autor: Sisa
Tak zlatíčka, Autista je na konci. Je to takmer rok, čo sa na blogu objavil prvý diel. Viem, že 18 kapitol nie je moc, ale rozhodla som sa ho skončiť predčasne. Rozmýšľala som aj nad druhou radou, ale myslím, že to nie je dobrý nápad, a tak to ukončujem takto 🙂 Keďže ma ale autista nakazil svojou atmosférou a pozadím, zatúžila som po písaní ďalšej poviedky s podobným pozadím. Či ju ale napíšem, ešte neviem, uvidím podľa času, nálady a okolností 🙂
Chcela by som poďakovať všetkým vám, ktoré ste ju čítali a komentovali, vaše komentíky a názory ma tlačili dopredu, takže na zakončení poviedky máte veľkú zásluhu aj vy. Tak, to by odo mňa stačilo, príjemné čítanie 🙂
Epilóg
Počasie bolo sychravé a zamračené. Jemne popŕchalo a fúkal studený vietor, ohlasujúci prichádzajúcu zimu. Cestou na cintorín minul zopár detí, behajúcich so šarkanmi. Prešiel starou hrdzavou bránou a poobzeral sa. Toto miesto pôsobilo tak smutne a deprimujúco. Suché listy, a holé stromy, lemujúce starý chodník. Obrastené staré hroby, ku ktorým už dávno nikto nechodil. Nikto nechodil na toto miesto, odkedy sa v meste postavil nový cintorín. Iba on. Pomaly prešiel až na samý koniec, kde sa týčil mocný dub a pod ním starý pomník. Smutne sa pousmial, položil naň kyticu kvetov a zapálil sviečky. Jemne pohladkal svadobnú fotografiu jeho rodičov a otočil sa k maličkému hrobu vedľa. Bola to len betónová tabuľka zasadená v zemi s vyrytým nápisom. Kľakol si a položil naň jednu snehovo bielu ružu.
„Mal som sen znovu, Billy. Nepamätám si z neho nič ale viem, že bol o tebe. Že som ti povedal, ako veľmi ma to mrzí. Je to zvláštne. Viem, že sa mi sníva každú noc. Ten istý, no nikdy si z neho nepamätám nič než to, že bol o tebe. Tak veľmi bolí, že nemám nikoho. Celé tie roky ale viem, viem, že už to nepotrvá dlho. Som tu na svete už veľmi dlhý čas. Za chvíľku si po mňa prídeš a budeme opäť spolu. Rovnako ako pred deväťdesiatimi piatimi rokmi.“ Pousmial sa a pracne vstal. Rukou pohladkal kmeň stromu a na chvíľu zavrel unavené oči.
„Tento dub sme zasadili hneď po pohrebe tvojho bračeka. Aby nad ním stál a chránil jeho spánok. Raz pod ním budeme odpočívať všetci.“ Usmiala sa Simone na svojho malého syna a pohladkala ho po vlasoch
Usmial sa. Oni už odpočívajú.
***
Muž zaspal okamžite po tom, ako si ľahol do postele. Pomohli mu prášky na spanie. Jeho sen začal rovnako ako po celé tie roky, no tento krát skončil inak. Odišli spolu. Vkročili do svetla a odišli, aby mohli milovať jeden druhého.
***
Na pohrebe nebolo veľa ľudí. Nebol tam vlastne nikto. Len kňaz a dvaja muži z pohrebnej služby. Kto by mal záujem o starého čudáka, ktorý väčšinu svojho života strávil na dávno zabudnutom cintoríne?
KONIEC
autor: Sisa
beteread: J. :o)
Počet zobrazení (od 15.6.2021): 17
Páni…… jako mazec… na to že to byla trochu psychárna tak mi tahle povídka bude i chybět 🙂
Byla to zvlaštně napsana povídka,ale byla krásna.
Končí to teda moc pěkně 🙂 I když trochu smutně v tom, že spolu kluci neprožili reálný život. Ovšem… povídka to byla moc pěkná a já se určitě budu těšit, pokud tu někdy bude něco podobného od tebe 🙂