Stretli sme sa na Vianoce 19.

Bill si ešte vo výťahu nachystal kľúče od bytu a celú cestu si dodával odvahu. Mal totiž obrovskú chuť otočiť sa a utiecť späť k Tomovi. Vedel, že to nebol najlepší nápad vypínať si mobil, ale chcel jednoducho len stráviť príjemný deň so svojou láskou. Keď výťah cinknutím oznámil, že je na mieste, až ho trhlo. Nechcelo sa mu von. Ešte nikdy vo svojom živote nemal menšiu chuť vrátiť sa domov. Vlastne sa cítil vydesený. Len si nebol istý, kým. Či svojou matkou a jej očakávaným výbuchom, alebo sám sebou. Sklamal ju. Vedel, že ju sklamal a bolo mu to ľúto, ale pravdou bolo, že celý život sa držal jej sukne a teraz konečne mal chuť a odvahu žiť po svojom.

Pristúpil k dverám a opäť sa niekoľko krát nadýchol, kým konečne mal dostatok odvahy na to, aby vložil kľúč do zámky a čo najtichšie ním otočil. Nepredpokladal, že by jeho matka spala, ale tak trochu dúfal, že by sa mu mohlo podariť aspoň prekĺznuť do svojej izby. Simone však zrejme stála priamo za dvermi, inak si nevedel vysvetliť, ako ho mohla počuť.

„No vitaj doma,“ ozvala sa priam ľadovým hlasom, len čo trochu pootvoril dvere.

„Ahoj, mami,“ odvetil pokorne a potichu za sebou zatvoril a zamkol dvere. Potom sa k nej otočil tvárou a ostal stáť – neodvážil sa k nej pristúpiť ani o jediný krok bližšie. Nikdy sa jej nebál, lebo k nemu nikdy nebola zlá, ale dnes z nej mal skutočne strach. Vedel, že si zaslúžil jej hnev, vedel, že nebolo správne vypnúť si mobil a nedať jej o sebe celý deň vedieť, vedel aj to, že sa oňho bála a práve preto sa naštvala, ale… prečo mu nemohla veriť? Prečo nemohla veriť Tomovi?

„Najvyšší čas, že si sa vrátil domov. Myslela som si, že si zabudol, kde bývaš,“ pokračovala nepríjemným tónom a on mal chuť prevrátiť oči. To už si fakt nevedela vymyslieť nič lepšie?

„Nie je až tak neskoro.“

„Je jedenásť, Bill!“

„Je len niečo po pol,“ opravil ju, hoci si uvedomoval, že toto asi nie je to najlepšie, čo by mal v tejto chvíli robiť. A mal pravdu – jeho matku to len ešte viac popudilo.

„Neštvi ma, Bill! Bol si preč celý deň a vôbec si sa neozval!“

„Vedela si, kde som,“ odporoval a konečne sa tým dokopal k tomu, aby si vyzliekol bundu a vyzul topánky. Začínalo mu byť príliš teplo a to ho znervózňovalo ešte viac. Simone počkala, kým sa vyzlečie a potom ho nasledovala do jeho izby.

„Nevedela som, kde si. Nič si mi nepovedal. Ale dobre, predpokladám, že si bol s tým chlapcom. Neviem, ako sa volá, kde býva, čo robí, ako vyzerá… Keby sa ti niečo stalo…“

„Prečo by sa mi malo niečo stať? Mami, som už dospelý! Denne chodím do školy, do práce, za priateľmi, za zábavou a dokonca som aj niekoľko krát prespal mimo domu a ešte nikdy si ma tak nekontrolovala! Tak prečo to robíš teraz?“

„Pretože viem, kde pracuješ, kde máš školu a aj to, kto sú tvoji priatelia. O tom chalanovi neviem nič. A ani ty nie!“ stála si za svojím a on z toho už začínal byť zúfalý.

„A čo ti mám o ňom povedať? Volá sa Tom…“

„Tom?“

„Áno, Tom.“

„A ďalej?“

„Čo ja viem? Neštudoval som jeho občianku!“

„Ani nevieš, ako sa volá! Tom je dosť nezvyčajné meno…“

„Mami! Pre Boha, toto už preháňaš. Možno je Thomas, čo ja viem? Takých je v Magdeburgu hromada. Budeme sa teraz baviť o menách? Moje meno je tu omnoho zvláštnejšie,“ pripomenul jej podráždene a ona prikývla.

„Fajn. Takže Tom. A čo ďalej?“

„Ďalej? Hrá na gitaru, pred dvoma rokmi na Štedrý deň mal autonehodu…“

„Ešte mi povedz, že má na hlave zapletené vrkoče…“ ozval sa zrazu hlas jeho nevlastného otca.

„Volá sa to cornrows…“ opravil ho automaticky ešte skôr, než si uvedomil, ČO vlastne Gordon povedal. Keď mu to však došlo, šokovane naňho pozrel. „Odkiaľ vieš, že ich má?“ spýtal sa ho a on sa spokojne usmial.

„Koľko miestnych gitaristov malo nehodu na Vianoce? Takže je to on? Vysoký ako ty, hnedé vlasy aj oči?“

„Áno, asi áno. Ty ho poznáš?“

„Jasné. Hoci… Bože, nikdy by ma nenapadlo, že…“ Gordon sa rozosmial, až ho Simone musela upozorniť, aby bol tichšie, ak nechce zobudiť dvojčatá. On samozrejme nechcel, ale bolo ťažké nesmiať sa, keď si predstavil Toma vedľa Billa.

Svojho nevlastného syna miloval a považoval ho za úžasného človeka, ale podľa neho muselo byť každému veľmi rýchlo jasné, čo je zač. To jeho maľovanie, obliekanie, správanie… všetko – aspoň podľa neho – jasne napovedalo jeho sexuálnu orientáciu. A presne tak aj u Toma – minimálne pred nehodou. Bol to jasný frajer, ktorý nenechal na pokoji žiadnu sukňu. Jasné, po nehode už taký aktívny nebol, ale to bolo jasné, keďže sa sústredil hlavne na svoje zdravie. On sám sa s ním v tom čase zas až tak často nevídal, ale čo počul, tak zo strany mladých sestričiek oňho bol záujem aj počas rehabilitácií, ale on moc záujem nemal. Tom mu vtedy hovoril, že sa predsa nehodí na krk nejakej babe, keď nie je v poriadku. Teraz už v poriadku bol, ale stále nemal záujem. Že by to bolo pre toto? Že by sa mu začali páčiť chlapci? Niééé, to je predsa blbosť. Alebo že by predsa? Spomínal si, akí si boli blízki so Samim. Ešte keď ho bol navštíviť v nemocnici, ale aj niekoľko krát po tom, keď už Tom býval so svojím otcom a nevlastnou matkou, jeho bývalou manželkou, a ten chlapec ho chodil navštevovať a cvičiť s ním. Bol úžasný a Bill mu bol istým spôsobom podobný. Nie výzorom, to rozhodne nie, ale tou radosťou zo života a istou nevinnosťou určite áno. Dúfal, že to ale nie je tak, že by bol Tom zamilovaný do Samiho a keďže ten je zadaný, tak si vyhliadol Billa. To by si Bill nezaslúžil.

„Čo je? Prečo sa tváriš tak vážne?“ ozval sa Bill a on si až vtedy uvedomil, ako sa zamyslel. Nebol to jeho zvyk takto nad niečím premýšľať, ale popravde ho ešte nikdy nič tak neprekvapilo, ako Billovo priznanie. Vedel o včerajšej roztržke medzi Simone a Billom a samozrejme predpokladal, že celý dnešný deň strávil so svojím novým objavom, ale že by to bol Tom? Ten Tom!!!

„Nič sa nedeje. Len som prekvapený. Nenapadlo by ma, že práve Tom… Ale je to fajn chalan. Slušný.“

„Počkať. O kom to hovoríš? Myslíš toho tvojho obľúbeného študenta? Katrininho syna? Bill chodí s tým Tomom?“ opäť sa do rozhovoru pridala aj Simone, keď si konečne uvedomila, o kom sa to tí dvaja vlastne bavia. Keď Gordon nahodil šibalský a Bill hanblivý úsmev, prekvapením sa jej rozšírili zreničky. Nikdy by jej nenapadlo, že je svet taký malý. O tom chlapcovi počula už viac krát. Gordon ho najskôr ospevoval ako úžasný talent so skvelou kariérou a potom o ňom počula aj po tej nehode, ale najskôr si to nijako nespájala. Lenže teraz…

„Ten chlapec predsa nie je gay. Minimálne z toho, čo si pamätám,“ pripomenula stále dosť nepríjemným tónom. Oboch to dosť prekvapilo, nechápali, prečo je stále taká podráždená, no manžel jej aj tak pokojne odpovedal.

„To je pravda. Tom sa nikdy neprejavoval týmto smerom. Ale to nič neznamená. Na jednej strane je ešte mladý a na druhej možno len nechcel. Je to mladý chalan, mohol mať milión dôvodov,“ obhajoval ho. „Nechaj to tak, Simone. Bill je už dospelý a má právo na súkromie. A Tom nie je zlý chalan a určite ani nebezpečný. Poznám ho a moje deti ho poznajú tiež. Ak ťa to upokojí, môžeš sa ich naňho spýtať,“ snažil sa celú situáciu urovnať, keď si uvedomil, že ju stále nepresvedčil. Naozaj nechápal jej postoj, ale na druhej strane, Bill bol jej prvorodený syn a väčšinu jeho života sa oňho starala sama, takže sa možno oňho len prehnane bála. Napriek jeho slovám sa však nezdalo, že by ju to kto vie ako upokojilo. Našťastie sa však z ich spálne ozval plač a to zachránilo Billa aj Gordona pred ďalším prívalom nespokojnosti. Simone musela zatvoriť ústa, ktoré už už otvárala v snahe ešte niečo namietať a stále naštvaná vypochodovala zo synovej izby. Muž sa so zmierlivým úsmevom pozrel na svojho nešťastného nevlastného syna.

„Je mi to ľúto. Neviem, čo tvoju matku tak škrie. Ale možno, keď Toma lepšie spozná…“

„Ja neviem. Nikdy sa takto nesprávala. Tom je fajn… Ku mne. Naozaj. Ja viem, že pred tým chodil s dievčatami, ale neverím, že by sa so mnou iba hral. Ja… mám ho rád. A aj on má rád mňa. Verím tomu. Naozaj. Ja…“

„To je v poriadku. Choď si ľahnúť. Bol to dlhý deň. Skúsim sa s tvojou mamou porozprávať. Ale asi radšej až ráno,“ zasmial sa a Bill mu úsmev opätoval.

„Ďakujem. Dobrú noc.“

„Aj tebe dobrú noc.“

Gordon vyšiel zo synovej izby a nahliadol do tej svojej, aby skontroloval svoju manželku. Práve ukladala do postieľky jedno z ich detí a tíško mu pri tom niečo rozprávala. Pousmial sa nad tým obrázkom, no namieril si to do kuchyne pre telefón a potom na balkón. Nechcel sa do toho starať, naozaj nie, no dnešná scéna ho nútila niečo podniknúť. Zavrel za sebou dvere a vyhľadal v telefóne číslo svojho najlepšieho žiaka.

„Áno? Bill?“ ozval sa do telefónu známy hlas hneď po prvom zazvonení a on sa potichu zasmial.

„Nie, Tom. Sklamem ťa. Tu Gordon.“

„Gordon? Ou… Zdravím. Deje sa niečo? Je neskoro…“

„Ja viem, prepáč. Chcel som sa len niečo opýtať.“

„A… áno? No, fajn… O čo ide?“ nechápal Tom. Bolo už po jedenástej, rozhodne to nebol čas, kedy by očakával telefonát od svojho učiteľa. Muselo to byť niečo vážne, ale nedokázal si predstaviť, čo. Mužove ďalšie slová ho však úplne odrovnali.

„Ide o Billa. Chcem vedieť, aké s ním máš úmysly.“

autor: Jasalia