Stretli sme sa na Vianoce 18.

autor: Jasalia

Hallo! Kočeny! Trochu neskoro, ale predsa: Všetko najlepšie k MDŽ! :-p

Zvyšok dňa strávili hraním hier, pozeraním telky a rozprávaním. Po chutnom obede, po ktorom starší chlapci umyli riad, si dokonca dali šlofíka (dvacet). Tom s Billom sa uvelebili na posteli, Bill pekne v Tomovom objatí a ostatní dvaja na gauči. Andreas sa usadil na jednej strane a Sami na druhej, s hlavou v jeho lone. Výhoda rohovej pohovky. Pôvodne mali v pláne skôr pozerať telku, no nakoniec sa pristihli pri tom, že si pospali. Ale bolo to fajn. Veľmi príjemné. Najmä pre tých dvoch čerstvo zamilovaných. Zobudili sa skôr. Prvý Tom, no ostal ležať a vychutnával si ten pocit, mať Billa vo svojom náručí. Keď sa zobudil aj ten, chvíľu sa tiež nehýbal. Len si ešte viac pritiahol Tomovu ruku, držiacu ho kolo pása a stisol jeho prsty, ktoré mal prepletené s tými svojimi. Po chvíli mu to však prestalo stačiť a keď si rýchlym pohľadom overil, že ostatní dvaja ešte spia a oni tak majú relatívne súkromie, otočil sa v jeho náručí tak, aby mu mohol pozerať do očí. Len tam tak ležať a strácať sa v tej čokoládovej nádhere. Mal pocit, že čím dlhšie sa mu pozerá do očí, tým je jeho láska silnejšia. Akoby ich spájalo nejaké neviditeľné puto, ktoré sa zväčšovalo priamoúmerne s tým, koľko času spolu strávili.

Nevedel, ako dlho len tak ležali, a nevedel ani, kto sa pohol skôr, no zrazu sa jeho pery spojili s tými Tomovými. Nebol to vášnivý bozk. Bol nežný, jemný a neuveriteľne sladký. Ich pery sa navzájom maznali, ochutnávali a predávali si nemé posolstvo o vzájomných citoch. Tomove dlane ho začali hladiť po tvári a krku, nežne a opatrne, akoby si chcel zmapovať jeho tvár a pokožku. Aj on natiahol svoje dlane, aby mu mohol jeho starostlivosť opätovať, a spokojne vydýchol do jeho úst. Bolo to nádherné. On sa cítil nádherne a zrejme aj Tom, uvedomil si, keď postrehol jeho spokojný úsmev. Vystrčil jazýček, aby ho trochu podpichol, a Tom mu to s úsmevom vrátil. Najskôr to mala byť len hra, no po chvíli si uvedomil, že sa ich bozky stávajú náruživejšie. Pritiahol si jeho hlavu bližšie k sebe, aby mohol ich bozky prehĺbiť a Tom s ním spokojne spolupracoval. Pretočil sa nad neho, koleno vtlačil medzi jeho nohy, no nenaľahol naňho. Nechcel, aby to, čo medzi nimi bolo, bolo príliš sexuálne. Len mu chcel byť bližšie. Chcel sa dotýkať jeho hrejivej pokožky, vdychovať jeho omamnú vôňu a cítiť jeho blízkosť. A Bill si to užíval. Maznal sa s jeho jazykom a nechtami ho jemne škrabkal po hlave a dotýkal sa jeho uší, čím mu vyvolával zimomriavky po celom tele. Spokojne vydýchol a podvedome pohol bokmi, čím vymámil omámený vzdych z Billových úst. Chcel sa odtiahnuť, aspoň trošku, no chlapec rukou zablúdil k jeho krížom a nedovolil mu to. Ich bozky sa stávali stále náruživejšími, vzdychy sa ozývali stále častejšie.

Tom prestával vnímať svet okolo seba. Bol len on a Bill. Výrazne mu dochádzal vzduch, no dokázal sa odtiahnuť len na tak dlho, aby sa rýchlo nadýchol a hneď sa opäť vrhol na chlapcove pery. Ale keby aj chcel, Bill by mu to nedovolil. Aj on sám bol úplne omámený. Snažil sa udržať otvorené oči, vpíjal sa do tých Tomových, no bolo to stále ťažšie. Bol ako opitý, točila sa mu hlava a srdce mu išlo vyskočiť z hrude, keď sa od neho Tom náhle odtiahol. Hrudník sa mu prudko zdvíhal, ako sa jeho pľúca snažili dohnať kyslíkový deficit a on sám sa celý neovládateľne chvel. A oči, tie nádherné oči žiariace ako dve čokoládové hviezdy, sa mu zrazu začali napĺňať slzami.

„Bože, Billí… čo to so mnou robíš?“ vydýchol zmätene, aby vzápätí tuho zavrel oči a zaklonil hlavu dozadu. Nepomohlo – jedna slzička sa predsa len skotúľala dolu jeho tvárou a zastavila sa na brade. Bill zdvihol ruku a jemne mu ju zotrel, na tvári sa mu objavil nežný úsmev. Úplne chápal Tomove pocity, pretože on sa cítil úplne rovnako. Mal pocit, akoby sa celý svet zbláznil.Alebo sa možno zbláznil on. Akoby sa všetko vytratilo niekam preč a ostali len oni dvaja. Akoby sa ich duše preplietli, spojili a vytvorili jednu. Bolelo to tak strašne, až mu z toho išlo puknúť srdce, ale zároveň to bolo také krásne a úžasné, že ak to bol len sen, už nikdy sa z neho nechcel prebudiť. Ak by v tejto chvíli zomrel, bolo by mu to jedno, no zároveň nikdy nechcel žiť viac. Musel sa nad sebou zasmiať. Hoci veril v lásku na celý život, nikdy sa nepovažoval za takého romantika, ktorý by vo svojom živote potreboval také klišoidné hlášky. Práve v tejto chvíli pochopil všetky tie zamilované básne, no aj tak mal pocit, že skutočnosť nevystihujú dostatočne. Toto bola tá láska, o ktorej všetci tak rozprávali? Čím to bolo, že ho Tom tak pobláznil? Čím to bolo, že stačili tri dni a on mal pocit, že bez neho neprežije už ani minútu? Zbláznil sa snáď? Lebo ak áno… Tak nech. Len nech sa zbláznil spolu s Tomom.

„Na čom sa smeješ?“ spýtal sa starší z chlapcov hlasom stále zastretým od dojatia, no s nežným úsmevom na tvári.

„Na sebe. Na nás,“ priznal a zrazu sa aj v jeho očiach zaleskli slzy a hrdlo sa mu stiahlo. „Milujem ťa,“ priznal a na jeho tvári sa aj napriek slzám objavil nádherný úsmev. Tom mal pocit, že jeho srdce vynechalo minimálne dva údery a potom sa rozbehlo neuveriteľnou rýchlosťou. Otváral ústa v snahe odpovedať, no z jeho hrdla neunikol ani hlások. Nakoniec sa teda len zohol a opäť prikryl Billove pery tými svojimi. Slzy mu teraz už voľne stekali po tvári, ale jemu to bolo jedno. „Aj ja ťa milujem,“ priznal nakoniec a aj na jeho tvári sa roztiahol široký úsmev. Ako je toto možné? A je to vôbec možné? Cítiť k niekomu takú silnú lásku za taký krátky čas? Čo je na Billovi také výnimočné? A je to vôbec dôležité?

„Ďakujem,“ šepol Bill a on sa rozosmial. Povolil ruky, o ktoré sa doteraz opieral a zľahka sa naňho položil, aby ho mohol objať a aby on mohol objať jeho. Chcel sa prevaliť nabok, no Bill mu to nedovolil.

„Aj ja ďakujem.“

Zvyšok popoludnia prebehol v pokojnej atmosfére. Bill a Tom ešte nejaký čas ležali v posteli, otočení tvárami k sebe. Držali sa za ruky a očami pohládzali tvár svojho proťajšku. Tom mal pocit, akoby Billa poznal už veky. Akoby už niekde videl jeho nádherné hnedé oči, rovný nos a plné pery. A zároveň mal pocit, že čím dlhšie sa naňho pozerá, tým viac nových, krásnych vecí nachádza.

„Si nádherný,“ šepol Tom, ani si neuvedomiac, že svoje myšlienky vyslovil nahlas. Bill sa šťastne usmial a jeho tvár skrášlil rumenec.

„Ďakujem,“ šepol aj on a odmenil ho aj bozkom na ich spojené ruky. Počul už viacero podobných vyznaní, väčšinou od kamarátok a sem tam od nejakého toho nápadníka. No často počul aj úplný opak. Pre mnohých bol jeho výrazný štýl neprijateľný. Mnohí sa mu posmievali pre jeho dievčenskú tvár, výrazný make-up aj útlu postavu. Väčšinou to ignoroval alebo sa o to aspoň snažil. Ale Tomovo vyznanie bolo preňho to najkrajšie, aké kedy počul, pretože v jeho očiach čítal, že tomu skutočne verí. Pohladil ho po tvári a stúlil sa mu späť do náručia. Hlavu si položil na jeho hruď a spokojne počúval tlkot jeho srdca.

Keď asi o hodinu neskôr konečne vstali, Tom sa k Billovi správal ešte zamilovanejšie ako pred tým. Zatiaľ čo dopoludnia sa k sebe správali ako mladomanželia po návrate zo svadobnej cesty, teraz mali Andreas so Samim pocit, že tí dvaja zabúdajú aj na ich prítomnosť. A keby tam neboli, možno by sa na seba aj vrhli. Obaja boli svedkami ich nežnej chvíľky, no tak poctivo sa snažili predstierať, že spia, až sa im naozaj podarilo opätovne zadriemať.

„Neprekážame vám tu?“ podpichol ich Sami, keď ich snáď po stý krát pristihol pri tom, ako sa na seba zamilovane usmievajú a zabúdajú na všetko okolo seba. Tom sa trochu zahanbil, no cítil sa príliš dobre na to, aby ho to nejako zvlášť trápilo.

„Trochu áno, ale nemôžem vás vyhnať, keď ste si ešte ani nestihli dopiť kávu,“ oznámil mu nezaujato, na čo si od Samiho vyslúžil šokovaný výraz a od Billa úder do ramena.

„No čo, veď sa pýtal!“ ohradil sa naoko nechápavo, ako že čo ma biješ, však ja nič a potom mu vlepil rýchlu pusu na líce. Následne si zahrali karty a nakoniec si konečne spoločne pozreli telku. Na večeru dojedli zvyšky od obeda a dotlačili sa pečivom a niekedy okolo desiatej sa Sami s Andreasom konečne pobrali domov. Aj Bill sa rozhodol ísť domov. Andreas aj Tom mali ísť na ďalší deň do práce, a tak ich priatelia nechceli, aby ponocovali.

Bill sa teda nechal odviesť domov, aby sa mohol v aute takmer pol hodinu lúčiť so svojím milým nežnými bozkami a dohadovaním si ďalšieho rande. Keď sa od seba konečne dokázali odlúčiť, Tom už tradične počkal, kým Bill bezpečne vstúpi do bytovky a pobral sa domov. Jeho priateľ zatiaľ pomaly kráčal k výťahu, z tašky si vyťahujúc svoj mobil. Na chvíľu zastal, aby si niekoľkými hlbokými nádychmi dodal odvahy a potom ho konečne zapol, aby si mohol skontrolovať množstvo neprijatých hovorov. Pätnásť. A všetky od matky. No, poteš Pánboh, toto ešte bude veselé.

autor: Jasalia