Stretli sme sa na Vianoce 3.

Prešiel rok a prišli ďalšie Vianoce. V tej dobe už Jörg doma takmer nebýval. Stavil sa tak raz, dvakrát mesačne, aby dohliadol, že má Tom čo jesť a čo na seba a že ešte nezničil ich byt. Väčšinu času však trávil u Katrin. Prvé mesiace nového roka ešte trávil doma, no len čo Tom dovŕšil osemnásť, odsťahoval sa ku Katrin. Samozrejme navrhli Tomovi, aby sa presťahoval s ním, ale on to odmietol. Nemal tam miesto. Veď kde by spal, na gauči v obývačke? Alebo na prístelke v detskej izbe? To asi nie. Chápal, že pre jeho otca by to bolo rozhodne výhodnejšie riešenie, pretože by tak ušetril za poplatky za svoj byt a mohol tak prispievať Katrin, a preto si hneď po škole našiel prácu v autodielni. No, vlastne si privyrábal už počas školy hraním na gitaru pre rôzne skupiny a pri rôznych projektoch, ale to nestačilo na to, aby sa sám uživil. Ani jeho nová práca mu veľa nevyniesla, ale oba zárobky spolu mu vystačili. A tak jedného krásneho dňa mohol svojmu otcovi povedať, že už jeho finančnú pomoc nepotrebuje. Chvíľu s tým otáľal, pretože si bol istý tým, že keď sa už oňho otec nebude musieť starať, prestane za ním chodiť úplne, ale rozhodol sa, že to tak bude lepšie. Ak má za ním chodiť nasilu, tak nech radšej nechodí vôbec. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď o necelý mesiac jeho otec prišiel znovu. A na ďalší mesiac opäť. Zastavil sa, spýtal sa, či niečo nepotrebuje a vždy mu pripomenul, že ak by sa predsa niekedy niečo našlo, má sa ozvať. Tom vždy prikývol, ale nebol si istý, či by to naozaj spravil. Hoci ho otcov záujem skutočne prekvapoval, nebol si istý tým, či je skutočný. Možno to robil len preto, lebo cítil výčitky svedomia za to, že sa o svoju novú rodinu stará omnoho viac ako oňho. Napriek tomu sa na jeho návštevy tešil. Ale nespoliehal naňho. A tak keď ho o rok opäť pozývali na Vianoce k nim, rozhodol sa odmietnuť. Nechcel sa znovu ocitnúť v tej zmäti citov, v ktorej bol po posledných Vianociach.

Keď za ním prišla Katrin, aby ho presvedčila, nahováral jej, že už má iný program, že ho už pozvali niekam inam a on sa tam sľúbil. Nebola to pravda a obaja to vedeli, ale obaja sa, pre zachovanie akéhosi pocitu hrdosti, rozhodli predstierať, že to tak skutočne je. Myslel si, že to tak bude najlepšie. A keď nadišiel Štedrý deň, absolvoval telefonát so svojou nádejnou macochou, nechal si popriať krásne Vianoce a rozvalil sa pred telku. Keď po desaťminútovom prepínaní zistil, že všade sú len rozprávky, prehrabal svoju zbierku filmov a pustil si nejaký krvák, potom niečo akčné, niečo sci-fi a nakoniec to vypol, pretože si uvedomil, že ho to absolútne nebaví. Šiel za svojimi priateľmi, ale na ich obvyklé aktivity bola vonku príliš veľká zima a všetky vnútorné priestory boli teraz pozatvárané. Postupne sa všetci pobrali domov a keď sa začalo stmievať, vzdal to aj ten najvytrvalejší. Iba Tom ostal v parku a premýšľal, čo bude teraz robiť. Domov sa mu ísť nechcelo, nikto ho tam nečakal. Na chvíľu ho napadlo, či predsa len nemal prijať Katrinino pozvanie, no sám seba presviedčal, že nie.

Pouličné lampy sa jedna po druhej začali zažínať v predzvesti blížiacej sa noci a vzduch sa ochladil o ďalších pár stupňov. Pre Toma to bolo znamenie, že je najvyšší čas pobrať sa domov. Keď už nič, aspoň tam bude teplo. Aj tak mu však trvalo takmer pol hodiny, než tam došiel. Šiel pomaly, prešľapoval z nohy na nohu a nikam sa neponáhľal. Vlastne robil presne to isté, čo na svojej ceste domov presne pred rokom – pozeral sa do vyzdobených výkladov a vysvietených okien a snažil sa nesnívať. Darilo sa. Prišiel domov, z chladničky vytiahol téglik so zemiakovým šalátom tak, ako to s otcom robievali celé roky a snažil sa jeho chuť neporovnávať s tým Katrininým. Veď nebol zlý, za tie roky si už našli svoj obľúbený. Miesto pečenej kačky si radšej z mrazničky vytiahol obalené rybie prsty a vypražil si tie. Všetko si to nabral na tanier a chvíľu zvažoval, kam sa s tým má usadiť. Normálne by si s tým sadol k telke, ale dnes boli predsa Vianoce! A záležalo na tom snáď? Asi nie… Napriek tomu si ale sadol slušne k stolu a pustil sa do jedla. Bolo zvláštne takto jesť. Zväčša pri stole jedával iba raňajky a aj pri tom zvykol pozerať na správy v televízore. Teraz bola telka vypnutá a jediné, čo bolo počuť, bol zvuk cinkajúceho príboru. Bolo to príšerné, a tak si zapol rádio.

Miestnosťou sa začali ozývať vianočné koledy. Ako pred rokom u Katrin… Bolo to ešte horšie, ale nedokázal to vypnúť. Stiahlo mu hrdlo a zrazu mal problém prehĺtať, no silou vôle svoje emócie ovládol a nakoniec sa mu podarilo zjesť všetko, čo mal na tanieri. Riad po sebe hneď aj poumýval, hoci to nikdy pred tým nerobieval. Bolo to lepšie, ako sa ľutovať. Dal si sprchu a vytiahol gitaru, že bude cvičiť. Potreboval sa naučiť nové skladby a nebol dôvod otáľať. Hral asi dve hodiny a potom si šiel ľahnúť. Nebolo však ani deväť hodín a on nebol naučený zvyknutý chodiť spať tak skoro. Keď sa v posteli prehadzoval už viac ako hodinu, vstal a prehľadal lekárničku. Vedel, že jeho otec občas užíval tabletky na spanie. A aj ich našiel. Boli už asi tri mesiace po záruke, ale to neriešil. Vzal si dve a čas, kým zaberú, sa rozhodol stráviť ručnou prácou. Dúfal, že príjemná masturbácia mu pomôže sa uvoľniť, ale bolo to ťažšie, ako si myslel. Skoro sa sám nad sebou zasmial. Vo svojom veku bol často nadržaný aj vtedy, keď to vôbec nebolo vhodné, a teraz nič. Nakoniec to vzdal, no vtedy už začínali tabletky účinkovať, a tak sa pohodlne uložil na bok a o pár minút zaspal.

Keď sa ráno zobudil, príšerne ho bolela hlava. Vzal si dva ibalginy a vrátil sa do postele. Zobudil sa na obed, dojedol šalát a rybie prsty a ako dezert si vzal pár koláčikov, ktoré mu Katrin priniesla, keď ho bola pozvať na vianočnú večeru. Mal v pláne zvyšok dňa stráviť cvičením, no len čo sa usadil a chytil do rúk gitaru, začul odomykanie vchodových dverí. Sám pre seba sa uškrnul, no odložil gitaru a šiel sa pozrieť, či prišiel jeho otec sám, alebo si priviedol aj posilu. A naozaj. Katrin stála v chodbičke, usmievala sa od ucha k uchu, v ruke niesla napratanú tašku a len čo ho zbadala, nadšene mu popriala šťastné a veselé. Poprial teda aj on jej a ešte sa nechal aj objať. Ponad jej rameno si ale s otcom vymenili pobavené, vševediace pohľady. Hoci sa za ten rok veľa nevídali, predsa len ju už stihol ako tak spoznať a zistiť, že je to véééľmi priateľská a dobrosrdečná ženská. A naozaj. Len čo ho vyobjímala, už začala z tašky vyberať plné dózy a klásť mu ich na stôl. Ako inak – doniesla mu šalát, pečenú hus, puding a kopu ďalších dobrôt. Vraj aby sa aspoň na Vianoce poriadne najedol. Keď jej vysvetlil, že jedol len pred chvíľou a že vôbec nie je hladný, na chvíľu ostala zarazená, ale potom len pokrútila hlavou a pohŕdavo poznamenala niečo o nechutných polotovaroch z obchodu. A potom pokračovala v monológu ospevovaním zdravej domácej stravy a tým, že mu to dá do chladničky, aby sa slušne aspoň navečeral. Stále si mrmlala niečo popod nos a Tom sa pri tom pobavene usmieval. No áno, Katrin bola mama, ako sa patrí. Škoda len, že nie jeho.

„Dáš si aspoň koláč? Mám šľahačkový, je úžasný. Alebo čo máš rád? Môžem ti upiecť… Mala som sa ťa spýtať už skôr, vôbec ma to nenapadlo…“ rozhovorila sa zrazu Katrin a neustále pri tom prerovnávala prinesené dózy. Tom si až vtedy uvedomil, že je akási nervózna. Uprel pohľad na otca , no ten po chvíli jeho pohľad nevydržal a uhol očami. Mladík si uvedomil, že aj on je nervózny. Otázkou je, čo sa deje.

„Katrin, ďakujem veľmi pekne, ale nie. Som čerstvo najedený a ako dezert som mal tie tvoje úžasné koláčiky. Ale dal by som si kávu. Čo vy na to?“ Pozrel najskôr na jedného, potom na druhého a keď obaja prikývli, pustil sa do práce. Katrin sa zatiaľ nepokojne obzerala okolo seba, až jej pohľad padol na jeho gitaru.

„Hral si?“ spýtala sa a keď prikývol, nesmelo sa naňho usmiala. „Zahráš nám niečo? Počula som o tvojom talente už veľa, ale ešte som nič nepočula,“ požiadala ho a on si pri tom v duchu pomyslel, že tie pochvaly isto neboli od jeho otca. Rýchlo však tú myšlienku zavrhol, pretože za tú dobu, čo spolu nežili si musel priznať, že ani on sa veľmi nesnažil zblížiť sa s ním. Skôr naopak. Otec s ním mal neraz problémy. A po pravde… pred ním nikdy nehral.

„Niečo na želanie? Nejakú vianočnú koledu?“ podpichol ju a ona sa naňho naoko nahnevane zamračila. Tom sa len zasmial a pohodlne sa usadil aj s gitarou na svoje miesto. Chvíľu premýšľal, čo také by mohol zahrať, pri čom by si skutočne vystačil s gitarou, a nakoniec sa rozhodol pre skladbu od Metallicy – Nothing Else Matters. V najhoršom k nej vedel aj niečo zaspievať, ale nerobieval to často. V speve si nebol istý a ani to nebola jeho parketa. Omnoho radšej mal svoju gitaru. Ako vždy, keď začínal hrať, zhlboka sa nadýchol a pomaly vydýchol, aby sa upokojil a mohol sa sústrediť na to jediné, čo bolo v tejto chvíli dôležité – na hru. Začal zľahka a postupne pridával na intenzite, dokonale sa sústrediac na každý jeden tón. Jeho otec aj Katrin ho počúvali so zatajeným dychom. Ani jeden sa v hudbe veľmi nevyznal a zrejme by si len ťažko všimli, ak by sa niekde pomýlil, no aj tak boli jeho hrou nadšení. Katrin, samozrejme, mala už čo to odpočúvané vzhľadom na profesiu svojho bývalého manžela, a tak si bola istá, že keď ten Toma vychválil až do nebies, tak to myslel skutočne vážne. Preto si bola istá, že to bolo bezchybné a úžasné. Jörg sa v tom síce nevyznal vôbec, ale ako šofér kamióna mal toho napočúvané veľa a aj jemu sa zdalo, že je to dokonalé. A nielen tónmi, ale aj celkovým precítením. Kedysi ako mladý chalan bol na niekoľkých rokových koncertoch a teraz mal pocit, že sa opäť ocitol na jednom z nich. Stačilo len zavrieť oči a bolo. Preto, keď Tom skončil, chvíľu obom trvalo, než si to uvedomili a začali nejako reagovať. Tom tie sekundy napätím ani nedýchal. Až keď začul Katrinino tiché „Wow,“ konečne si mohol trochu vydýchnuť. Ale to ešte nebolo všetko. Ešte čakal na reakciu svojho otca. A ten bol ticho.

Keď to už Tom nemohol vydržať, konečne zdvihol zrak a pozrel svojmu otcovi rovno do očí. Jörg mal v očiach uznanie a na tvári síce jemný, ale súhlasný úsmev. Keď zachytil pohľad svojho syna, pokýval hlavou a usmial sa ešte viac.

„Nie som znalec, ale páčilo sa mi to,“ priznal a chlapec sa spokojne usmial.

„Zahráš ešte niečo?“ požiadala Katrin a Tom teda zahral ešte jednu skladbu, no potom už gitaru odložil do stojanu a prisadol si k stolu. Niečo mu totiž hovorilo, že hoci sa Katrin jeho hranie páči, predsa len jej nejde len o počúvanie. Skôr si bol takmer istý, že sa v prvom rade snaží oddialiť ich rozhovor. A to on nechcel. A tak si teda sadol k nim, do dlaní chytil svoju šálku kávy, opatrne sa napil, aby si overil, že je už dostatočne vychladnutá, a potom sa na oboch s očakávaním zahľadel.

„Tak čo sa deje?“ opýtal sa ich s ľahkým úsmevom, aby ich nevystrašil, a podľa vydeseného pohľadu v ženiných očiach pochopil, že má pravdu.

„Nóóó… ja… teda …“

„Čakáte dieťa?“ spýtal sa Tom na to, čo ho napadlo ako prvé. Veď pre čo iné by boli takí nervózni? Ale Katrin sa len začervenala a pokrútila hlavou.

„Nie, to nie, ale… tvoj otec ma požiadal o ruku a ja som súhlasila,“ priznala nakoniec neisto a napäto očakávala jeho reakciu.

Mladík na chvíľu onemel od úžasu a takmer zabudol aj zatvoriť ústa. Čakal čokoľvek, len toto nie. Jeho otec… no… rozhodne si ho nevedel predstaviť ako ženáča. Vedel veľmi dobre, že nebol svätec a mal milenky, ale so žiadnou ženou mu to dlho nevydržalo. Ale možno mu to mohlo napadnúť. S Katrin spolu boli už viac ako rok, žili spolu a bolo očividné, že sa majú radi. Skôr než sa však spamätal natoľko, aby niečo povedal, Katrin sa ozvala opäť.

„Ja… ak ti to vadí…“

„Nie, nie, jasné že nie,“ usmial sa na ňu a pokrčil ramenami. „Len ma to trochu prekvapilo. Nečakal som to. Môj otec nebol veľmi… na ženenie. Ale ak ma budeš pravidelne zásobovať domácou stravou, som si istý, že si rýchlo zvyknem,“ uistil ju naoko vážne, ale všetci sa po jeho hláške rozosmiali. Dokonca aj Jörg, ktorý ho ale pred tým nezabudol počastovať buchnátom do ramena. Tom sa len krivo uškrnul a Katrin pokrútila hlavou.

„Si rovnaký ako tvoj otec. Aj ten myslí len na jedlo!“

„Nó, ak by si bola toľko rokov odkázaná len na jeho váru a polotovary, myslím, že aj ty by si pre chutnú domácu stravu bola ochotná urobiť čokoľvek,“ uistil ju, hoci od otca zinkasoval tento krát kopanec do nohy. Katrin sa však tiež naoko zhrozila, keď nahodila úplne šokovaný výraz.

„Chceš tým naznačiť, že sa so mnou chystá oženiť len pre domácu stravu?“

„Nóóó…“

„Hej! Len kvôli jedlu by som sa isto neoženil. Hoci… ak sa k tomu priráta aj kvalitný sex…“ po tejto hláške sa Tom naplno rozosmial a nezabránil tomu ani fakt, že Karin očervenela ako paradajka.

„Na to, že si hulvát, som už prišla. Ale mohol by si ma prestať strápňovať aspoň pred svojím synom?“ napomenula svojho nastávajúceho ticho, no Tom, ktorý to aj tak počul, sa sám pre seba uchechtol. Tak či tak ho to ale utvrdilo v jednom – aby sa poponáhľal a z tohto bytu odišiel. Z Katrin a jeho otca bude čoskoro rodina. A možno sa prihodí aj to, o čom dnes iba žartoval. Ak sa tak stane, isto budú potrebovať väčší byt alebo čo… Tom sa v tom nevyznal, ale tak či tak, taký veľký byt sám pre seba nepotreboval. Nemyslel si, že ostane naveky sám, ale nateraz to považoval za najlepšie riešenie. Ešte im však o tom nechcel hovoriť. Nie skôr, ako to všetko zariadi. A tak s nimi strávil príjemné popoludnie, prisľúbil, že si na večeru dá to úžasné zdravé domáce jedlo, ktoré priniesla Katrin, a napokon sa s nimi rozlúčil. V ten večer sa už necítil tak stiesnene, ako ten predchádzajúci.

autor: Jasalia