Stretli sme sa na Vianoce 5.

Sanitka Toma odviezla do nemocnice a oni sa okamžite vydali za ním. Sami už mal svoju bundu späť, ale nedokázal si ju obliecť. Andreas mu teda dal svoju mikinu, ktorú si pred časom zabudol v aute, a ďalej sa sústredil na cestu. Nehovorili spolu, na to boli príliš vystrašení. Než sa dostali do nemocnice, Katrin aj Jörg tam už boli, no po Tomovi nebolo ani vidu. Vraj ho rovno odviezli na vyšetrenia. Trvalo však poriadne dlho, než sa konečne objavil nejaký lekár a v rýchlosti ich oboznámil s jeho stavom. Vraj má nejaké poranenia, ktoré treba operovať. Andreas si z toho moc nepamätal a vlastne ani ostatný nie. Pre nich boli podstatné iné informácie – že žije, je ho treba operovať a že je to s ním vážne.

Operácia trvala niekoľko hodín. Andreas neskôr spomínal, že nikdy nechápal, prečo to vo filmoch trvá tak nekonečne dlho, no teraz mal pocit, že v skutočnosti to bolo ešte niekoľkonásobne dlhšie. Sedeli so Samim v čakárni celú noc, mladík dokonca na niekoľko hodín zaspal na sedačkách. Katrin tam tiež chcela ostať, no v jej stave to nebolo možné. Jörg ju musel odviesť domov ešte pred polnocou. On sám sa ale vrátil hneď, ako sa uistil, že je Katrin v poriadku doma v posteli.

Keď im lekár nakoniec oznámil, že Tom je nateraz v poriadku a stabilizovaný, bolo už takmer ráno. Jörg sa ponáhľal za svojou ženou a Andreas vzal Samiho k sebe domou. Obaja boli taký unavený, že sa rovno zvalili do postele a zaspali. Andreas sa zobudil až niekedy po druhej na úžasnú vôňu zapečených toastov. Sami s ním v posteli už nebol. Neochotne sa vyhrabal z postele a nakukol do kuchyne. Chlapec mal potichu pustené rádio a bokmi pohupoval do rytmu hudby. Na tanieri sa pomaly vŕšili lákavo voňajúce plnené tousty a on pripravoval ešte ďalšie. Andreas pri tej úžasnej vôni nadával sám sebe, že ten pekelný stroj nevytiahol zo skrinky odvtedy, čo sa od neho odsťahovala baba, ktorá mu ho darovala. Sám pre seba sa uškrnul a rovnako potichu, ako do kuchyne prišiel, z nej aj odišiel. Uvedomoval si, že od odchodu na chatu sa nesprchoval, a tak si vzal náhradné spodné prádlo a odporúčal sa do sprchy. Chcel sa pred svojim chlapcom ukázať v čo najlepšom svetle.

Sami začul sprchu a sám pre seba sa usmial. Dúfal, že vôňa jedla Andreasa zobudí. On sám bol v sprche už dávno, dokonca stihol ísť aj na nákup. Vstal už pred obedom, pretože sa predsa len trochu prespal v nemocničnej čakárni. A teraz sa nemohol dočkať, kedy Andreas vstane, aby mohol byť s ním. Nechápal, kedy sa preňho stal takým významným, no možno to bolo len tým, že bol v cudzom byte sám. Napriek tomuto presviedčaniu samého seba, len čo Andreas vošiel do kuchyne a pozdravil ho, on sa k nemu otočil a náruživo ho pobozkal. Mladík sa nebránil, skôr naopak. Spokojne sa k bozku pripojil a poddal a tomu pocitu. Pritiahol si mladšieho chlapca do náručia a vychutnával si jeho prítulnosť. Už to bolo dávno, čo si užíval niečiu prítomnosť vo svojom byte, vo svojej posteli, vo svojej kúpeľni. Hoci… práve teraz hlavne vo svojej kuchyni. Zvlášť keď sa ozval jeho žalúdok a Sami sa od neho so smiechom odtiahol a usadil ho k stolu, kam pred neho položil tanier kopcovito naložený toastami. Andreasovi sa pri pohľade na toľko dobrôt priam rozžiarili oči a Sami sa na tom zasmial. Sám si vzal jeden kúsok, odhryzol si z neho, dal uvariť vodu na kávu a vybral posledné toasty z prístroja. Andreas sa zatiaľ veselo napchával. Bol šťastný, že mu tak chutilo. Uvaril im kávu a keď si sadal k stolu, všimol si, že jeho milenec sa práve naťahuje po ďalšom kúsku. Tesne nad tanierom sa však zastavil a ruku stiahol. Sami sa nenápadne, no potešene usmial a posunul k nemu kávu a k sebe tanier s toastami. Možno si to len namýšľal, ale toto gesto v ňom vyvolalo pocit, že na ňom staršiemu chlapcovi záležalo.

Po jedle sa spoločne vrátili do nemocnice, aby zistili, ako sa má Tom. Jeho otec ani Katrin tam však neboli a tak im lekár aj sestričky odmietli čokoľvek povedať. Andreas to však odmietal vzdať a rozhodol sa počkať na zázrak. Ten sa stal už krátko na to, keď do služby nastúpila sestrička, ktorá ho tam videla aj v noci. Chlapci by si ju snáď ani nevšimli, keby sa kúsok od nich nelúčila s kolegyňou, ktorú prišla zastúpiť. Ona si ich ale všimla a keď ich spoznala, pristúpila k nim. O pár minút už obom ticho rozprávala novinky o Tomovom stave.

„Jeho stav je kritický,“ informovala ich a Andreas pri jej slovách stisol Samimu ruku, potrebujúc jeho podporu. „Dôležitých bude najbližších niekoľko hodín až dní, aby sme videli, ako zvládne podchladenie. Ak sa z toho dostane, jeho šance rapídne stúpnu. Ak nie…“ zvyšok vety nechala visieť vo vzduchu. Ale vlastne ani nebolo treba pokračovať. Obaja vedeli, čo to znamená.

„Aké má šance?“ dostal zo seba Andreas neisto, akoby dúfal, že mu sestrička dá ešte nejakú nádej. Tá to pochopila, no uvažovala, nakoľko má byť úprimná a nakoľko má klamať.

„Šance má celkom dobré. Ak sa dostane z toho podchladenia. Nemám ďalšie informácie. Som len zdravotná sestra,“ pripomenula mu s priateľským úsmevom a nakoniec sa s nimi rozlúčila. Chlapci osameli. Andreas sa zrútil späť na lavicu a Sami si sadol k nemu, aby ho mohol objať.

Ostali na chodbe ešte asi desať minút a potom sa rozhodli vrátiť na chatu, aby si vzali svoje veci. Cesta prebehla v tichosti. Bolo zvláštne vracať sa na to miesto po tom všetkom, čo sa stalo. Obaja mali pocit, akoby od Vianoc ubehlo už niekoľko dní a pri tom bolo len dvadsiateho šiesteho. Dokazoval to aj fakt, že na chate bola ešte väčšina osadenstva z pred dvoch dní. Niektorí boli napriek pokročilému času ešte triezvy… a skôr zelený, ako bledoružový, ďalší sa snažili vyhnať opicu alkoholom a pár ich už bolo dávno opäť pod obraz Boží.

Zopár ľudí sa ich aj pýtalo, kam sa tak vyparili, ale ani jednému sa o tom nechcelo hovoriť. Tak sa len vyhovorili, že si našli lepší program, niekde ďaleko od tých hektolitrov alkoholu, a pár z nich sa zasmialo, pretože z toho pochopili, že si boli užívať sexuálne hrátky v súkromí. Chlapci ich nechali v tom. Akurát si vymenili pohľady a trochu smutné úsmevy, pretože ak by sa nestalo to, čo sa stalo, zrejme by dopadli presne tak. Lenže od tej nehody na niečo také nemali ani pomyslenie. Ale čo budú komu vysvetľovať. Radšej si pobrali svoje veci, nechali si popriať poriadnu výdrž pri kvalitnej súloži a zdrhli preč.

Cesta naspäť už nebola taká smútočná. Všetko to priateľské pošťuchovanie im predsa len zdvihlo náladu a konečne ich priviedlo na iné myšlienky. Cestou sa stavili ešte na nákup – tesne stihli sviatočné zatváracie hodiny – Andreas sa doma pustil do prípravy večere a Sami si vliezol do sprchy. Cítil sa tu ako doma. Po sprche sa pridal k svojmu milencovi a robil mu spoločnosť, aby ho nakoniec vyhnal do sprchy s tým, že on už dohliadne, aby sa s večerou nič nestalo. Po spoločnej večeri si pustili telku, no keď zistili, že všade dávajú nejaké komédie, radšej to vypli. Ani jeden nemal chuť na podobný program. Miesto toho sa chvíľu rozprávali, potom sa nežne pomilovali a nakoniec sa uložili spať.

Na druhý deň hneď ráno sa Andreas rozhodol zavolať Tomovmu otcovi, aby vyzvedel najnovšie novinky. Keď si Jörg uvedomil, že najlepší kamarát jeho syna a zároveň jeho záchranca nemá prístup k informáciám o jeho zdravotnom stave, rozhodol sa, že to musí rýchlo napraviť. Prisľúbil mu preto, že požiada lekárov a sestry, aby Andreasa informovali rovnako, ako informujú jeho, a tak keď sa popoludní chlapci stavili v nemocnici, dostali už relevantné informácie. Bohužiaľ sa aj tak nedozvedeli nič nové, pretože jeho stav sa nijako moc nezlepšil. Tom bol stále na intenzívke a oni sa naňho mohli pozerať maximálne tak cez sklo. Napriek tomu tam ale ostali takmer pol hodinu sledujúc, ako dýcha. Bolo to príšerné. Hlavne pre Andreasa. Toma poznal ako bláznivého chalana, vždy akčného a plného energie. Keď tam teraz tak nehybne ležal a vyzeral takmer ako mŕtvy, mal pocit, akoby naozaj odchádzal. Bolo to preňho ťažké. Pred očami sa mu odohrávali mnohé zábavné i menej zábavné okamihy, ktoré spolu strávili hlavne v poslednej dobe. Bolo mu z toho skoro do plaču. Možno by sa aj zosypal, no Sami stál celý čas pri ňom, túlil sa k nemu a dodával mu tak energiu a silu.

Ďalších pár dní strávili podobne. Andreas mal až do nového roku voľno a tak dni trávil striedavo doma a v nemocnici. Na Silvestra sa však musel Sami vrátiť domov – taká bola jeho dohoda s rodičmi. Jeho mama nijak zvlášť Vianoce neuznávala, ale na Silvestra chcela mať rodinu pokope. A tak Andreas osamel. So Samim sa rozlúčili ešte doma, pretože mladík odmietol jeho ponuku, že ho odprevadí až na stanicu. Andreas to nechápal, no Samimu bolo príliš ľúto, že sa musia rozlúčiť a tak trochu sa obával, že by to nezvládol a rozplakal sa. Aj tak mu však utieklo pár slzičiek, no keďže to Andreas nevidel, až tak mu to nevadilo.

Andreas však sám doma dlho nevydržal a tak sa pobral do nemocnice. Chvíľu stál pri Tomovej izbe a sledoval jeho nehybnú tvár, keď sa pri ňom objavili aj Jörg s Katrin. Obaja vyzerali utrápene a Katrin mala červené oči, nasvedčujúce zrejme nedávny plač. Andreas sa s nimi ticho zvítal a pokúsil sa aj o nejaký ten úsmev, ale moc sa mu nepodaril. Ale ani Katrin nie. Tá k nemu pristúpila, jemne ho objala a dokonca mu venovala jeden bozk niekam na kútik úst. Jörg ju vzápätí objal a stiahol do svojho náručia. Mladík sledoval jej ruku hladkajúcu vypuklé bruško a v duchu pogratuloval Tomovi k novej mame. Bolo na prvý pohľad jasné, že ho má rada a bojí sa oňho. ´Jáj, Tom, preber sa. Nemôžeš odísť teraz, keď, keď si si konečne našiel mamu! A ja veľmi dobre viem, že si po nej celý život túžil!´ prihováral sa mu kamarát v duchu, no on sa ani nepohol. A tak tam len stáli, ticho sa rozprávali a dúfali. Keď bol časť odísť, Jörg pozval Andreasa k nim. A on súhlasil. Sám doma byť nechcel a k svojej rodine sa nechystal. Necítil sa na to zabávať sa s nimi.

Večer u Trumperových (alebo Kaulitzových?) prebiehal presne tak, ako si myslel. Telka bola zapnutá na nejakom zábavnom programe, ale nikto sa nebavil. Večer si všetci dali spoločnú večeru, ale Katrinine deti potom odišli k svojmu otcovi. Moc sa im ale nechcelo a Andreas z toho pochopil, že ani im sa celkom nechcelo ísť sa baviť, keď je Tom na tom tak, ako je. Ale boli mladý a zo svojim nevlastným bratom toho nemali veľa spoločného, a tak sa nakoniec nechali prakticky vyhodiť z domu a nechali ich osamote. A tak ostali sami, pozerali nejaký zábavný silvestrovský program a ak sa náhodou niektorý z nich trochu zasmial, hneď sa aj zamračil, lebo sa cítil previnilo. Veď ako sa môžu baviť, keď Tom možno umiera? Andreas sa radšej miesto toho rozhliadol po miestnosti, až kým sa jeho pohľad nezastavil na jednej z fotografií. Bol na nej Tom aj so svojou novou rodinou, zrejme na ich svadbe. Andreas si spomenul, ako sa vtedy prehraboval vo svojej skrini a medzi mega tričkami a voľnými nohavicami sa snažil nájsť niečo, v čom by vyzeral aspoň trochu slušne a spoločensky. Mal potom v izbe väčší neporiadok ako nejaká puberťáčka pred svojim prvým rande s vysnívaným chalanom. On sám mu potom upratoval izbu, keď odišiel. A Tom mu za to bol vďačný, keď mu neskôr rozprával, ako si tú svadbu nakoniec „užil“. Nie, Tom nebol z tých, ktorí by sa utápali v žiali a očakávali to isté od ostatných.

„Tom ešte nezomrel,“ vyslovil po chvíli ticha a zahľadel sa pri tom na Katrin, chúliacu sa na gauči. „Ešte stále žije a ja verím, že to zvládne. A určite by nechcel, aby sme tu teraz vyplakávali a mysleli na to najhoršie. To nie je jeho štýl. On to nevzdá. A ani my by sme nemali,“ pripomenul im a starší pár si vymenil rýchle pohľady. A potom sa pozreli naňho a po dlhej dobe sa konečne aj usmiali. „Máš pravdu. Tom by to nechcel. Ale je to ťažké,“ priznala Katrin a mladík jej to odkýval. Áno, bolo to ťažké, ale museli to zvládnuť. Pre Toma. Napriek tomu však, keď sa opäť v televízii ozvala obzvlášť vtipná hláška a oni sa zasmiali, už sa nesnažili za to nikomu ospravedlňovať. Ani sebe nie. A keď prišla polnoc a čas na prípitok, všetci si poctivo pripili na Toma. Na to, že to zvládne.

autor: Jasalia