Šach mat

Kráčal starým už dávno nepoužívaným podchodom. Steny boli zažltnuté a nevkusné posprejované nápisy na stenách sa pomaly odlupovali. Všade naokolo bol cítiť zápach výkalov. Ohrnul nos a pri pohľade na injekčne striekačky sa povýšenecky uškrnul. Ako je to dávno? Zopár rokov?

Drobný vyplašený čiernovlások bežal už spomínaným podchodom a zúfalo lapal po dychu. Naháňala ho partia chlapcov zo školy, ktorý mu vždy s radosťou ubližovali. Už, už sa mu pred očami objavoval koniec podchodu a za ním len pár metrov k ich starému rozpadnutému domčeku do bezpečia jeho izbičky, keď tu mu zrazu jeden z chlapcov zastúpil cestu a zhodil ho na zem. Zúfalo vykríkol. Chlapci sa naplno rozosmiali a odtiahli zmietajúceho sa čiernovláska hlbšie do útrob podchodu. Vykopli jedny jediné dvere a strčili ho dnu. Nachádzala sa tam riadiaca stanica kedysi funkčnej železničnej výhybky. Dnes už to bola len zanedbaná miestnosť bez ničoho len s potrubím na strope. Zhodili ho na zem a zavreli za sebou dvere. Jeden z chlapcov vytiahol baterku a zasvietil do čierno vláskovej tváre.

„Čo s ním spravíme, Tom?“ škaredo sa zasmial.

Dredatý boss sa na okamih zasekol. „Noo.“ Položil si dôležito prst na pery. „Niečo určite vymyslíme. Na začiatok by sme si mohli overiť, či je vôbec skutočne chalan.“ Zasmial sa a pokývol na svojich troch kumpánov, ktorý súhlasne prikývli a okamžite stiahli z chlapcových bedier ošúchané rifle a následne aj boxerky. Uplakaný chlapec sa okamžite skrčil do malinkého klbka a ticho popoťahoval. Chlapci sa s ním nehrali. Ruky mu pevne priviazali o potrubie jeho roztrhnutým tričkom a doširoka mu roztiahli nezdravo chudé nohy.

„Oh, smrdí, akoby sa sto rokov neumýval.“ Rozchechtal sa Markus. Tomova pravá ruka. Škodoradostne sa pochechtávali a prezerali si rozklepane klbko na zemi.

„Mám nápad.“ Ohlásil sa Sebastian po chvíli víťazoslávne a vydoloval zo svojich značkových jeansov zapaľovač. „Podpálime mu vlasy.“ Dôležito pokýval hlavou. Vzlyky zo zeme ešte posilnili a pridali sa k nim tiché prosby, občas výkrik o pomoc.

Tom sa zamyslel.

„Nemyslím že to je dobrý nápad.“ Zamumlal. „Ale mam lepší nápad.“ Rozosmial sa a čupol si k chlapčiatku na zemi. Prikázal chlapcom, aby mu pevne chytili tenké nohy a škrtol koliečkom. Plamienok zapaľovača sa okamžite roztancoval a on nim prechádzal po chlapcových bledých stehnách. Jeho kriku a plaču sa len s ostatnými spokojne uchechtával. Keď už ale chlapec stíchol a len ticho popoťahoval, prestalo ich to baviť.

„Je to nuda.“ Poznamenal Kristian dotknuto a prekvapivo jemne do chlapca špičkou topánky šťuchol. Nič. Bez reakcie.

Sebastian sa zamračil.

„Ani sme sa nepobavili!“ vyčítavo sa na bossa zadíval. Ten sa ale tváril zamyslene. Potichu sa rozchechtal a zašepkal Markusovi niečo do ucha. Na jeho tvári sa okamžite vytvoril úsmev, ktorý neveštil nič dobré. Prebodol čiernovláska pohľadom a opustil miestnosť. O pár minút sa vracal s mykinou plnou starých injekčných striekačiek, ktoré v podchode nazbieral.

„Keď nosí vlasy ako dikobraz, môže tak vyzerať celý, nie?“ rozchechtal sa a vrazil prvú striekačku do chlapcovej chudučkej ruky. Ozval sa zúfalý výkrik.

Tom sa vracal z práce veľmi neskoro. Dnes chcel ísť peši. Prechádzal nočným parkom, keď sa mu za chrbtom ozval šuchot a blízko ucha započul niečí dych. Prudko sa otočil a pritisol človeka pod krkom o strom. Osoba pod jeho rukami takmer nič nevážila. Zadíval sa neznámemu do očí a jeho pohľad sa z krutého zmenil na vystrašený. Tieto oči, tie oči by spoznal kedykoľvek a kdekoľvek. Patrili Billovi. Koľko to je? Už takmer 10 rokov, čo ho videl naposledy. Bolo to práve v ten deň v tom podchode. Od toho dňa o chlapcovi nikto nepočul. Doteraz si myslel, že je mŕtvy.

„Neubližujte mi, prosím.“ Zašepkal chlapec ticho a Tom pod prstami cítil, ako sa to krehké telíčko klepe. Bol si na 100% istý, že je to on. Jemne stisol jeho tričko a dotiahol ho pod jednu z lámp. Jeho pokožka bola ešte bledšia ako voľakedy a mala veľmi nezdravý odtieň. Jeho čierne vlasy boli zväčša vypadané a jeho postava vypadala, ako keby sa vrátil zo zajatia v koncentračnom tábore. Len jeho oči. Tie boli sále rovnako plné čokolády, strachu, paniky, nedôvery a bolesti. Prebral sa až na ďalšiu tichú prosbu. On ju ale naplno odignoroval a roztrhol jeho dlhý rukáv. Našiel to, čo čakal. Zápästie posiate veľmi škaredými zapálenými vpichmi. Nevšímal si jeho chabých protestov a odviedol si ho k sebe domov.

Ta obrovská vila, kde býval, pre neho bola všetko, len nie domovom. Vydýchol a dostrkal chlapca až do kúpeľne ,kde z neho nekompromisne a takmer násilím stiahol všetko oblečenie. Takto v jasnom svetle a nahý vypadal…

Tom pevne stisol viečka. Dával si to za vinu. Boli vtedy hlúpe deti. On bol hlúpe dieťa! Mal len 12 rokov, a tak veľmi ublížil tomu malému chlapcovi z domčeka za mestom. Prezeral si kostnaté modrinové telíčko ,až kým sa jeho pohľad nezasekol na stehnách. Tiahli sa po nich škaredé jazvy po popáleninách. Stisol pery do úzkej línie a jemne strčil chlapca do vane.

„No, neboj sa.“ Zašepkal tichučko a pohladkal chlapca po tvári, kým na jeho telo pustil prvá kvapky teplej vody.

Tom sa na vysmiateho Billa spokojne usmieval. Sedel pred televízorom a pozeral nejakú komédiu. Mal ho tu u seba už viac ako 2 roky. Trvalo dlho, kým si získal chlapcovu dôveru, ale získal. Dokonca sa mu podarilo držať ho ďaleko od jeho drogovej závislosti.

„Billy.“ Usmial sa a položil mu na klin misu s pukancami. Vtisol mu jemnú pusu do vlasov a posadil sa vedľa neho. Chlapec sa mu skrčil na kline a spokojne ďalej sledoval televíziu.

Mladý podnikateľ ho spokojne hladkal po nahých stehnách ignorujúc jazvičky.

„Tak moc ťa milujem.“ Zašepkal do čiernych vlasov a ich majiteľ sa spokojne usmial.

O 5 rokov

Bill sedel za Tomovým písacím stolom a hojdal nohami. Sledoval mladíka, ako si do žíl pichá striekačku a vytláča jej obsah. S triumfálnym úsmevom sa mu usadil na kline.

„Je to dobré, však.“ Zašepkal a vtisol mu bozk na pery.

„Je to dokonalé!“ zašepkal omámene a usmial sa na čiernovláska.

„Je to heroín, zlatíčko. Je to vždy dokonalé.“ Zasmial sa a podal mu papier. „Toto posiela Sebastiána. Máš to podpísať. Vraj je to súrne.“

Tom jemne prikývol a omámene podpísal papier, ktorý mu Bill dal.

*koniec flashbacku*

Prešiel na úplný koniec podchodu, kde na zemi sedel mladík. Hlavu mal sklonenú a v ruke tisol striekačku.

„Ahoj Tom.“ Uškrnul sa. Zničený muž pomaly zodvihol pohľad.

„Ty!“ zasyčal

„Áno ja, Tommy. Prišiel som sa na teba pozrieť. Pozrieť sa na svoju prácu.“ Spokojne si prezeral jeho špinavé oblečenie, dopichané ruky.

„Ako si mohol? Pomohol som ti a ty! Vzal si mi všetko a navyše… ty si ma dostal do tohto svinstva!“

„Pomohol? Len si spomeň, ako si mi ublížil. Bol si moja posledná hra. Kristián je mŕtvy, Sebastián, dokonca aj Markus.“ Uškrnul sa. „Už zostáváš len ty.“ Vytiahol spoza opasku zbraň a nabil. „Šach mat, Tom.“ Daroval mu škaredý úsmev, kým sa tichým podchodom rozoznel výstrel.

autor: Sisa