autor: Jasalia
Bola som zvedavá, ako rýchlo to niekoho napadne… a keďže už napadlo, nemusím tajiť… :-p
Ďakujem za komentáre a želám príjemné čítanie!
Katrin ostala chvíľu zarazene sedieť a hľadieť na svojho nevlastného syna. Omnoho viac ako to, čo povedal, ju šokovalo to, že to povedal práve on. Hoci od svojej nehody nemal s dievčatami absolútne nič, pred tým mal známostí dosť. Veľmi dobre vedela, že sa vyspal aj s družičku na jej vlastnej svadbe. Na chvíľu ju preto aj napadlo, či si z nej nerobí len srandu, no jeho oči boli vážne. Odovzdane si vydýchla a s úsmevom ho pohladila po tvári.
„A záleží na tom? Nie je dôležitejšie to, čo má ten človek v srdiečku?“ spýtala sa ho ticho a jeho zrazu začali štípať oči. Bol jej slovami dojatý, hoci by to nikomu nikdy nepriznal. Pery sa mu roztiahli do širokého úsmevu a on dokonca podľahol chvíľkovému nutkaniu a poriadne ju objal.
„Ďakujem, Katrin.“
„Nie je za čo. Jediné, na čom záleží, je, aby si bol šťastný. Ak ťa šťastným urobí nejaký mladý muž, tak nech je tak. Ale dúfam, že mi ho prídeš predstaviť. Rada by som spoznala toho, kto ťa takto okúzlil,“ prezradila mu a on sa opäť začervenal.
„Katrin! Veď ešte o nič nejde. Vlastne sme sa videli len raz.“
„Možno len raz, ale evidentne to bolo veľmi zaujímavé stretnutie,“ usmievala sa, zvedavá, či jej Tom o tom stretnutí prezradí aj niečo viac. Ten sa však len spokojne usmieval, a tak ho napokon nechala osamote s jeho myšlienkami a šla si sadnúť k manželovi. Jörg sa jej spýtal, čo také zaujímavé preberala s jeho synom, že si pri tom tak šepkali, a čím si vyslúžila mladíkovo objatie, no miesto odpovede dostal len bozk na líce. Objal preto svoju manželku a aj on sa pozornejšie zahľadel na svojho potomka. Len sa mu to zdalo, alebo skutočne vyzeral ako zamilovaný?
Billovi sa nakoniec podarilo výsluchu vyhnúť, keď prisľúbil matke, že jej všetko povie hneď, ako si bude istý tým, čo cíti. Na začiatok jej však musel predsa len prezradiť, že sa s tým neznámym zoznámil práve dnes, a keď neochotne priznal aj to, že bol uňho doma, matka ho začala takmer vyzliekať, aby sa presvedčila, že jej miláčikovi neublížil. Bill sa so smiechom bránil jej rukám a rýchlo jej vysvetľoval, že je úplne v poriadku, že Tom mu dal iba najesť, ponúkol ho kávou a on mu za to vyjedol všetky vianočné koláčiky.
„Sľúbil som, že mu donesiem z našich,“ špitol nesmelo a Simone hneď spozornela.
„Takže sa opäť stretnete?“
„No… áno. Dúfam. Ja by som rád. Ale neviem, či aj on.“
„Určite áno. Si predsa úžasný chlapec,“ uisťovala ho matka okamžite, no on len pokrútil hlavou.
„To nie. Mami, ja viem, že ma miluješ, ale to ešte neznamená, že ma musí milovať každý. To je aj dôvod, prečo o tom nechcem hovoriť. Nechcem, aby si bola sklamaná, ak to náhodou nevyjde. Stačí, ak budem sklamaný ja.“
„A povieš mi aspoň, ako sa volá?“ ustúpila nakoniec Simone, no Bill opäť pokrútil hlavou.
„Nie, mami. Nehnevaj sa, ale nie. On… naozaj sa mi veľmi páči a nerád by som to zakríkol,“ priznal nakoniec a ona ustúpila. Vedela, že teraz z neho už nič nedostane, a tak ho radšej len objala a popriala mu veľa šťastia. No samozrejme si aj tak myslela svoje, a teda, že absolútne nehrozí, aby sa jej miláčik tomu neznámemu mladíkovi nepáčil.
Vianoce u Trümperových prebehli tak nejako podobne ako u Toma. Po Gordonovom návrate sa spoločne navečerali, rozdali si darčeky a zvyšok večera strávili sledovaním rozprávok. Hoci… Bill bol na tom tak nejako podobne ako Tom – aj jeho myšlienky sa točili skôr okolo osoby, s ktorou strávil popoludnie, než okolo toho, čo sa dialo na obrazovke. Viac času strávil sledovaním mobilu, než televízora. Čakal, či mu Tom nepošle aspoň správu, alebo či mu rovno nezavolá, aj keď si uvedomoval, že pravdepodobnosť, že sa tak stane, je dosť malá, vzhľadom na to, aký bol dnes deň. No a na druhej strane uvažoval, či sa mu nemá ozvať on, alebo má radšej počkať, či to má urobiť ešte dnes, alebo by to bolo ešte skoro, a má sa mu ozvať až zajtra, či mu má poslať správu, alebo mu má rovno zavolať… Nie. Radšej asi správu. Alebo zavolať? Ale dnes asi už nie. Je neskoro. Hoci. Vlastne ani nie, bolo len niečo po ôsmej, večerali skoro. Ale sú Vianoce, isto je s rodinou a bavia sa, nemal by ho teraz rušiť. Radšej zajtra. Áno, zajtra. Ak mu nezavolá Tom, zavolá mu on. A pozve ho von. Na prechádzku. Veď mu dlží koláčiky!
Večer to nakoniec Bill nevydržal a poslal Tomovi správu. Obsahovala len tri vety.
„Som rád, že som ťa spoznal. Uvidíme sa zajtra? Dobrú noc.“ Odpoveď prišla takmer okamžite.
„Aj ja som ťa rád spoznal. Teším sa. Aj tebe dobrú noc.“ Billovi ležiacemu v tej chvíli už v posteli, sa na tvári rozlial úsmev od ucha k uchu. A Tomovi, ktorý v tej chvíli ešte stále sedel s rodinou v obývačke, sa na tvári objavil rovnako široký úsmev. K jeho smole si to ale všimli aj obaja jeho rodičia. Katrin sa len vševedúco usmiala a Jörg zas nechápavo pozeral z jedného na druhého, až kým mu jeho žena nepošepkala do ucha, že jeho syn je zrejme zamilovaný. Muž na svoju manželku prekvapene vyvalil oči a potom rovnako šokovane pozrel na syna. Ten si ho však našťastie nevšimol, pretože sa zasnene usmieval na svoj mobilný telefón. Opäť pozrel na svoju drahú a tá mu venovala ďalší vševedúci úsmev. Jörg s úsmevom pokrútil hlavou a pobozkal ju na čelo. No, zdalo sa, že má jeho žena pravdu. A bol za to rád. Odkedy sa rozišiel s Tomovou matkou, na lásku neveril. Až kým nestretol Katrin, samozrejme. Vtedy pochopil, ako sa mýlil. A že láska je fajn. A prial ju aj svojmu synovi.
Druhý deň ráno vstal Tom až okolo desiatej. A bol za to rád. Zobudil sa svieži, oddýchnutý a šťastný. Nechápal, čo na jeho tvári vyvolalo úsmev hneď po zobudení, no len čo skontroloval svoj mobil a našiel na ňom otvorenú poslednú správu od Billa, pochopil a jeho úsmev sa ešte viac rozšíril. Áno, dnes sa s ním opäť stretne. A už sa toho nemohol dočkať. Pred tým však musel ešte absolvovať povinný rodinný obed, pretože decká sa večer opäť chystali k otcovi. Rýchlo preto spáchal rannú hygienu, na raňajky zjedol zvyšné toasty, ktoré ráno pripravila Katrin, a pobral sa do obývačky, aby strávil aspoň nejaký čas so svojimi malými súrodencami. Obed vďaka tomu prišiel omnoho skôr, ako by si myslel.
„Kedy ťa môžem vyzdvihnúť?“ napísal rýchlo Billovi, kým sa stihli všetci usadiť k jedálenskému stolu.
Bill sa nadšene zaškeril, keď si prečítal Tomovu správu, no po chvíli sa jeho úsmev vytratil, keď si uvedomil, že to nebude také jednoduché. Ak by bolo po jeho, tak aj hneď, ale…
„Bohužiaľ, asi za hodinu odchádzame na povinnú návštevu k starým rodičom. Musím tam byť aspoň dve hodiny. Ale ak nemáš potom žiadny program…“ napísal mu rýchlu odpoveď a dúfal, že to Toma neodradí. Toho by však v tej chvíli neodradilo snáď ani zemetrasenie.
„Jasné, len mi napíš, kedy a kde, a budem tam,“ odpísal mu trochu sklamane, no keďže večer ho už nečakali žiadne rodinné povinnosti, bol pripravený stráviť s Billom hoci aj celú noc. Jediný problém bol, ako má prežiť ten čas dovtedy? Do svojho bytu sa mu vracať nechcelo, no tu nemal ani gitaru, na ktorú by si mohol zatiaľ zahrať. Bože, čakať minimálne tri hodiny? To snáď ani neprežije!
Ako si Tom myslel, že to do večera nevydrží, tak mu ten čas nakoniec ubehol tak rýchlo, že to ani nezbadal. Keď totiž šiel uložiť svojich dvoch malých súrodencov k ich pravidelnému popoludňajšiemu spánku, zaspal spolu s nimi. Zobudila ho až správa od Billa.
Zato pre Billa bola dnešná návšteva starých rodičov priam utrpením. Nie že by ich nemal rád, skôr naopak – odkedy sa lepšie spoznali, brali ho ako vlastného. Ale… dnes by bol najradšej úplne niekde inde. Lenže babka sa chcela pokochať svojimi najmenšími vnúčatkami a popri tom nezabúdala spovedať aj tých starších, a tak sa zdalo, že sa odtiaľ nedostanú ani do druhého dňa. Až keď okolo štvrtej začali dvojčiatka pomrnkávať, rozhodla sa Simone vziať ich domov a on sa celý nadšený (samozrejme len vnútorne tak, aby si to starkovci nevšimli) rozhodol, že pôjde s ňou a pomôže jej. Simon sa len vševedúco usmievala popod nos, keď ju popoháňal, aby boli čím skôr doma. A len čo vyrazili, už písal Tomovi správu a potom hypnotizoval telefón, až kým mu ten neodpísal späť. Simon sa len len že nerozosmiala nahlas, keď sledovala svojho nervózneho syna. Ako stále poposedával, sledoval raz telefón, raz hodiny a popri tom súril semafor, keď zastavili na červenú. Videla na ňom, že by jej najradšej vzal volant a šliapol poriadne na plyn, aby boli čím skôr doma.
„Za chvíľu sme doma. Kamže sa tak ponáhľaš?“ rozhodla sa ho trochu potrápiť, dúfajúc, že tak aspoň na chvíľu odvedie jeho myšlienky. Než jej však stihol odpovedať, jeho mobil zavibroval a on na ňu okamžite zabudol. Ale nemohla sa naňho za to hnevať. Veď bol taký zlatý, keď sa zamilovane usmieval ešte aj na svoj telefón.
Tom bleskovo vyletel z postele a priam náletovou rýchlosťou zobral štólu na kuchynskom stole. Potreboval niečo prejesť, aby jeho prázdny žalúdok neoberal Billa o pozornosť.
„Héj, spomaľ trochu! Bude ti zle,“ upozornila ho Katrin, keď ho prichytila, ako si pchá do úst obrovský kus. „Ponáhľaš sa niekam?“
„No… ja…“ neisto odpovedal, keď sa mu podarilo bezpečne prehltnúť všetko, čo mal v ústach.
„Mám sa stretnúť s… s Billom,“ priznal nakoniec, hrajúc sa pri tom nervózne s piercingom v pere.
„Bill je ten mladík, ktorý ťa tak zaujal?“ vyzvedala Katrin, ale stačil jediný pohľad do jeho očí, aby si bola istá aj bez jeho odpovede.
„Áno, on… máme sa dnes večer stretnúť. Ja… chcel som…“
„Nechceš sa radšej normálne najesť?“
„Nie, ja…“ neisto pozrel na kúsok štóly, čo mu ostal v ruke, a uvedomil si, že ani ten nezvládne dojesť. Jeho nervozita sa len stupňovala a žalúdok sa mu stiahol tak, že by už neprehltol ani sústo.
„Radšej nie,“ odložil nedojedený koláč na tanierik a pozeral, kam by si utrel ruky. Katrin mu podala uteráčik a pri tom sa dobre bavila na jeho rozpakoch. Ten tam bol ten sebavedomý fracek, ktorý sa vždy tváril, akoby svet patril len jemu. A hoci v posledných mesiacoch sa už v otázke vzťahov netváril až tak povznesene, aj tak bolo milé vidieť ho takéhoto neistého.
„Zbalila som ti niečo na večeru. Je tam toho dosť, ak by si chcel pozvať aj toho tvojho Billa. A pribalila som aj nejaké koláčiky a punč. Odvez si to radšej domov, aby ti to nezmrzlo, vonku je mínus. A nebuďte dlho vonku, aby ste neochoreli. Ale ak ho pozveš k sebe, buď slušný. Je to len prvé skutočné rande, druhé stretnutie! Musíš urobiť čo najlepší dojem, je ti to jasné?“ inštruovala svojho syna a ten len kýval hlavou, až kým sa nakoniec nerozosmial. Nedalo mu inak.
„Sľubujem, že urobím všetko, čo bude v mojich silách. A teraz už môžem ísť? Chcem si ešte umyť zuby a čím skôr vyraziť.“
„Jasné, bež,“ prepustila ho Katrin a potom sa už len s úsmevom pozerala, ako nadšene utekal za svojou novou známosťou.
Bill si prekontroloval make-up, prečesal si vlasy a potom strávil asi desať minút zízaním do skrine, pričom premýšľal, či by sa nemal pre istotu prezliecť. Než sa však stihol rozhodnúť, jeho telefón začal zvoniť a na displeji sa zjavilo Tomovo meno.
„Ahoj. Som tu,“ ozval sa neisto mladík do telefónu a Bill sa od radosti nezmohol pár sekúnd ani na slovo. Bolo také úžasné opäť počuť jeho hlas. Bol presne taký príjemný, aký si ho pamätal.
„Ja… hneď som tam. Chceš ísť hore? Alebo…“
„Počkám ťa. Ja… teším sa.“
„Aj ja… hneď som dole. Budem sa ponáhľať. Ja….“ nevedel Bill, čo viac má povedať, no nechcelo sa mu ešte ukončiť hovor. Akoby sa bál, že keď tak spraví, Tom zmizne. Ale on nemohol zmiznúť, stál predsa pred domom a isto mrzol!
„Hneď som tam!“ povedal ešte do telefónu a už bežal k dverám, aby si obliekol bundu.
„Odchádzam! Ľúbim ťa!“ zavolal ešte na svoju mamu a už ho nebolo. Simone len nad svojím pojašeným synom pokrútila hlavou a ďalej sa venovala dvojčiatkam.
Bill nedokázal ani čakať na výťah, a tak sa rozbehol dole schodmi po vlastných. Čím bližšie bol, tým viac sa tešil. Čím viac schodov zbehol, tým bola menšia jeho nervozita a väčšia jeho radosť. A keď potom prebehol posledný úsek chodby a otvoril dvere, keď zbadal Toma usmievajúceho sa od ucha k uchu a žiariaceho šťastím, rozhodol sa. Ak ho dnes Tom nepobozká sám od seba, tak on ho pobozká určite.
autor: Jasalia
betaread: J. :o)
Počet zobrazení (od 15.6.2021): 2
Takhle to useknout, teda, to se nedělá! Zrovna v tom nejlepším! Já se na to jejich rande tak těšila a teď musím čekat do dalšího dílu! Tak snad tady bude co nejdříve 🙂
Oou, ty nás napínáš. Pěkný díl, ale ten další bude určitě zajímavější. Bože dej ať nám ho Jaňule dopřeje co nejdřív. 😀
Krásna kapitolka ty dva jsou kouzelný.
Úžasné, veselé, roztomilé a zamilované a také ja milujem. Ďakujem za ďalšiu krásnu kapitolu♥