Ahoj 🙂 Tak… bola som na dlhej a mega nudnej dovolenke pri mori a napadla ma poviedka. Dúfam, že sa vám bude páčiť 🙂 Sisa

Chcel byť ďaleko odtiaľto.
Chcel sa cítiť slobodný.
Chcel svoj vlastný život.
„William.“ Ozvalo sa za jeho chrbtom. Po tele mu prebehli zimomriavky. Nenávidel ten hlas. Tak chladný a neprístupný. Tak odmeraný.
„Áno, Róbert?“ Rozprával potichu. Vyčerpane. Neotočil sa. Pohľadom stále mapoval hviezdy na oblohe. Tak krásne a ďaleké. Aké by bolo dotýkať sa ich?
„Hneď!“ zasyčal najnepríjemnejšie ako vedel a prudko trhol. Jeho zverenec zabalansoval a s tichým výkrikom dopadol na jeho pevné opálené telo. Nijak ho to nezaujalo. Vytiahol ho na nohy a postrčil smerom od šíreho mora. Od slobody.
Pustil ho ale pozorne sledoval každý jeho pohyb. Jediné, čo ku krehkému chlapcovi cítil, bola nenávisť. Nenávidel ho. Nenávidel ho za to, že existoval, za to, že sa ho nemohol ani len dotknúť. Jeho majiteľ si svoj majetok až príliš chránil a on veľmi dobre vedel, čo by sa s ním stalo, keby sa ho čo len pokúsil dotknúť inak, ako bola jeho práca. Ak by mohol… zavrčal a pohľadom ucukol z malého zadočka jeho zverenca.
„Tak tu si. Hľadal som ťa.“ Okolo chlapcovho pása sa obtočila pevná vráskavá ruka. „Nepamätám sa, že by som ti dovolil odísť.“ Chlapcova tvár sa ocitla pevne lapená v pevnej dlani.
Billa, ako si chlapec rád nechával od maminky kedysi dávno hovoriť, už ani neprekvapilo, keď bol hneď po príchode do izby zhodený na obrovskú nadýchanú posteľ. Zámok cvakol a pár sekúnd na to sa posteľ zhupla opäť. Stisol viečka, keď na ušku zacítil nenávidený dych a začul jeho funenie.
„Chýbal si mi, maličký.“ Zamručal a neopatrne sťahoval látku, ktorá zakrývala Billovo krehké telo. Tak poddajné, pevné a…
Zavrel oči a nechal čierne slzy naplno kontrastovať s bielym vankúšom.
Pevnejšie zaryl končeky prstov a zahryzol sa do lanieho krku. Šikovne zmenil sklon prírazov a uškrnul sa, keď sa z chlapcových úst ozval potlačovaný vzdych. Zatúžil dotiahnuť svoju hru do konca. Chcel vidieť chlapcove poníženie, keď aj proti svojej vôli dosiahne orgazmus.
Zatínal čierne nalakované nechty do dlaní a ticho medzi výkrikmi plakal. Chcel, aby to skončilo. Aby už bolo po tom. Chcel sa v sprche skrčiť do malého klbka a utopiť všetku tu bolesť a bezmoc v slzách tak, ako to robil každý večer. Ešte jeden tvrdý príraz a s hlasným výkrikom opäť dopadol na matrac. Chvel sa. Nove slzy si našli cestu z krásnych čokoládových oči. Tento krát to boli slzy poníženia. Cítil sa zle.
Mateo pokojne nechal dopadnúť jeho telo na matrac. Nemal v úmysle pokračovať. Nie teraz. Sledoval Billov prudko sa zdvíhajúci hrudník a pokojne sa uškŕňal. Končekmi prstov pohladkal jemnú pokožku. Bola rovnaká ako pred štyrmi rokmi, keď sa mu chlapec po prvýkrát dostal pod ruky. Mal 14, no aj na svoj nízky vek bol výnimočný. Jeho kúzelné hnedé oči dokázali upútať každého. Žiaľ aj práve Matea. Muža, ktorého sa obávala celá Európa. Muža, ktorý vždy dosiahol to, čo chcel a inak to nebolo ani s jeho dnes už 18 ročným zajačikom.
„Nikdy ma neprestanú fascinovať.“ Zamumlal potichu, akoby mal chlapec vedieť, čo presne myslí, a palcom prešiel po dohryzenom vankúšiku na chlapcových ústach. „Vieš, William, nie si ako ostatný chlapci, ktorých som mal. Si stále rovnako detsky krásny. Jemný, vláčny.“ Mumlal a rukami prechádzal po chlapcovom tele, kam len dokázal. Hovoril pravdu. Miloval telá mladých, vlastne malých chlapcov. Nečakal, že tento jeho miláčik u neho vydrží viac ako rok. Prešli štyri a on s ním bol stále dokonale spokojný.
Bill ticho hľadel do šedých očí. Bola v nich úplná absencia emócií.
Krv odtekala pomaly. Sledoval, ako spolu s vodou mizne v odtoku sprchy. Mal pocit, ako by spolu s ňou unikal aj jeho život. Ako kvapky vody pomedzi prsty. Posledných pár červených kvapiek z rán, ktoré po tele mal. Vydýchol a zabalil sa do mäkkého huňatého uteráka. Musel sa doňho zamotať 4-krát, aby nič nezostalo. Pomaly našľapoval na mramorové dlaždičky, aby sa nešmykol a nespadol. Zaprel sa o keramické umývadlo a pohľad zapichol do zrkadla. Ešte dlho nebude môcť vyliezť medzi ľudí.
Miloval, keď mu morský vietor rozfúkaval poctivo zapletené dredy. Miloval, keď mohol svojim skútrom rozrážať morskú hladinu. Miloval ten pocit slobody. Nič iné len on, jeho skúter a tieto dva živly. Voda a vzduch. Nič viac k úplnému šťastiu nepotreboval. Spravil posledné kolečko okolo pomyselnej prekážky a zastavil na brehu mora.
Mladý plavčík sa pobavene zasmial. „Bola tu bez teba už nuda. A niekde predsa svoje prázdniny tráviť musíš, nie?“ Zdvihol obočie a koketne zamrkal. „Ale čo si to hovoril o tom milovaní, drahý?“
Mateo bol už takmer týždeň preč a on využíval tento čas aspoň na malú rehabilitáciu a vypadalo to úspešne. Modriny pomaly mizli. Chrastičky taktiež a sedieť už sa mu taktiež darilo pomerne úspešne. Všetok svoj voľný čas trávil na kamennom útese pred ich vilou. Počúval hudbu alebo čítal. Do jedla sa moc nemal. Nechutilo mu.
„Už zase sa tu flákaš?!“ zavrčal za jeho chrbtom nepríjemný hlas. Nijak nereagoval. Vyhekol, keď ho silná dlaň otočila k sebe a prudko vytiahla na nohy. Zadíval sa do Róbertovych nahnevaných očí. „Kto si kurva myslíš, že si, aby si ma ignoroval, čo?“ vrčal. „Oh nie, neodpovedaj, zajačik. Si len Mateova kurvička. Štetka, hračka a vieš čo s tebou bude, až sa ťa Mateo nasýti? Tak sa pozri!“ sykol a pretočil ho k šíremu moru. „Spraví z teba potravu pre rybičky.“ Uchechtol sa škodoradostne a zhodil jeho krehké telo k zemi. Čo ale čakal zo všetkého najmenej, bolo, že sa chlapcove nohy na mokrom kameni zošmyknú, a pokým ho stihne zachytiť, spadne rovno do rozbúreného mora pod útesom.
Búrka bola silná ako úž dávno nie. Vlny narážali do kameňov nezvyklou silou a cez hustý dážď nebolo vidieť na krok. Nevadilo mu to. Stál na kamennom móle a sledoval rozbúrené more. Kedysi mu maminka rozprávala príbehy o morských pannách, ktoré sa ukazujú len v takýchto búrkach. Vždycky pri jej rozprávaní sníval o tom, ako raz takú pannu objaví, vezme si ju domov a budú mať spolu kopec malých rybičiek. Potichu sa svojej detinskosti zasmial a zviazal dredy do gumičky. No aj napriek tomu, že dospel, sledovať rozbúrené more počas búrok, nikdy naozaj neprestal. Už neveril v morské panny, no tajne dúfal, že práve on bude ten, kto objaví niečo kúzelne.
Jeho oči sa rozšírili keď na rozbúrenej hladine zahliadol niečo, čo sa nepodobalo niečomu obvyklému, a nebezpečne rýchlo sa to blížilo k ostrým skalám. Hmatol po vždy pripravenom záchrannom kolese a bez najmenšieho zaváhania skočil do vody. Vedel plávať dokonale a strach nemal už dávno. Jeho zvedavosť sa zmenila na zdesenie, keď v náručí stisol krehké telo. Bolo to ťažké, ale pomocou kolesa sa mu nakoniec podarilo dostať bezpečne na breh spolu s onou osobou. Ignoroval dážď a okamžite kontroloval jej životné funkcie. Dych takmer necítil, ale tep tam bol. Slabý, ale bol. Nezaváhal ani sekundu a ako správny plavčík podal prvú pomoc. Jeho srdce úľavou vynechalo zopár úderov, keď sa osoba po dlhom boji rozkašlala a prevalila na brucho. Vydýchol a pomohol jej posadiť sa. Viac už nebolo na čo čakať.
Vzal dievča, ako predpokladal podľa krehkého tela, na ruky a spolu s ňou vkĺzol do domčeka len pár metrov ďalej. Býval v ňom ako brigádnik. Nezaháľal. Položil ju do vane a napustil teplú vodu. Bola na kosť premrznutá zo studenej teploty mora. Keď sa uistil teplotou vody, začal pomaly sťahovať premočené oblečenie. Bol nadmieru prekvapený, keď zo zachránenej vysvitol zachránený, ale nepozastavoval sa nad tým. Keď bolo teplej vody dostatočne, zastavil ju a pomaly odhrnul čierne vlasy z doteraz skrytej tváre. Vydýchol. Vypadal… kúzelne. Preglgol, a až teraz sa pozorne zameral na jeho telo. Bolo poudierané, ale väčšina rán evidentne nemohla byť čerstvá a spôsobená ostrými kameňmi v mori.
Zatrepal hlavou a skontroloval chlapcovu teplotu. Pomaly sa dostávala do normálu. Vstal, bez najmenšieho problému ho vytiahol z vane a zabalil do huňatého uteráka. Opäť vzal krehké telo na ruky a jemne ho položil na sedačku pred krb s plápolajúcim ohňom. Až potom sa sám vrátil do kúpeľne a vymenil aj svoje oblečenie za suché. Dredy zamotal do vysokého turbanu a potichu sa vrátil späť. Chlapec spal a pravdepodobne ešte dlho spať bude.
„Len pi. Je v tom rozpustený prášok proti bolesti. Pomôže ti.“ Zašepkal ticho a keď celý obsah pohára zmizol v jeho takmer morskej panne, odložil ho.
„To nie je vtipné, Georg!“ zamručal, keď si z neho kamarát znova uťahoval. „Jasné, že som nelovil na morské panny, len som…“ Zasekol sa uprostred vety, keď zazrel postavu medzi dverami. Stál tam len v Tomovom dlhom tričku, ktoré mu siahalo do polky chudučkých nôh. Hlavu mal sklopenú a vlásky mu skrývali tvár.
„Á- áno…. Tom. Tak sa volám.“ Prikývol a daroval mu povzbudivý úsmev. „A čo ty? Aké je tvoje meno?“
Bill kĺzal očkami po kuchyni, kým sa skutočne odhodlal prejsť bližšie a posadiť sa k nim.
Dni ubiehali rýchlo a chlapcov strach sa pomaly strácal. Nahrádzala ho dôvera. Veril chlapcovi, ktorý ho zachránil a staral sa o neho. Bolo ťažké odolávať jeho neustálym otázkam o tom, ako sa do vody dostal, ale zvládal to. Pod plavčíkovou réžiou pomaly opäť naberal svoju chuť do života, apetít k jedlu, ale hlavne sa na jeho pery pomaly ale isto vracal dávno stratený úsmev.
Tom sedel na plastovej stoličke na móle a uprene sledoval Billa, ktorý pospával na deke len pol metra od neho. Nespúšťal z neho svoj pozorný pohľad. Strážil ho na každom kroku ako drahocenný poklad, ale presne to pre neho bol. Jeho stratená morská panna. Pousmial sa a pohľadom zablúdil na opustený skúter. Ako dlho si ho ani nevšimol? Zopár týždňov?
„Mateo.“ Zašepkal chlapec ticho a pevne v dlani stisol cíp deky. „Mateo, prosím. Dnes nie. Prosím. Nechcem. Mami. Mami, neopúšťaj ma. Zostaň so mnou.“
„Dobré ráno, Ruženka.“ Daroval mu malý úsmev.
„No tak, mami! Dám si pozor! Sľubujem!“ Prosíkal mamu už hodnú hodinu. Do mesta prišla púť a on netúžil po ničom inom ak tam ísť.“
Chlapec vypískol a skočil jej okolo krku.
Bežal najrýchlejšie ako vedel. Nedával pozor pod nohy ani na cestu. Prudko sa strhol, keď sa neďaleko od neho ozvalo trúbenie a on s výkrikom dopadol na zem tesne pred zastavujúce auto. Bol v šoku. Nevedel, čo povedať, ani čo si myslieť. Trvalo mu asi minútu, kým sa odvážil vstať. Až teraz znamenal nadávky v neznámom jazyku, ktoré padali na jeho hlavu. Placho zdvihol pohľad a zadíval sa do šedých očí muža pred ním. Otriasol sa pod tým pohľadom. Cukol, keď sa po ňom natiahla mužova ruka, ale utiecť už nedokázal.
Bill sa na posteli cukal, plakal ale nič nepomáhalo. Šepkal tiché prosíky, ale výsledok nebol žiadny. Muž jeho slová naplno ignoroval. Pomaly sťahoval svoje oblečenie a pár sekúnd na to trhal to chlapcove s vysvetlením, že ho už nebude potrebovať. Roztiahol chlapcovi nohy. Dlho sa nezdržiaval s jeho prípravou. Spoliehal sa na gél a kondóm.
„Mal som 14.“ Zašepkal ticho. „Veľa krát som sa pokúsil utiecť. Nespočetne veľa krát, ale… vždy to skončilo rovnako. Chytili ma a prišiel trest.“ Zaboril tvár do plavčíkovho krku. „Po jedenástom neúspechu som to vzdal. Nemal som silu ďalej bojovať.“ Mumlal. Tom zaboril dlaň do hebkých vláskov a druhou rukou jemne zotieral slzy z jeho tváre.
„Tak, tvoja izba.“ Zamumlal tichučko a jemne sa usmial. Nechcel kaziť kúzelnú atmosféru. Čiernovlások všade naokolo tekal očkami a pevne tisol jeho dlaň. Vzťah medzi nimi bol v posledných dňoch naozaj krásny. Boli viac ako najlepší priatelia. Bill bol Tomova malá morská panna a Tom… Tom bol pre Billa… niečo ako zázrak.
Ležali spolu na obrovskej posteli a jemne sa k sebe túlili. Bill ochotne nechával plavčíkove ruky, aby sa dotýkali jeho krehkého tela. V poslednej dobe jemne pribral a jeho telo nabralo správne krivky. Skrásnel. Ticho vzdychol, keď sa k jeho brušku pritisli plné pery.
„Takže ste ho konečne našli?!“ zavrčal Mateo a nahnevane sledoval chlapa pred sebou. Muž hrdo prikývol.
autor: Sisa
Och mňe je Billa tak ľúto, je smutné a hrozné, čo mu Mateo robil.
Doufám že se jim nic nestane.
Krásny príbeh. Chudáčik Bill si toho vytrpel tak strašne veľa a aj tak mu ten Mateo nedá pokoj! A dúfam, že je k tomu aj pokračovanie (aj keďže je to v jednorázovkách), lebo takýto otvorený koniec… nie nie nie.. neberiem 😀 😀
Ten koniec ignorujem. Na začiatok sa snažím zabudnúť ako na nočnú moru a zvyšok je prekrásny:)
Áááááá! Siso, já Tě normálně zbiju!!!!!!!
Takovýto škaredý, otevřený konec! 🙁 Tohle se mi vůbec, ale vůbec nelíbí! Žádám od Tebe druhý dodatkový díl, kde se Tom ubrání, udá Matea i Roberta na policii, oba budou ve vězení až do konce života a Bill s Tomem budou až na dosmrti šťastní! A nebo víš co? 😀 Jak znám Tvoje drastické povídky, tak raději ani nic nedopisuj, protože bych se v tom akorát dočkala toho, že Toma zastřelí a Bill bude nadosmrti zneužíván. Já se raději spokojím s tímhle ne moc hezkým, otevřeným koncem a budu si myslet svoje, jak to nakonec dopadlo 😀
Musím se ale přiznat, že když jsem viděla jednodílku od Tebe, tak jsem dlouho váhala, jestli ji číst 😀 Mám Tvoje povídky vážně ráda, ale ty jsi takový drasťák a vždycky necháš Billovi tak moc ubližovat, že jsem nevěděla, jestli vůbec budu mít na to, tuhle povídku přečíst. Nakonec jsem se ale odhodlala a jsem ráda 🙂 Sice je mi strašně líto Billa a vážně jsem z jeho osudu měla na krajíčku, ale jinak byla povídka strašně krásná 🙂 Jsem za Toma neskutečně ráda 🙂 Líbilo se mi, jak Billa zachránil a jak se k němu pak krásně choval 🙂 Naprosto něco jiného než ten hnusák Mateo 😀 Já když jsem si představila, že takový starý, vrásčitý dědek na Billa sahá, tak se mi pomalu zvedl žaludek 😀 Fuj, ta představa je prostě nechutná 😀 Kdyby to byl nějaký mlaďoch, tak mi to tak odporné nepřijde, ale tohle 😀 😀
Jooo Tom by byl skvělý plavčík 😀 Já bych takového chtěla u nás na koupáku 😀 Moc děkuji za hezkou povídku, ale o konci si myslím svoje :-p 😀
V prubehu povidky jsem zacala verit, ze to nakonec bude dobre, proto me konec tak prekvapil. Je mi jich lito. Pekna povida.