Stretli sme sa na Vianoce 9.

Rovnako ako špagety chutila Billovi aj Tomova káva a Katrinine koláčiky. Pustil sa do nich s takou chuťou, že na ne dostal chuť aj Tom, a tak než opustili jeho byt, ostal na tanieriku len posledný. Chlapec naň pozeral tak túžobne, až mu ho jeho spoločník prisunul priamo pod nos. Ten ho za to rozlomil napoly a poctivo sa podelil. Tom sa tomu zasmial, ale prišlo mu to milé.

„Tak, to bol posledný,“ zahlásil mladík, len čo prehltol posledné sústo. Billa to šokovalo.

„To naozaj nemáš žiadne ďalšie?“

„Nie. Ale netráp sa, som si istý, že Katrin ma nabalí ďalšími. Vypekala minimálne celý december. Je posadnutá Vianocami,“ uisťoval ho, no zlé svedomie v ňom ostalo aj naďalej.

„Môžem priniesť naše. Moja mama tiež výborne pečie,“ navrhol preto a až potom si uvedomil, čo povedal. Ale zdalo sa, že Tomovi to nevadí, možno skôr naopak, pretože jeho návrh okamžite prijal. Kto by odmietol ďalšie stretnutie s takým očarujúcim stvorením?

„Prečo vlastne dnes nie si doma?“ vyzvedal Tom, zatiaľ čo pili kávu. Bill len pokrčil ramenami a chvíľu sa zdalo, že ani neodpovie, no napokon sa predsa len rozhovoril.

„Dnes sú u nás moji nevlastní súrodenci. Otcove deti z prvého manželstva. Normálne ich mám rád, bežne sa stretávame, ale myslel som, že keď sú tie Vianoce, možno by bolo dobré, ak by mohli byť spolu len oni. Minulý rok sme mali spoločný obed, ale tento rok sme stihli už spoločné raňajky a sľúbil som, že prídem skôr, než odídu, aby sme si mohli rozdať darčeky. Oni s nami vždy večer niečo prejedia, ale večerajú už doma u mamy.“

„Hm, to je zaujímavé. Moji nevlastní súrodenci to robia rovnako,“ priznal a uvedomil si pri tom, že ešte nikdy pred nikým Kaya a Andreu nenazval svojimi súrodencami. Nevedel, prečo to bolo pred Billom také jednoduché. Ale pred ním bolo všeobecne jednoduchšie rozprávať. Nikdy s tým nemal problém, až do tej nehody. Tá úplne prevrátila celý jeho život naruby.

„Máš nevlastných súrodencov?“ vytrhol ho zo zamyslenia Bill a on sa usmial.

„Áno, momentálne už štyroch. Dve má Katrin z predchádzajúceho manželstva a dve majú rodičia spolu. Syna Tobiasa – moje krstňa a dcéru Annu. Tobias má tri roky a Anna sotva dva. Takže je to doma teraz veselé. Otec sa dnes musí postarať o decká, pretože Katrin vyvára a ja sa tam v takých chvíľach nerád ukazujem, lebo by ma veľmi rýchlo zatiahla do roboty,“ zveril sa mu, akoby mu hovoril obrovské tajomstvo a Bill sa tomu zasmial. Nevedel si Toma s tými deťmi predstaviť, ale veril, že ich má rád. Aspoň podľa tónu jeho hlasu sa mu to tak zdalo.

„Ešte stále sa chceš ísť prejsť? Alebo ostaneme tu v teple?“

„Ja…“ chlapec na chvíľu zneistel. Bolo mu tu dobre, ale… čo by tu mali robiť? Nemyslel si, že by Tom chcel pozerať rozprávky. A on nebol zvyknutý tráviť čas sám v byte s cudzími chalanmi. A hoci sa Toma nebál, predsa len tu nechcel ostávať dlhšie. Bál sa, že by sa mohlo niečo pokaziť, a to by skutočne nerád.

„Rád by som sa šiel prejsť. Do parku. Vonku je krásne.“

„Áno, to je. Zoberiem auto, odvezieme sa k parku a potom ťa môžem hodiť domov, ak budeš chcieť,“ navrhol Tom a Bill bol za to skutočne rád. Tá najopatrnejšia a najpesimistickejšia časť jeho ja sa bála, že to odmietne a bude trvať na tom, aby ostali v jeho byte. On však miesto toho pozbieral všetok špinavý riad, naskladal ho do umývadla a podal Billovi jeho sveter.

„Ďakujem,“ usmial sa ten, no keď mu Tom úsmev opätoval, rýchlo zahanbene sklopil pohľad k podlahe.

Obliekli sa a vyrazili. Tom ich odviezol na parkovisko neďaleko Elbauenparku a spoločne sa vydali na prechádzku. Cesta prebehla v tichu a aj keď vystúpili, ani jeden z nich sa nemal k tomu, aby začal konverzáciu. Nebolo to však nepríjemné ticho. Poslúžilo im k tomu, aby si jeden druhého nenápadne prezerali, no vždy, keď ten druhý pozrel späť, rýchlo pohľad odvrátili, tváriac sa, akoby sa nič nestalo. A obaja boli vďační mrazu, ktorý im vyštípal líca a zakamufloval tak ich červenanie. Keď sa Bill pošmykol na ľade, Tom ho rýchlo zachytil, chytiac ho pri tom za ruku, no ani jeden ju už neodtiahol. Bolo to zvláštne, držať za ruku iného muža, nebolo to však nepríjemné. Nie, keď sa jednalo o Billa.

„V poriadku?“ spýtal sa ho pre istotu a chlapec s úsmevom prikývol.

„Áno. Ďakujem. Ja… mám to tu rád,“ priznal, rozhliadajúc sa po okolí, aby konečne prerušil ticho.

„Ja som sem chodil maximálne na U-rampu,“ priznal Tom a on sa naňho prekvapene pozrel.

„Ty skateuješ?“ spýtal sa, no keď sa naňho lepšie pozrel, uvedomil si, že by ho to asi nemalo veľmi prekvapovať.

„Teraz už nie, ale keď som bol mladší, tak áno.“

„A prečo si skončil?“

„Och, to je… to je nadlho. Porozprávam ti to niekedy inokedy, dobre? Radšej mi povedz niečo o sebe.“

„A čo by si chcel vedieť?“

„Čo rád robíš? Študuješ či pracuješ?“

„Študujem. Odevný dizajn. Módne návrhárstvo,“ spresnil, keď si všimol Tomov nechápavý pohľad.

„Áha, rozumiem. Ale hodí sa to k tebe.“

„Áno? Prečo myslíš?“

„Nóóó…“ Tom zrazu ostal v pomykove. Nezvykol dávať komplimenty iným chalanom. Nezvykol si ani všímať iných chalanov. Ako mal povedať tomuto, že vyzerá úžasne?

„Myslel som to tak, že si… si…“ koktal mladík, až kým sa nad ním jeho spoločník nezľutoval a zo smiechom doňho mierne nevrazil bokom.

„To nevadí. Ja viem, že vyzerám trochu nezvyčajne. Ale dúfam, že sa ti to páči!“ rozhodol sa ho predsa len trochu potrápiť a v Tomovi by sa v tej chvíli krvi nedorezal.

„Ja… nooo… áno, páči,“ vykoktal nakoniec Tom a tento krát ani mráz nedokázal zakryť červeň v jeho tvári. Na tej Billovej však jeho priznanie vyvolalo široký úsmev, ktorého sa nedokázal zbaviť, nech sa snažil akokoľvek. Jednoducho to nešlo, až sa nakoniec šťastne rozosmial. Mladík naňho zmätene pozrel a chcel vedieť, čo sa deje, no Bill len pokrútil hlavou a naďalej sa zoširoka usmieval.

„Vieš… aj ty sa mi páčiš,“ priznal nakoniec a červeň na Tomovej tvári nadobudla obrie rozmery. Žalúdok sa mu stiahol a mal pocit, že jeho srdce vynechalo jeden úder. Bol to zvláštny pocit, taký, aký ešte nikdy nezažil, ale nebolo to nepríjemné.

„No… ja… ďakujem,“ dostal zo seba sťažka a Bill mu za to povzbudzujúco stisol ruku.

„To je v poriadku, Tomi. Nejdeme sa predsa brať,“ upokojoval ho veselo, no jeho to práve naopak ešte viac rozrušilo. O takýchto veciach sa nikdy nebavil ani so svojou najdlhšou známosťou, a to to bolo dievča! A Bill bol chlapec a bol nádherný a jemu sa pri pohľade na jeho žiarivý úsmev bláznivo rozbúchalo srdce a ťažko sa mu dýchalo, a dlaň, ktorou zvieral tú jeho, mu brnela, hoci mali obaja rukavice a on sám sa cítil zvláštne hrdý na to, že to bol práve on, ku komu sa ten úžasný mladý muž túli. O čom sa v ten deň rozprávali, si neskôr nepamätal ani jeden. Obaja sa viac sústredili na toho druhého. Na jeho úsmev, oči, smiech, na svoje pocity… Bill sa cítil šťastný, a tak skoro tancoval po ceste, až kým sa opäť nepošmykol a Tom ho nemusel opäť zachraňovať. Pritiahol si ho k sebe, rozhodnutý ho už viac nepustiť, a Bill s ním vrelo súhlasil, keď objal jeho ruku a doslova sa k nej pritúlil. Tomovi pripomenul malého Samiho, hoci Bill bol omnoho vyšší, bol dokonca o málo vyšší než on sám. Lenže jeho takmer dievčensky krásna tvárička, nežný svit v očiach, veselá a vrelá povaha, ho robili zraniteľným a vyvolávali v ňom potrebu sa oňho starať a ochraňovať ho. Prechádzali sa parkom, až pokiaľ Billovi nezazvonil telefón a na jeho obrazovke sa neobjavila fotografia jeho matky.

„Ahoj, mami,“ špitol Bill do telefónu, zatiaľ čo sa usmieval na svojho spoločníka.

„Billi, kde si! Poď už domov, je neskoro. Kde sa túlaš tak dlho?“ vyzvedala jeho mama a oni si až vtedy uvedomili, že sa pomaly stmieva a v parku sa už stihli rozsvietiť všetky lampy. U oboch to však vyvolalo len úsmev.

„Som v parku. A som v poriadku, neboj sa. Ja… úplne som zabudol na čas,“ opäť vrhol rýchly pohľad na mladíka po svojom boku.

„Miláčik, vonku je už takmer mínus desať. Musíš byť celý premrznutý. A hladný, som si istá, že si nič nejedol. Rýchlo príď domov. Už je aj tak najvyšší čas, aj tvoji súrodenci už chcú ísť domov,“ pripomenula mu mama a on si až vtedy uvedomil, že už je skutočne neskoro.

„Ja… o chvíľu prídem, sľubujem, neboj sa. Spravíš mi čaj?“ poprosil ju a jeho mama ostala zaskočená. Park nebol až tak blízko…

„Zatiaľ ahoj. Hneď som doma,“ uistil ju ešte Bill a už zložil telefón. Nechcel sa baviť s mamou po telefóne.

„V poriadku?“

„Áno. Ja… neuvedomil som si, že už je tak neskoro. Ja… odvezieš ma domov, prosím?“

„Jasné, veď som ti to sľúbil. Poď, našťastie nie sme ďaleko od parkoviska,“ odvetil Tom a skutočne o necelých desať minút už sedeli v aute a on zapínal kúrenie.

Bola ozajstná kosa, teplomer ukazoval mínus osem stupňov. Pri vode bolo isto ešte chladnejšie. Keď boli spolu, vôbec si ten chlad neuvedomovali. Na spiatočnej ceste už ani jeden nič nehovoril, len Bill ho navigoval najkratšou cestou k nemu domov. Keď zastavili na jednom zo sídlisk pred vysokou bytovkou, Tom vystúpil spolu s ním, z kufra mu vybral jeho športovú tašku a dokonca ho odprevadil k vchodovým dverám. Bez rečí počkal, kým si chlapec vytiahne kľúče a pohliadne naňho. Ani jeden nič nehovorili, možno čakali, či niečo povie ten druhý. Nakoniec to bol Tom, kto to nevydržal a prehovoril ako prvý.

„Tak… rád som ťa spoznal.“

„Aj ja som ťa rád spoznal. Bolo to… pekné, dnes. Som rád, že…“

„Aj ja som rád. Ja… stretneme sa ešte? Ja…“

„Áno, ja… veľmi rád. Rád sa s tebou stretnem,“ nenechali jeden druhého dohovoriť v akejsi snahe povedať si toho na poslednú chvíľu čo najviac. Obaja sa bezdôvodne usmievali a hľadeli si pri tom do očí a možno čakali, či ich ten druhý pobozká. No nestalo sa, a tak Bill nakoniec odvrátil pohľad a odomkol dvere. Tom mu podal tašku, podržal mu dvere, nechal ho vojsť dnu a potom za ním ešte chvíľu hľadel, až kým si zrazu na niečo nespomenul.

„Hej, Bill!“

„Áno?“ obrátil sa naňho chlapec a možno ho na sekundu napadlo, že ho chce Tom skutočne pobozkať, no potom si uvedomil, že to asi nebude ono. No nevadilo to, lebo to, čo chcel Tom, bolo na prvom stretnutí snáď ešte lepšie.

„Ja… dáš mi tvoje číslo? Mohol by… mohol by som ti zavolať?“ spýtal sa neisto a Billov úsmev sa ešte viac rozšíril.

„Áno, samozrejme! Ja… som strašné trdlo. Dáš mi svoje? Môžem ti hneď prezvoniť,“ ponúkol sa a už mu podával svoj mobil, aby mu tam Tom mohol uložiť svoje číslo. Mladík tak urobil a s napätím čakal, až mu chlapec prezvoní. Keď sa tak stalo, aj on si jeho číslo rýchlo uložil, aby ho náhodou nestratil. Toto číslo rozhodne stratiť nechcel.

„Krásne Vianoce, Bill.“

„Aj tebe krásne Vianoce, Tom.“

Keď o pár minút Tomovi zazvonil telefón, na chvíľu sa potešil, že mu volá Bill. To bola samozrejme blbosť, veď sa rozišli len pred chvíľou, ale aj tak… Bola to však len Katrin.

„Tom? Prídeš na večeru? Boli by sme veľmi radi, ak by si sa k nám dnes večer pridal,“ volala ho, pretože hoci sa pred tým dohodli, predsa len si nebola taká istá. On ju však prekvapil a dal jej navyše jeden krásny darček.

„Áno, mami, hneď som tam.“

autor: Jasalia