My brother autistic 16.

autor: Sisa

Ahooj 🙂

Už pár hodín sedel v kuchyni za stolom a prehrabával sa v starej drevenej truhličke. Našiel ju na povale. Bola zaprášená a zámok odomknutý. Zdala sa mu veľmi povedomá, no nevedel, kde ju videl. Boli v nej staré čiernobiele fotografie. Vlastne postupom času nabrali sentimentálny sépiový odtieň.

Prezeral si tváre jednotlivých ľudí, až pokým nenarazil na fotografiu ženy s dvomi bábätkami na rukách. Tú ženu poznal zo svojho sna. Zavrtel hlavou a schoval ju späť do škatuľky. Pohľadom zablúdil k čiernemu klbku na zemi. Bolo to malé čierne mača, ktoré našiel na povale. Vydýchol a vstal. Vzal ho na ruky a vošiel do svojej izby.

„Billi,“ usmial sa a položil mačiatko pred neho. Chlapec dvihol hlavu od výkresu a zadíval sa na zvieratko. Váhavo k nemu natiahol ruku, ale mača okamžite zaprskalo, naježilo sa a škaredo chlapca poškrabalo. Čiernovlások okamžite odskočil a do očí sa mu predrali slzy. Pritisol si k sebe boľavú packu a fňukal. Tom ho k sebe okamžite prekvapene pritisol a ranu mu jemne fúkal.

„Poď. Ošetríme ti to,“ zašepkal a vstal. Prešiel do kúpeľne a dúfal že majú lekárničku. Vôbec nechápal, čo sa deje. K nemu sa mačiatko túlilo až priveľmi ochotne, prečo tak zareagovalo pri Billovi? Zavrtel hlavou a vytiahol krabičku. Vrátil sa do izby a sadol si k Billovi. Škrabanec mu vydezinfikoval a prelepil leukoplastom s detskými obrázkami. Bol ešte z dôb, keď žili ich rodičia. Smutne sa na brata usmial.

„Hotovo.“ Dal mu pusu do vlasov a vzal prskajúce mača na ruky.

„Je mi ľúto, ale tu zostať nemôžeš.“ Vydýchol a odniesol ju naspäť do kuchyne k miske.

Zavrel za sebou dvere, aby sa náhodou nedostalo von a sadol si k stolu. Vzal do ruky noviny, ktoré po ceste kúpil, a podrobne skúmal inzeráty. Potreboval aspoň nejakú prácu. Červenou fixkou krúžkoval všetky možné varianty, ktoré aspoň trochu prichádzali do úvahy. Zo zamyslenia ho vyrušil až hlasný úder hromu kúsok za domom. Prudko sa strhol a okamžite vyskočil na nohy. Rýchlo otvoril dvere a zamieril za Billom. Našiel ho presne tak, ako očakával. Chúlil sa v kúte izby a očkami vyplašene tekal okolo sebe. Tom ani nestihol vojsť poriadne do izby, už mu bratove telo viselo okolo krku.

„Billi.“ Zasmial sa ticho a pevne ho objal okolo útleho pása. Vzal ho na ruky a odniesol do postele. „Neboj sa, srdiečko. Som pri tebe. Nič sa ti nestane.“ Pohladkal ho po vláskoch a donútil ľahnúť si. Chlapec mu vtisol do ruky obrázok, otočil sa k nemu chrbtom a zavrel očká. Tom ho prekvapene zakryl a zadíval sa na výkres. Bolo tam more žltej a oranžovej farby. Šokovane po výkrese prešiel prstami. Nikdy nepoužíval iné farby ako odtiene šedej, a dnes tu pozeral na výkres plný farebných kvetov. Vykúzlilo mu to na tvári obrovsky úsmev. Ticho zašepkal bratove meno a pohladkal ho po perinou zakrytom ramene. Výkres odložil na stolík a vstal. Prešiel k balkónovým dverám a otvoril. Ovial ho nával ľadového vzduchu. Pousmial sa a vyšiel von.

Oprel sa o zábradlie a zavrel oči. Zvuk padajúceho dažďa ho upokojoval. Strhol sa, až keď sa za ním ozvala hlučná rana. Prekvapene sa otočil a zamrkal. Dvere od jeho izby sa s hlasným zabuchnutím zavreli, a hneď ako spravil krok smerom do izby, s rovnakou ranou sa zabuchli aj tie balkónové. Zalapal po dychu a okamžite do nich zatlačil. Nepovolili. Vystrašene sledoval, ako sa dvere od spálne otvárajú.

„Bill!“ kríkol a zabúchal na dvere. „Bill! Braček, zobuď sa, prosím.“ Chlapec sa síce slabo pomrvil, ale oči neotvoril. Naďalej bol ticho a spokojne spinkal. Izbou preletel tieň a pomaly sa formoval do neistej polopriesvitnej postavy. Čierna postava sa nahla nad posteľ a vztiahla deformovanú ruku nad spiaceho Billa.
„Nie!“ vykríkol Tom opäť a treskol päsťami do dverí. Prudko odskočil, keď sa rozlialo naokolo modle svetlo spôsobené bleskom, ktorý udrel príliš blízko. Strom pár metrov od domu prudko vzbĺkol. Oheň horel aj napriek šľahajúcim kvapkám dažďa. To teraz ale nebolo podstatné. Opäť sa otočil tvárou ku dverám a prudko zalapal po dychu.

„Bill.“ Zašepkal. Chlapec ležal na zemi vedľa postele stočený do klbka a nechtami niečo vyrýval do podlahy. Ozvalo sa prasknutie a dvere sa samé otvorili. Okamžite vletel do bytu a dopadol k chlapcovi na kolená. „Billi. Braček. Preboha, si v poriadku?“ pevne si ho pritisol do náručia a vzal ho za bradu. Zadíval sa mu do očí. „Braček môj.“ Zašepkal zaseknuto a jemne mu zotieral z tváre slzy silno červenej farby. „Čo ti to urobil, Billi?“ Opatrne ho uložil na posteľ a svojim tričkom mu utieral uplakanú tváričku.

Smer vetra sa zmenil a do izby začalo cez otvorené dvere pršať. Ignoroval to až pokým sa voda nedostala k jeho kolenám. Prudko sa strhol a dvere zabuchol. Vrátil sa za chlapcom a pomaly mu vyzliekol roztrhané tričko. Zamrkal, keď prstom na jeho vždy hladkom chrbte zavadil o niečo… niečo. Niečo, čo nevedel popísať. Vstal a opatrne sa naklonil nad chlapca. Prstom prekvapene prešiel po pár zvláštnych pupáčikoch medzi lopatkami. Zavrtel hlavou a obliekol mu nové tričko. Uložil ho do postieľky.

„Tak a teraz pôjdeš spinkať, áno? Je veľa hodín a ty… ty si vyčerpaný.“ Poriadne ho pozakrýval. Zadíval sa do hnedých očí, ktorými ho Billi sledoval. Musel sa usmiať. „Keď sa vyspinkáš, vezmem ťa do mesta a kúpim ti zákusok. Ten, ktorý tak veľmi ľúbiš.“ Šepkal mu do vlasov. Chlapec spokojne vydýchol a slabučko prikývol. Pritisol si k hrudi blok s papiermi a zavrel oči. Naozaj chcel spinkať.

Tom sedel na posteli dlho do noci. Hladkal jeho tmavé vlásky a rozmýšľal. Musel ísť za Markusom do nemocnice. Musel vedieť, čo sa stalo. Zaspal až nad ránom, no napriek tomu nenaspal dlho. Z domu odišiel skoro, aby bol čo najskôr opäť doma.

„Prosím vás, hľadám Markusa Krauza.“ Usmial sa na mladú sestričku na recepcií.

„Ste rodina?“

„Nie, sme známy. Prosím. Potrebujem ísť za ním, je to veľmi dôležité. Alebo mi aspoň povedzte, čo s ním je.“

„Je mi ľúto, ale ne…“

„Áno, ja viem, že nemôžete, ale prosím vás. Je to pre mňa veľmi dôležité.“

„Je v kóme.“ Vydýchla sestrička ticho. „Nevieme, kedy sa preberie, ale lekári mu moc šancí nedávajú.“

autor: Sisa