autor: Jasalia
Krásneho Silvestra a všetko dobré v Novom roku! Kopu dobrých priateľov, skvelých poviedok a úžasných zážitkov! A ešte príjemné čítanie.
„Bill, rád ťa spoznávam,“ usmial sa naňho Tom a mladík mu úsmev opätoval. Dlho však jeho pohľad nevydržal a radšej ho stočil niekam na podlahu. Tomovi to prišlo roztomilé, hoci keď si to uvedomil, sám nad sebou zakrútil hlavou. Nikdy o žiadnom chalanovi nepremýšľal ako o roztomilom, ale Bill… Bill v ňom vyvolával presne taký pocit.
„Tak čo by si chcel vyskúšať ako prvé?“
„Ja… ja neviem. Ja… nevyznám sa v tom,“ zopakoval čiernovlások a on pokýval hlavou.
„Jasné. Myslel som si… Si tu za nejakým plánom? Alebo si sem zablúdil len náhodou?“
„No… ja… vlastne som chcel… chcel som…“ Billovi to bolo trápne zverovať sa s niečím takým úplne neznámemu človeku, ale na druhej strane Tom sa zdal milý a on si uvedomoval, že ak mu nepovie, čo chce, tak mu nepomôže.
„Chcel som trochu spevniť. Zosilnieť. Ja…“
„Nemusíš pokračovať, pochopil som,“ zľutoval sa nad ním Tom a vybral sa k jednému zo strojov.
Nasledujúcu hodinu sa Tom hral na trénera a vysvetľoval svojmu zverencovi, ako ktorý stroj pracuje, ako sa na ňom cvičí, prečo by ho mal používať, ako správne dýchať a koľko cvikov urobiť, a Bill sa snažil všetko si zapamätať a postupovať presne podľa jeho pokynov. Ak si odmyslel fakt, že to bolo preňho náročné a že mal pocit, akoby bol slabý ako mucha a na konci bol mokrý ako myš, unavený ako kôň a skoro by povedal, že Toma priam nenávidí, tak to bola vlastne zábava. Horšie to bolo v sprchách, ktoré tvorili vlastne len jednu miestnosť s niekoľkými státiami a kde akosi zabudli primontovať závesy, a tak každý, kto šiel k umývadlu či ku košu, videl všetko, čo sa dialo v sprchách. Pre Billa to bola desivá predstava, a tak si už predstavoval, že pôjde domov neosprchovaný, keď sa nad ním Tom opäť zľutoval a pokynul mu, aby sa šiel opláchnuť a on bude zatiaľ strážiť.
Bill sa rýchlo osprchoval, utrel a nakoniec aj natrel telovým mliekom, než si obliekol aspoň spodnú bielizeň a zabalený v uteráku opustil sprchy. Zatiaľ čo sa obliekal, aj Tom použil sprchu a hoci sa tým nikdy pred tým netrápil, tento krát bol rád, že ho pri tom nik nevyrušil.
Zatiaľ čo sa svetlovlasý mladík sprchoval, utieral, obliekal a balil, ten tmavovlasý si šiel ešte k zrkadlu upraviť make-up. Hoci si absolútne nebol Tomom istý, predsa len sa mu chcel páčiť. Keď sa však mladík zjavil za ním, uvedomil si, že sa možno snaží zbytočne, pretože sa vlastne na žiadnom ďalšom spoločnom programe nedohodli. Možno bude chcieť ísť domov a už sa nikdy nestretnú. Rýchlo teda spravil poslednú drobnosť a s úsmevom sa naňho obrátil.
„Hotovo?“ spýtal sa ho a Bill s nesmelým úsmevom pokýval hlavou.
„Áno.“
„A aký máš program teraz? Chystáš sa domov?“ vyzvedal ďalej Tom, a tak trochu pri tom dúfal, že chlapec bude chcieť ostať s ním ešte aspoň chvíľu. Zároveň však vôbec netušil, čo by mal robiť, pretože nemal pripravený žiaden program a bol z toho strašne nervózny. Chlapec mu však svojou odpoveďou perfektne nahral a vyriešil to zaňho.
„Ja… nie. Nechcel som ísť, hoci… možno… Chcel som sa ísť ešte prejsť, ale tá taška…“ poukázal na fakt, že obaja majú so sebou tašku s cvičebným úborom, uterákom a nejakou tou drogériou. Tom pokýval hlavou a bol rád, že prišiel autom.
„Môžeme to dať do môjho auta a odviesť sa do parku. Môžeš si odfotiť aj značku, ak budeš chcieť,“ ponúkol sa s potmehúdskym úsmevom a chlapec mu úsmev opätoval. Ani na chvíľu ho však nenapadlo o neznámom pochybovať. Nebol naivný, no neveril, že by mu vedel ublížiť niekto s takým milým úsmevom a krásnymi očami. Rozhodol sa však hrať jeho hru a s jeho návrhom súhlasil.
„Dobre, odfotím. Pre istotu,“ kýval hlavou a snažil sa pri tom tváriť vážne, no veľmi sa mu to nedarilo. Na to sa cítil príliš uvoľnene.
Pobrali si svoje veci, rozlúčili sa s obsluhou a vyšli von. Tom sa na chvíľu zamyslel nad tým, ako jeho auto zapôsobí na jeho nového známeho, ale zdalo sa, že toho žiadne auto nezaujíma. To bolo fajn, lebo podľa neho to nebolo nič moc. Tašky hodili do kufra a dokonca tmavovláskovi otvoril a podržal dvere. Toto ešte nikdy neurobil, nikdy ho niečo také ani nenapadlo. Zdalo sa ale, že na Billa to urobilo dojem, pretože sa trochu začervenal, nahodil nesmelý úsmev a po rýchlom pohľade na Toma sklopil pohľad k zemi. Tom sám nad sebou pokrútil hlavou a prevrátil oči, no napriek tomu neuvažoval o tom, že by svoje správanie zmenil. Nie, keď videl, ako sa mu to páčilo.
„Je tu zima. Hneď zapnem kúrenie.“
„Dobre.“ Naštartoval a spolu s motorom sa zaplo aj rádio. Rýchlo ho stíšil na prijateľnejšiu úroveň a odlepil sa od chodníka.
Cesta ubiehala v príjemnom tichu. Bill sa najskôr ozval, že sa mu strašne páči práve hrajúca pesnička v rádiu, a tak ostali ticho, no keď sa naňho Tom neskôr pozrel, zistil, že chlapec zadriemal. Sám pre seba sa usmial a miesto do parku si to zamieril k sebe domov. A ako sa ukázalo, mladíček zadriemal skutočne poctivo, pretože keď konečne zastavil auto, musel ho zobudiť.
„Bill, vstávaj, sme na mieste,“ oslovil ho šeptom a on nesúhlasne zabručal a pomrvil sa. Po chvíli sa však predsa len prebral a neochotne rozlepil oči. Ponaťahoval sa, usmial sa na Toma a rozopol si pás.
„Prepáč. Ja…“
„To je v poriadku. Potrebuješ dobiť baterky. Potrebuješ niečo sladké!“ informoval ho Tom a už otváral dvere. Bill ho rýchlo nasledoval, no keď vyšiel na studený chodník, uvedomil si, že nie sú pri parku.
„Toto nie je…“ hlesol a na chvíľu ho premohli obavy. Kde to sú?
„Nie, nie je. Tu bývam. Potrebuješ zjesť niečo sladké, alebo možno kávu. To cvičenie ti zobralo príliš veľa energie. A obávam sa, že dnes nenájdeme otvorené nič, kde by sme si mohli dať niečo dobré. Ale nemusíš sa báť, máš predsa odfotené moje auto aj so značkou! Takže ak by som bol príliš drzý…“ upozornil ho, no nezdalo sa, že by to chlapca kto vie ako upokojilo. Tom k nemu teda radšej prešiel a upokojujúco sa naňho usmial. „Nemusíš sa báť. Sľubujem, že nemám zlé úmysly. Nezvyknem si v posilňovni vyhľadávať obete. Ale pri cvičení si vydal dosť energie a potrebuješ ju niečím nahradiť. Preto si zadriemal. Ja mám doma nejaké vianočné koláče a výbornú kávu. Takže by sme si mohli spolu jednu vypiť, zjesť pár koláčikov, možno si dať aj obed…“ uvedomil si, keď skontroloval čas na hodinkách a zistil, že už je jedna hodina popoludní. Aj Billa to prekvapilo a vlastne až vtedy si uvedomil, že je už dosť hladný. A práve jeho kričiaci žalúdok ho presvedčil, aby zabudol na opatrnosť a prijal Tomove pozvanie.
Stúpajúc do schodov, Tom uvažoval, v akom stave svoj byt zanechal. Bol si istý, že má upratané, ale uňho nikdy nebolo upratané tak naozaj. A popravde, ešte nikdy sa tak nemodlil, aby mal odpratané aspoň všetku spodnú bielizeň a špinavé ponožky, ako práve teraz. Našťastie mal.
„Máš to tu… pekné,“ pochválil mu chlapec byt a on sa po ňom rozhliadol v snahe predstaviť si, ako môže pôsobiť na cudzieho človeka. No… nebolo to zlé, ale ani nijak prevratné. Keď si byt kupoval, mal v pláne ho v budúcnosti zrekonštruovať. Keď ho splatí a našetrí si nejaké peniaze. Lenže potom sa stala tá nehoda… A popravde si naň časom zrejme aj zvykol.
Bol to vlastne podkrovný byt, ktorý pôvodne ani bytom nebol. Jeho predchádzajúci majiteľ zrejme nemal peniaze na prerábanie a on si po nasťahovaní len premaľoval steny, pretože pôvodný náter bol príliš desivý. Nábytok tu bol starý a opotrebovaný, ale… nebolo to najhoršie. Veď keby bolo, isto by ho vymenil už dávno.
„Ďakujem. Chcel som to prerobiť, ale akosi som si zvykol,“ priznal sa v snahe urobiť čo najlepší dojem. Nevedel, prečo mu na tom tak záleží, ale chlapcov úsmev ho odradil od akejkoľvek snahy o tom vážnejšie zauvažovať. Teraz bolo dôležité niečo iné. Jeho žalúdok. „Mám špagety. Vlastná výroba, varené včera večer. Priznám sa, je to to najlepšie, čo viem variť, hoci Katrin sa snažila naučiť ma toho omnoho viac.“
„Katrin?“
„Manželka môjho otca. Je skvelá kuchárka. Koláčiky sú od nej, pokojne si daj, ak máš chuť. Ja to zatiaľ pripravím,“ ponúkol ho a rýchlo si umyl ruky, než sa pustil do práce. Bill sa neisto usadil k stolu a ruku natiahol k tanieru so suchými koláčikmi. Avšak napriek tomu, že bol skutočne hladný, zdalo sa mu to… nie nepríjemné, ale možno… zvláštne, aby vyjedal niekoho, koho pozná sotva pár hodín. „Hm, presne dve porcie. Skvelé,“ poznamenal svetlovlasý mladík a Bill rýchlo prehltol sústo, ktoré mal práve v ústach.
„Ja… nechcem ťa vyjedať. Ak máš málo…“
„Nie. Mám tak akurát!“ skočil mu do reči Tom a s úsmevom sa naňho otočil. „Práve naopak, som rád, že mi to pomôžeš zjesť. Stavím sa, že Katrin ma večer nabalí šalátom. Aspoň mi to tu nebude strašiť. Máš rád syr?“ ukončil debatu a tmavovlások prikývol. Tom sa teda pustil do strúhania syra a prípravy príborov a servítok, aby mohol urobiť aspoň aké – také prestieranie. Ešte poháre, minerálku, alebo radšej džús? A… nie, nôž nie. S čím sa to vlastne jedia špagety? On ich normálne je len vidličkou, ale zdalo sa mu, že po správnosti by k nim mal dať aj lyžicu. A čo ešte? Že by soľ? A áno, chceli si dať aj kávu. Má ju urobiť hneď, či až po obede? Ale po obede chceli ísť predsa von… Bol nesmierne nervózny, viac než pri svojom prvom radne.
Lenže aj Bill bol nervózny. Uvedomil si to, až keď už zjedol asi štvrtý koláčik a naťahoval ruku po ďalšom. Rýchlo ju teda stiahol a dúfal, že si to Tom nevšimne. Lenže ten si to všimol a okamžite sa na Billa usmial.
„Chutia ti? Pokojne si ešte daj, hoci… radšej nie, aby si zvládol špagety. Sladké si môžeš dať aj potom,“ prihovoril sa mu a on opäť očervenel ako rajčiatko.
„A… Áno, sú… veľmi dobré. Ďakujem,“ vydoloval zo seba a od hanby by sa najradšej prepadol. Takto sa strápniť pred… Ale pred kým vlastne? Veď tu nebol na radne a vlastne ani nevedel, či sa Tomovi páči. Teda, páčil sa mu, tým si bol istý, ale… čo ak sa mu nepáči ´tým´ spôsobom?
S premýšľania ho vyrušil Tom, keď začal na stôl pokladať všetko potrebné, aby už od stola nemusel vstávať.
„Dáš si minerálku? Alebo…“
„Minerálka bude fajn. Tá mi nepokazí chuť jedla,“ nenechal ho dohovoriť, a tak o chvíľu dostal pohár plný bublinkovej priezračnej tekutiny. Okamžite ju do polovice vyprázdnil, tak mu ju Tom opäť naplnil a fľašu položil na stôl kúsok od nich. Len pre istotu. Položil na stôl ešte soľ a misku plnú postrúhaného syra a už sa mohli pustiť do jedla.
Tom nervózne sledoval, ako si jeho hosť kladie prvé sústo do úst, prežúva a prehĺta. Bol strašne nervózny a zvedavý, či jeho slávny výtvor Billovi chutí. Až keď ten spokojne vydýchol: „Mňam, je to super!“ mohol sa aj on pustiť do jedla. A radšej pri tom úplne ignoroval fakt, že sa pri mladíkovom komplimente celkom nepatrične začervenal.
autor: Jasalia
betaread: J. :o)
Počet zobrazení (od 15.6.2021): 5
Ti dva jsou tááák roztomilí!!! 😀
Oni sú tak zlatučkí. Billova neopatrnosť ma pobavila, ale ako by mohol Tomovi odolať:) a vidine dobrého jedla a kávy:)
Začíná to byt moc zajímavé.