Stretli sme sa na Vianoce 21.

Simone bola rozhodnutá vytiahnuť z Gordona všetky informácie o Tomovi, ktoré pozná, a aj tie, ktoré nepozná, no plány jej prekazil spánok. A rovnako tak ráno, pretože keď ona vstávala, on ešte stále spal. Postarala sa o dvojčatá, nakŕmila ich aj seba a potom zabúchala na Billa, aby sa šiel o ne postarať, kým sa ona vychystá do obchodu. Chlapec sa z postele vyhrabal dosť neochotne, no nechcel svoju matku naštvať, tak sa rýchlo obliekol a premiestnil sa do obývačky, kde naňho už čakali jeho dvaja malí súrodenci. Len čo sa za Simone zatvorili dvere, z postele sa vyhrabal aj Gordon. Dal variť vodu na kávu a obom im pripravil raňajky. Pečivo vytiahnuté z mrazničky muselo nateraz stačiť, pretože ani jednému sa nechcelo čakať na ženin návrat. Obaja mali pocit, že to najlepšie, čo môžu urobiť, je sa jej vyhnúť. Bill dokonca zvažoval, že svoje dnešné rande zruší, no Gordon mu to rázne zamietol.

„Tvoja matka si musí zvyknúť. Len, možno… nehovor moc o tom, kam ideš, a povedz jej, kedy prídeš. A nemalo by to byť veľmi neskoro. Možno by si dnešný večer mal stráviť doma. Nech si zvyká, ale pomaly,“ vyjadril svoj názor a Bill prikývol. Bol si istý, že starší muž má pravdu, ale netušil, či to naozaj pomôže.

„Budeš dnes doma?“ spýtal sa otca, no ten pokrútil hlavou.

„Nie, ideme skúšať. Chceme na tom silvestrovskom vystúpení zahrať aj niečo nové, takže musíme zabrať. Ale večer budem doma. Skúsim tvoju mamu trochu obmäkčiť. Možno ak jej o ňom porozprávam a ona zistí, že je vlastne úplne fajn, tak to bude dobré.“ Bill prikývol a s poďakovaním opustil kuchyňu. Gordon si vzal gitaru a usadil sa v obývačke, aby si chvíľu zabrnkal a popracoval na nových skladbách v snahe čo najlepšie ich vyšperkovať, aby boli dokonalé.

Nech už mal každý z nich akékoľvek plány, všetky im zmaril telefonát, ktorý mala Simone, zatiaľ čo behala po obchodoch. Vrátila sa domov oveľa neskôr, ako mala v pláne, celá rozrušená a ovešaná nákupom, akoby sa chystala pohroma. Vzápätí sa dozvedel, že to tak naozaj bolo.

„Mama si zlomila nohu,“ oznámila im, len čo zložila nákup na stôl a obaja jej muži ostali na ňu nechápavo čumieť.

„Je v poriadku? Čo sa stalo?“ vyzvedal Bill vyľakane, pretože svoju babku mal rád. Bývali spolu vlastne skoro celý jeho život, až kým sa jeho mama nezamilovala do Gordona a nerozhodla sa presťahovať do Magdeburgu. Čo bolo pre mladého extravagantného chalana doslova vykúpením a za to Gordona miloval. Predsa len, život na minidedine bol preňho utrpením.

„Pošmykla sa na ľade. Priviezli ju sem do nemocnice, bola som ju pozrieť. Budú ju operovať. Ale bojím sa, má choré srdce,“ zlomil sa Simone hlas a Bill ju objal, aby jej aj sebe dodal odvahu. Aj Gordon sa pridal, keď si oboch stúlil do náručia.

„To bude dobré. Tvoja mama je zdravá ako repa. A má len trochu vysoký tlak. Tú operáciu zvládne a bude v poriadku,“ snažil sa ich oboch upokojiť. Chvíľu to trvalo, no napokon sa obaja upokojili natoľko, že ich mohol pustiť, a tak sa všetci traja spoločne usadili k stolu.

„Čo chceš robiť?“ spýtal sa Gordon, držiac svoju ženu za ruky.

„Musím ísť do Loitsche. Musím sa postarať o otca. Je už skoro slepý a zle chodí, nezvládne to sám.“

„Pôjdem s tebou.“

„Nie, to nemôžeš. Musíte cvičiť. Je to veľká šanca, máte vystupovať tesne pred polnocou. Ja to zvládnem.“

„Ja pôjdem s tebou,“ oznámil Bill so slzami v očiach. Simone sa naňho vďačne usmiala, jednu ruku si vytiahla spod Gordonových a stisla tie Billove.

„Tak vás aspoň odveziem. Nie je to ďaleko, ale s dvojčatami to bude náročné. Jeden deň nás nezabije. Súhlasíš?“ navrhol najstarší z nich a ona prikývla. Bála by sa ísť tú cestu sama v tomto stave.

„Dobre. Budem len rada. Poďme sa zbaliť. Pomôžeš mi? Musím toho kopu pobaliť, dvojčatá toho potrebujú veľmi veľa. Kúpila som im nejaké plienky a jedlo, lebo tam takmer nič nemajú. Aby sme mali aspoň na začiatok. A nejakú zeleninu, čo tam nemajú a…“ začala vymenovávať, no napokon ju predsa len premohli slzy a ona sa opäť rozplakala. Gordon ju opäť objal a odviedol ju do ich izby.

Bill ostal ešte chvíľu sedieť pri stole, no potom sa konečne spamätal a vrátil sa do obývačky skontrolovať dvojčatá. Stále sedeli v ohrádke a spokojne sa hrali. Keď zbadali svojho súrodenca, veselo mu zamávali a on sa na nich usmial. Boli také zlaté. Tiež sa na ne usmial, poslal im pusinky a odišiel do svojej izby zbaliť sa. Tam sa však len nešťastne zvalil na posteľ a hlavu zložil do dlaní. Vtedy kútikom oka zbadal mobil ležiaci na nočnom stolíku a on si až teraz spomenul na Toma. Mal sa s ním večer stretnúť! A teraz bude musieť odísť a ktovie, kedy sa vráti! Nechcel od neho odísť, zvlášť keď nevedel, na ako dlho to bude. Ale nemohol v tom mamu nechať samú. Starať sa o dvojčatá, starkého a ešte aj behať za babkou do nemocnice bude isto náročné.

„Ahoj, Billi!“ zašveholil Tom do telefónu a zoširoka sa usmial. Bol šťastný, že mu Bill volá a nevedel sa dočkať ich večerného stretnutia. Celé ráno rozmýšľal nad tým, čo budú robiť, hoci najradšej by s ním len sedel na gauči, držal ho v náručí a bozkával. Lenže jeho nadšenie pohaslo hneď, ako sa ozval Billov hlas.

„Ahoj, Tomi.“

„Billi? Čo sa deje? Ty si plakal?“

„Áno, ja…“

„Dúfam, že to nie je kvôli mne! Nemáš kvôli mne problémy, či áno? Mám prísť? Ja…“

„Nie!“ nenechal ho dohovoriť Bill a trochu sa usmial. Jeho starostlivosť ho príjemne zahriala pri srdci, no, bohužiaľ, teraz musel riešiť niečo iné. „Len… babka si zlomila nohu a musí ísť na operáciu. A my musíme ísť do Loitsche za dedom. Je slepý a nevie sa o seba sám postarať. Takže dnešné rande musím zrušiť. A neviem, kedy sa vrátim. Ale keď bude po tej operácii a budeme vedieť, že babka bude v poriadku, tak za tebou prídem. Ale musím pomôcť mame a…“

„To je v poriadku, Billi. Určite bude tvoja babka v poriadku. A my sa stretneme, keď bude čas. A môžeme si volať,“ uisťoval Billa a on len prikývol

„Hej, ja viem. Máš pravdu,“ vyslovil, keď si uvedomil, že ho Tom nemôže vidieť. „Ale budeš mi chýbať. Už teraz mi chýbaš,“ fňukol do telefónu a druhý chlapec sa musel zasmiať.

„Aj ty mi chýbaš. Tešil som sa na večer. Ale… musím ísť. Prepáč, Billi. Musím ísť pracovať. Zavolám ti neskôr. Alebo mi zavolaj ty, ak budeš vedieť niečo nové. Dobre? Ľúbim ťa.“

„Aj ja ťa ľúbim. Ahoj.“

„Ahoj.“

Bill zložil telefón a zhlboka si vydýchol. Loitsche nebolo ďaleko, ale ak bude jeho mama behať za babkou do nemocnice, on bude musieť ostať doma a starať sa o deda a dvojčatá. Ale možno by mohol večer odísť aspoň na pár hodín a vrátiť sa posledným autobusom. Prečo si len neurobil vodičák?

„Bill? Si v poriadku?“ objavila sa vo dverách hlava jeho mamy.

„Áno, som. Volal som Tomovi,“ priznal a neisto na ňu pozrel, no ona len pokývala hlavou.

„Zbaľ si niečo teplé a pohodlné. Nejdeš na módnu prehliadku,“ upozornila ho a on len prevrátil oči. Ako keby to nevedel. Neochotne sa vyhrabal z postele a pustil sa do balenia.

O dve hodiny neskôr už sedeli v aute a smerovali do Loitsche. Dvojčatá spokojne oddychovali v sedačkách a Bill vedľa nich. Nervózne sa hral s mobilom a nudil sa. Myšlienky mu utekali k Tomovi, ale on sa tomu bránil, pretože mu bolo do plaču. Veď nešli až tak ďaleko! A ak by chcel, ešte dnes večer by ho mohol vidieť! Ale aj tak mal pocit, akoby sa od neho každým kilometrom vzďaľoval a bolo mu z toho až prehnane smutno. Ako sa preňho mohol tak rýchlo stať takým dôležitým?

Bill bol skutočne rád, že vidí svojho deda, no pohľad naňho ho zabolel. Ešte pred pár rokmi a dokonca pred pár mesiacmi to bol vitálny pán, no odkedy sa mu prejavil šedý zákal a on postupne takmer oslepol, išlo to s ním dole kopcom. Našťastie mal babku, ktorá ho nútila nevzdávať to. Nútila ho, aby sa aj v tejto situácii o seba staral sám a aby bol čo najviac sebestačný. Ešte než sa narodili dvojičky, spolu s mamou tam strávili niekoľko dní. Preštudovali si na internete množstvo informácií a potom podľa toho učili oboch, ako sa s tým zmieriť. Dedo sa musel naspamäť naučiť, kde sa čo nachádza. Kde má svoje oblečenie, kde má dávať to použité, kde sú aké prekážky. Učili ho dokonale sa pochybovať po dome, no nenaučili ho variť. Veď ani pred tým to nevedel a teraz… Teraz by to už ani nezvládol. Zle chodil a ruky sa mu triasli. Používať nôž bolo preňho nemysliteľné. A jeho stav sa stále zhoršoval. Jediné šťastie bolo, že jeho myseľ bola stále jasná a čistá. To bolo vlastne úžasné, pretože pri dvojčatách nič iné ani nepotreboval.

A tak sa stalo, že Bill zakotvil v Loitsche. Gordon ostal s nimi až do rána, no na ďalší deň mali operovať babku, a tak sa spolu so Simone hneď po raňajkách vrátili do Magdeburgu. Operácia našťastie dopadla dobre, no aj tak to znamenalo dlhý čas strávený v nemocnici. A tak Simone každé ráno obstarala dvojčatá, pripravila pre všetkých raňajky, uvarila obed a potom sa vybrala do nemocnice. Dedo trávil veľa času so svojimi vnúčatkami a zdalo sa, že mu to prinavrátilo chuť do života. Tomovi volal len vtedy, keď to nemohla Simone vidieť ani počuť, ale rozhovormi s ním strávil tak veľa času, až sa bál chvíle, keď uvidí svoj účet za telefón. V rámci prevencie však za ním nešiel, hoci to bolo poriadne ťažké. Chýbal mu tak veľmi, až mal pocit, že má abstinenčné príznaky. Keď sa ráno zobudil, prvé, po čom túžil, bolo počuť jeho hlas. A keď siahol po telefóne, aby mu skutočne zavolal, už ho čakalo niekoľko správ, no jedna z nich od Toma.

Dobre ráno, slniečko! znela jedna z nich a tie ostatné boli v podobnom duchu. Na jeho tvári vždy vyvolali úsmev od ucha k uchu a on sa musel niekoľko krát zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť, aby sa pred mamou neusmieval ako mesiačik na hnoji. A tie večerné správy! To bolo niečo! Bol pri ich čítaní červený až pod trenírkami. Najradšej by sa hneď rozbehol za ním, zhodil ho na posteľ a potom… Až na Silvestra sa nad ním matka zľutovala a vyhnala ho von za priateľmi. Bolo to po tom, čo mu volali jeho dvaja najlepší kamaráti a pýtali sa ho, kedy sa stretnú. Pôvodne mali totiž v pláne osláviť príchod nového roku niekde v klube a potom sa premiestniť na námestie. Museli predsa podporiť Gordonovu skupinu. Chcel ostať s ňou, aby nebola v tento deň sama, ale popravde túžil po tom ísť domov a rovno za Tomom. Simone, našťastie, popri ostatných starostiach naňho akoby úplne zabudla. A to bolo dobre.

„Prídem prvého,“ informoval mamu Bill, kým sa chystal na odchod. Gordon prišiel ešte včera večer, aby s rodinou strávil Silvestra, no večer sa musel vrátiť do Magdeburgu za chalanmi zo skupiny, aby sa pripravili na vystúpenie. A Bill sa chystal odísť do mesta s ním. Mal v pláne ísť priamo za Tomom a pekne v súkromí si s ním vysvetliť tie jeho provokačné správy na dobrú noc. Tie, po ktorých si musel svojpomocne pekne ručne stručne odpomôcť od istého tvrdého problému pod pásom. Len si už nebol tak úplne istý, či sa potom dostanú aj na to námestie. Bože, čo za veci mu to behajú po rozume? Musel sa až červenať. Keby si to všimla mama, asi by sa prepadol pod zem.

„To nemusíš,“ usmiala sa naňho Simone a on prekvapením vyvalil oči. Prvých pár sekúnd mu trvalo, kým si spomenul, o čom sa to pred chvíľou rozprávali, no keď mu to došlo, aj tak nechápal.

„Čo? To ako… ako to myslíš?“

„Hneď po Novom roku ti predsa začína brigáda. A musíš sa učiť na skúšky. Behať hore dolu z Magdeburgu do Loitsche… Gordon príde sem a bude tu s nami. A ja budem chodiť za babkou, tak sa stavím doma a prinesiem ti niečo na jedenie. Hoci, myslím, že už si dosť veľký na to, aby si sa o seba vedel postarať aj sám.“

„A… ale… ja… ešte som nikdy nebol sám,“ koktal vykoľajene Bill. V prvej chvíli ho matkine slová vydesili. To myslí vážne? Aby bol doma úplne sám? Celé dni? Ale veď to nemôže myslieť vážne! No ona sa naňho len nežne usmiala a pohladila ho po líčku.

„Nemusíš sa rozhodnúť hneď. Ale porozmýšľaj o tom. Dobre?“

„Dobre,“ súhlasil Bill, no bol si istý, že bude rozhodne chodiť sem. Ostať sám doma… pomóc, bubáci!

autor: Jasalia