenou hlavou a sledoval svoje zajačikove papučky.
Markus si úľavne oddýchol. Zdalo sa že všetko začína byť v poriadku. Aké bolo jeho prekvapenie, keď naňho chlapec uprel pohľad. Vykríknuť už nestihol.
***
„Tom… musíte ešte ležať. Nesmiete teraz vstávať!“
„Nie! Ja musím! Chcem zavolať Markusovi! Prosím vás.“
„Tak dobre,“ odpovedal neochotne lekár a odišiel, aby sa o pár minút mohol vrátiť s telefónom. Tom si ho okamžite pritisol k uchu a počúval monotónny zvuk, ktorý naznačoval, že telefón na druhej strane zvoní.
„Nedvíha,“ zakňučal chlapec ticho a prosebne sa zadíval na lekára. Ten len zavrtel hlavou a vzal si od neho telefón. Nakoniec ho so slovami, že ho to mrzí, nechal v izbe samého.
Tom sa nespokojne obzeral. Opäť mal ten zlý pocit. Opäť sa niečo dialo s jeho Billom.
Napriek predchádzajúcim protestom lekárov vstal a pomaly si z tela vytiahol infúziu.
Potichu prešiel ku dverám a vykukol. Všade naokolo počul rozruch. Využil chvíľu nepozornosti sestričiek a prebehol k ďalším dverám. Pomaly ich otvoril a zaprel sa o stenu. Zatmelo sa mu pred očami a zosunul sa na zem.
***
Neónky nad schodiskom zablikali a Tom pomaly rozlepil oči… hlava mu išla prasknúť. Všetko ho príšerne bolelo. Poobzeral sa. Červená, všade bola červená. Dvihol pohľad k lampám. Svietili na červeno. Kam zmizla zvyčajná modrá? Zavrtel hlavou a s vypätím síl vstal. Pretrel si oči a pomaly zbehol schodisko. Nemocnica sa zdala byť prázdna. Opäť. Pamätal si tu situáciu. Bolo to takmer rovnaké, ako keď z nemocnice utekal po tom, čo im zhorel dom. Zatrepal hlavou a zamieril k východu. Keď sa uistil, že má dosť síl, rozbehol sa. Bol len pár metrov od dverí, keď prudko zastal. Do cesty sa mu postavila čiernovlasá sestrička. Stála chrbtom k nemu a nevidel jej do tváre.
„Kam si sa vybral, Tom? Máš predsa ležať.“ Ozval sa za jeho chrbtom známy hlas. Otočil sa.
„Markus, preboha… je Bill v poriadku?“ vydýchol. „Nemohol som sa mu dovolať! Musím ho vidieť. Prosím!“ vyhŕkol okamžite. Policajt sa len uškrnul. Samozrejme, že je v poriadku. Je tu so mnou. Otoč sa.“ Tom poslúchol a pomaly sa otočil.
„Bill.“ Zašepkal prekvapene. Skutočne to bol on, ale… prečo mal oblečenie sestričky?
„Mark? Čo sa to tu deje? Prosím, nerozumiem.“ Zašepkal a pevne brata objal. Následne s výkrikom odskočil. Bol tak ľadový. Čiernovláskove telo nehlučne dopadlo na zem. Čokoládové oči zostali doširoka otvorené. Tomove telo dopadlo okamžite k nemu a chlapec ho pevne objal.
„Bill! Billi… dýchaj… prosím!“ kričal. „Čo sa mu stalo?“ pozrel na Markusa. Muž si čupol k nemu. „Je mŕtvy, Tom.“ Povedal nevzrušene.
„To nie. Prosím… povedz, že nie!“
„Ale áno. Zomrel, pretože si sa oňho nedokázal postarať.“
„Dokážem! On nemôže byť mŕtvy, nemôže!“
„Človek sa nikdy nepostará o anjela.“ Škodoradostne sa zasmial a vstal.
„Anjela?“ zašepkal a pevnejšie zovrel bratove krehké telo.
„Oh, hádam si si nemyslel, že tak dokonalé stvorenie môže byť podradný človek. Si hlúpy.“
Tom prudko zavrtel hlavou. „Anjel… nie!! On nie je mŕtvy!“ skríkol.
„Nie!!!“ nemocničnou izbou sa rozoznel hlasný výkrik a mladý muž sa na posteli prudko posadil. „On nie je mŕtvy!“ zašepkal sám pre seba a zmetene sa obzeral. Sedel na svojej posteli v svojej nemocničnej izbe.
Dvere sa prudko otvorili a dnu vletela blonďavá sestrička. „Stalo sa niečo? Kričal ste.“
„Kde to som? Čo- čo tu robím? Musím za Billom! On nie je mŕtvy! Však nie! Prosím… povedzte, že nie.“ Zašepkal a po tvári mu stiekla slza.
„Preboha, upokojte sa, pán Kaulitz. Našli sme vás na schodisku. Nemáte ešte toľko sily, aby ste nám utekal. Jemne mu zatlačila na ramená a donútila ho ľahnúť si.
„Kde je Bill?!“ zopakoval tvrdohlavo otázku.
„Nebojte sa. Je doma a určite v poriadku.“ Odpovedala sestrička s úsmevom a do infúzie mu pichla injekciu s roztokom na upokojenie. „Teraz musíte spať. Ráno sa všetko vyrieši.“ Oznámila mu s jemným úsmevom a zavrela za sebou dvere.
Znova sa posadil a obzeral. Musel s ním hovoriť. Pretrel si oči. Zatvárali sa mu aj napriek tomu, ako veľmi s tým bojoval. Netrvalo ani desať minút a zaspal bezsenným spánkom.
***
Ráno sa zobudil pomerne neskoro. Bolo už po obede. Unavene rozlepil oči a poobzeral sa. Pohľad sa mu zasekol na dvoch mužoch v zelenej uniforme s nápisom POLÍCIA.
„Oh. Pán Kaulitz, sme radi, že už ste sa zobudil.“
„Čo sa deje?“ zašepkal prekvapene a neisto si ich prezeral.
„Ide o vášho brata a nášho kolegu….“
„Čo sa stalo?“ vyhŕkol okamžite.
„Viete. Zrejme ich v noci niekto prepadol. Váš brat je v poriadku, ale…“
„Ale?!“
„Markus je na tom zle. Leží v nemocnici na JIP-ke.“ Dohovoril policajt ticho.
autor: Sisa
betaread: J. :o)
Počet zobrazení (od 15.6.2021): 7
Děsivější a děsivější…. přestávám tě mít ráda Siso xDDD
Bože, to je úplný psycho.. Rychle piš dál, je to napínavý! :))
Já se bojim… sakra, to zase nebudu moct spát, protože budu přemýšlet, co se tam komu vlastně stalo…
Bože já jsem z toho úplně podělaná :D…tvl….jak jsi tam psala,že se na něj Bill kouknul a Markus nestihl už ani zakřičet,tak jsem si představila,že se na něj Bill vrhl a začal ho trhat a teď tam všude ta krev a lítající vnitřnosti :D..bože já už mám dost.
Mno..každopádně jsem zvědavá,co se Markusovi stalo. A ten Tomův sen byl dost děsivý…anděl?..wau…hm..
Ja se z to zjančim něco už rozmotej abych věděla co se děje.